Herec a pedagóg JOZEF ADAMOVIČ má za sebou desiatky divadelných, filmových či televíznych postáv, prácu v dabingu aj v rozhlase a nikto nepochybuje, že je žijúcou legendou slovenského herectva.
No jeho život nebol len o úspechoch, ale aj o vôli prežiť a poučiť sa z pádov a príkorí osudu, ktorý sa s ním párkrát nepekne pohral.
On však ide ďalej a o pár dní sa opäť objaví na televíznej obrazovke, hoci s návratom možno už ani nepočítal.
No herec, ktorý tak skvele stvárnil dobrodruha Mórica Beňovského, by to predsa len tak nevzdal. Pretože králi hľadia dopredu a do budúcnosti s úsmevom...
Minulý rok ste dostali na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava svoju dlaždicu, ktorá bude umiestnená na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava, kde už ju má pán Chudík i Mária Kraľovičová. Pred pár dňami od prezidenta republiky Pribinov kríž. Čo pre vás podobné ocenenia znamenajú?
Obidve ocenenia si vážim a sú svojím spôsobom maximom, čo človek môže dosiahnuť, no samozrejme nie sú nejakou najvyššou či jedinou métou.
Ide o spoločenské ocenenie a je paradoxné, ak mi dnes ktosi želá veľa sily do ďalšej roboty, keďže tú cenu možno chápať, ako ocenenie prvých tridsať rokov mojej práce, ktoré sú v kontexte mojej tvorby ťažiskové. Motivačne by podobné uznanie zapôsobilo tak pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, dnes vás to „nakopne“ , aby ste sa ešte o čosi predsa len v poslednom období života pokúsili.
No samozrejme obidve ceny prijímam s veľkou vďakou a pokorou.
Myslíte si, že si Slovensko potrebuje zakladať podobné tradície, akou je spomenutý Filmový chodník slávy? Máme sklon na našich slávnych umelcov, vedcov, lekárov či iných ľudí, ktorí vo svojej práci dosiahli úspechy, pozabudnúť alebo si ich pripomínať podstatne menej, než by si zaslúžili...
Slovensko to určite potrebuje, pretože ľudia u nás majú tendenciu zabúdať na svojich slávnych rodákov či posudzovať alebo skôr relativizovať výsledky ich práce podľa momentálnych politických pomerov. Viem, že keď Lacko Chudík dostal svoju dlaždicu, veľmi mu to pomohlo a úžasne ho to povzbudilo v práci.
Aj keď nebol na tom zdravotne najlepšie, znova sa chopil úlohy v Tančiarni a bol na javisku skvelý.
Ono sa nedá vôbec porovnať, ako si vážia a vedia uctiť veľké osobnosti svojho národa napríklad Poliaci, Česi, Maďari a my. Hral som postavu nášho slávneho rodáka Mórica Beňovského (1746 – 1786) a dodnes ma fascinuje, čo všetko ten človek dokázal.
Bol nielen dobrodruh a cestovateľ, ale i spisovateľ, kráľ Madagaskaru, vojak poľskej a plukovník Francúzskej armády a prvý Európan, ktorý sa plavil severným Tichým oceánom dávno pred Jamesom Cookom. Nechápem, odkiaľ mal všetky tie svoje znalosti.
Dohovoril sa v Číne, na Madagaskare, na Taiwane pomáhal tamojším ľuďom získať slobodu, bol hosťom na francúzskom dvore, prešiel Sibír, Kamčatku, cestoval krížom-krážom po svete, v čase, keď neboli cesty, doprava, všade striehlo nebezpečenstvo, choroby, banditi. Je to fascinujúce, čo do štyridsiatky stihol.
A oslavujeme ho ako nášho veľkého rodáka?
No, nemám ten pocit!
Čo bolo pre vás takým zlomovým momentom pre to, aby ste sa po maturite v roku 1956 rozhodli ísť na VŠMU do Bratislavy? Mali ste aj inú alternatívu alebo bola vaša voľba viac-menej jasná?
To, aby som bol hercom, bolo túžbou mojej mamičky, ktorú mi, žiaľ, vzala vojna, keď som mal len šesť rokov.
Ona ma svojím vnútorným zrakom videla ako herca a keďže hrala na klavíri a poznala sa s Mikulášom Schneiderom Trnavským, k umeniu mala blízko. Do maturity som vlastne ani nevedel, na akú vysokú sa dá ísť. Náš ročník na VŠMU bol prvým povojnovým. Keď som šiel na prijímačky, viezol som sa prvýkrát v živote električkou.
Postavil som sa pred komisiu, odrecitoval to, čo som mal pripravené, zahral na flaute, oni pokývali hlavou a o dva mesiace som dostal papier, že ma prijali.
Žiadna tréma, žiadne prípravky u profesionálov či protekcie a prosby rodičov, ako sa to deje dnes či za socializmu. Akoby si tí rodičia, čo pretlačia svoje deti na herectvo, neuvedomovali, že spravia svoje deti iba nešťastnými.
Väčšina z nich skončí herectvo a potom ich nevezmú ani do rozhlasu, ani do dabingu či do divadla. Na čo im je taká škola?
Angažmán v SND bol aj vtedy aj dnes pre herca istou métou. Vy ste sa stretli ešte s generáciou veľkých slovenských hercov, ktorí, žiaľ, dnes už väčšinou nežijú. Kto bol pre vás takým hereckým otcom a bola naša prvá scéna tým, čo vás ako herca formovalo?
Za tých tridsať rokov som v SND stretol veľa skvelých a nezabudnuteľných kolegov a odohral desiatky výnimočných a ocenených predstavení.
Nezabudnem na skvelú inscenáciu Hájnikovej ženy, Pascu vo výbornej réžii Stana Párnického či skvelého Cida, kde nás viedol vynikajúco Paľo Haspra. Ťažko povedať, kto mi bol vtedy väčším a lepším hereckým vzorom, pretože v SND vtedy neboli slabí herci.
Spomeniem pár mien: Kroner, Romančík, Huba, Pántik, Filčík, Valach a poviem vám, že oni všetci a samozrejme aj ja sme pracovali a žili v divadle a pre divadlo.
Karol Machata bol pre mňa veľkým vzorom. On už po troch týždňoch čítania novej hry mal text hlboko v podvedomí a tak získaval pre všetkými obrovský náskok, pretože sa mohol sústrediť už len na pohyb, priestor a overovať si vzťahy.
To bol obrovský herec, no nielen on. Pre mňa to bola veľká vec hrať hneď po škole v Národnom a bol som jediný, pretože normálne bolo, že ste najprv išli kamsi do krajského divadla a až po pár rokoch ste mali šancu zabojovať o Bratislavu.
Aj keď som nehral, tak som sedel kdesi v zákulisí či v publiku, sledoval skúšky kolegov.
Každé predstavenie bolo kultúrnou udalosťou a známy český divadelný, filmový teoretik a kritik profesor AMU A. M. Brousil o SND napísal, že v 60. rokoch minulého storočia bolo svetovou scénou, lepšou ako súbor Laurenca Oliviera.
A ja si myslím, že nehovoril do vetra...
No mimoriadnych kolegov som mal aj v Prahe, kde som sa vo filmoch stretol s takými legendami ako Zdeněk Štěpánek, Radovan Lukavský, Rudolf Deyl, František Smolík, Ladislav Pešek... Čo meno, to legenda. Zasa veľká škola a veľké šťastie!
Viem, že herci neradi hovoria o jednom filme, divadelnom predstavení či televíznej inscenácii, ktorá ich preslávila, no na film Valčík pre milión, ktorý bol vaším veľkým filmovým debutom, asi nikdy nezabudnete. Napokon, precestovali ste s ním kus sveta...
Vtedy ešte neexistovali castingy a do filmu si ma vybrali na základe toho, že ma videli pri absolventskom predstavení na škole. Dostal som telegram, že mám ísť nakrúcať do Prahy a hotovo.
To som ešte nemohol tušiť, aký úspech ten film bude mať. Prišiel som napríklad na Kubu, kde sa ku mne správali ako k hollywoodskej hviezde. Bol to môj prvý film a tak som, prirodzene, nebol na podobnú slávu pripravený.
Veľvyslancom v Havane bol istý pán Hofmeister, čo ma sprevádzal na tlačovkách, kde mi dávali zákerné a absurdné otázky. Napríklad, koľko miliónov som dostal za film alebo koľko áut mám v garáži. Pán veľvyslanec mi našepkal: „Povedz dva milióny a tri autá a džíp.“
A žurnalisti boli s odpoveďou veľmi spokojní!
Mal som vtedy ako absolvent s červeným diplomom v SND plat 860 korún...
Stáli ste pri zrode československej televízie, ktorej vysielanie vtedy vyzeralo asi inak ako dnes...
V roku 1956 som prišiel do Bratislavy a vtedy sa začínalo aj vysielanie televízie. To si dnes už nikto ani nedokáže predstaviť, ako to všetko vtedy fungovalo.
Vysielalo sa z Koliby, zo starého vysielača, kde nákladiakom doviezli ráno techniku, štáb, kamery, svetlá a hercov či hlásateľov a všetko šlo naživo. Televízor bol malá čierno-biela blikajúca skrinka a mal ho jeden človek v paneláku, u ktorého sa schádzali davy. Vysielalo sa vždy len pár hodín.
Dnes sme presýtení možnosťami zábavy. Internet, stovky televíznych, programov, DVD, 3D, je toho až priveľa.
Možno si však aj vy pamätáte zlaté časy televízie, keď napríklad dávali Mórica Beňovského alebo iné legendárne seriály a československé mestá boli ako po vymretí. Všetci pozerali svoj obľúbený program.
Dnes hrajú mladí herci v jednom – dvoch sitcomoch a myslia si, že už sú hviezdy a naprší im do nosa. Mal som plnú skriňu listov od fanúšikov, ani som ich nestačil otvárať...
Práve postava Mórica Beňovského z vás spravila hrdinu nie nepodobného legendám z divokého západu. Nakrúcanie muselo byť popri vašej práci v divadle či na iných projektoch asi dosť namáhavé. Spomeniete si na nejaký deň, keď ste si v duchu nadávali, že ste to vôbec vzali?
Beňovský vznikal tri roky. Rok sa písal scenár, ďalší sa nakrúcalo, rok strihalo. Pre mňa bolo nakrúcanie krásnym zážitkom, keďže sme veľa precestovali, hoci som musel skákať v Tatrách do Studenovodského vodopádu či topiť sa v Dunajci v desiatich centimetroch vody.
V seriáli sa veľa jazdilo na koňoch a ja som mal to šťastie, že som býval v Petržalke blízko dostihovej dráhy, kde som pravidelne chodieval jazdiť, a tak som bol s koňmi zžitý a pobyt na čerstvom vzduchu mi veľmi pomáhal.
V tých časoch totiž herci bývali celé hodiny zatvorení v ateliéroch či skúšobniach, kde neprenikol ani lúč slnka, bolo tam mizerné vetranie, prach, pálili na vás reflektory a nebol tam vzduch, čo si mnohí kolegovia odniesli na zdraví.
Keď sme sa však vrátili z Madagaskaru, všetci sme sa modlili, aby prišiel v poriadku aj nakrútený materiál, keďže sa všetko točilo na najdrahší Eastman Color a nič sa samozrejme už nedalo pretočiť...
Počas vašej bohatej kariéry ste mali šťastie aj na skvelých režisérov nielen v divadle. Ktorí z nich vám najviac dali ako hercovi či neskôr aj pedagógovi?
Mal som skutočné šťastie na osobnosti, ktoré písali dejiny divadla, televízie či filmu. Nebudem ich vymenúvať všetkých, no nemôžem nespomenúť legendy ako Borodáč, Zachar, Pietor, Vajdička, Kačer, Párnický, Haspra, Mikulík, Balaďa, Roháč, Ciel, Vávra, Krejčík, Lettrich, Bielik, každé meno svojská, originálna osobnosť.
Režiséri a tvorcovia, s ktorými bola česť pracovať a ktorí v sebe nosili veľa múdrosti, invencie, pozoruhodného poznania a do práce sa vkladali vždy celou dušou a srdcom.
Dnes sa venujete výučbe mladých, ktorých zasväcujete do tajov hereckého remesla. Pracovali ste aj s mladými Rómami v Romathane ako umelecký šéf divadla. Majú Rómovia väčší talent na herectvo, keďže sú spontánnejší, možno divokejší či citovo otvorenejší?
Rómovia majú v sebe viac temperamentu a sú často pohybovo či hudobne nadaní, no potrebujú presné a prísne vedenie režiséra či učiteľa, ktorý zistí ich danosti, to, na čo sa konkrétne hodia.
V Romathane to je niekedy viac o hudbe a tanci ako o divadle, ale je to prirodzené, keďže oni to tak cítia, je to ich danosť.
Ale žiadna príslušnosť k nejakému národu či rase vám nikdy nepomôže, aby ste sa stali lepším umelcom, je to o talente, vôli na sebe pracovať, vytrvalosti a túžbe sa celý život učiť a prijať s otvorenou mysľou a srdcom podnety z okolia.
Život nie je len práca, ale aj rany a protivenstvá osudu. Vlastnou silou, odvahou a alternatívnou liečbou ste porazili ťažkú chorobu. Spomeniete si ešte niekedy na tú dobu alebo radšej žijete prítomnosťou, tým, čo je dnes alebo bude zajtra?
Nikomu by som nechcel a ani nemohol dávať rady, ako sa vyliečiť z choroby, nie som predsa lekár.
No ak sa naučíte spoznať sám seba, môžete sa dopátrať i príčiny, prečo ste ochoreli, a potom môžete svoju chorobu aj odstrániť.
Samozrejme, je to vo veľkej miere neprenosná skúsenosť a lekári vám dnes napríklad odstránia nádor, nasadia ožarovanie, chemoterapiu, lieky, ale nepátrajú už po príčine, kedy, kde a prečo začala choroba vznikať a čo bolo jej prvotnou príčinou. Ja som sa z rakoviny dostal vlastnými silami, diétami, životom v prírode a kozím mliekom, ale návod na zdravie nikomu dať neviem.
Začiatkom 90. rokov ste sa stali jedným z najväčších slovenských farmárov na Slovensku. To podnikanie však nedopadlo najlepšie, hoci ste do toho šli naplno a určite aj úprimne. Kde sa to pokazilo?
To je veľmi dlhý príbeh, ale pravdou je, že som sa stal obeťou vlastnej naivity, keď som ľuďom veril podobne, ako som vždy veril spolupracovníkom z televízie, divadla či filmu, a oni to zneužili.
Vtedy ešte neboli eseročky a tak som mal 5-tisíc hektárov a 4-tisíc zvierat a ďalší majetok len tak na živnostenský list a poviem vám, že ľudia, s ktorými som pracoval a ktorým som úplne dôveroval, ma dokázali za rok rozkradnúť. Keďže som bol majiteľom firmy, platba dlhov, ktoré potom vznikli po bankrote, šla na môj účet.
Po roku 1997 sa zjavili exekútori a ja som musel potom roky vyžiť len z existenčného minima a nebyť manželky, detí a toho, že učím, tak neviem-neviem, ako by som to zvládol. Jednoducho som doplatil na svoju dôverčivosť, fakt, že neexistovala potrebná legislatíva. Podviedol ma aj človek, čo mi bol ako vlastný brat.
Čo k tomu dodať, je to zlá, no poučná skúsenosť...
Ste umelec, ktorý počas svojho plodného života dosiahol veľké úspechy v divadle, vo filme či v televízii, roky ste pôsobili ako pedagóg, nehrali ste, no nedávno ste sa nechali prehovoriť na účinkovanie v televíznom seriáli. Čím vás tá ponuka upútala?
K hraniu ma posunulo aj už spomenuté ocenenie na Filmovom chodníku slávy z rúk pani Rehákovej a samozrejme aj to, že nový seriál Andyho Krausa je zaujímavý a má psychologicky dobre vykreslené postavy.
Je tiež dostatočne uveriteľný, robený vlastne na spôsob filmu a mám v ňom jednu z hlavných postáv, s ktorou sa môžem nejakým spôsobom stotožniť.
Chcel som si ešte vyskúšať, či zvládnem podobné nasadenie, dlhšie texty a som len rád, že som to skúsil a hranie ma zasa baví.
Začiatkom februára, keď sa seriál začne vysielať, môžu diváci posúdiť, ako sa mi to podarilo.
No na trojhodinové divadlo či na náročnú filmovačku by som si už asi netrúfol.
Vašou manželkou je skvelá herečka Božidara Thurzonovová. Dokážete sa doma so ženou nerozprávať o práci a aké je to žiť s človekom, ktorý robí to isté ako vy? Boli ste si alebo aj ste si navzájom radcami či kritikmi?
Možno mi nebudete veriť, ale my sme so ženou nikdy našu prácu doma nerozoberali.
Ani vetička o robote nepadla, nepotrebovali sme to. A ak som ju chcel pre nejakú rolu pochváliť alebo ona mňa, tak tam stačil aj jeden láskavý pohľad a úsmev. A človek vie.
S manželkou ste sa zoznámili na VŠMU a len čo ste ukončil školu, vzali ste sa. Svadba však nebola bez problémov...
S Božidarou sme to zobrali starosvetsky.
Najprv sme sa zasnúbili, pamätám si, ako som v prístave pod žeriavom pokľakol a požiadal ju o ruku. Na druhý deň na prechádzke sme zistili, že žeriav spadol do Dunaja, čo sme považovali za dobré znamenie... (smiech) Brali sme sa samozrejme najprv povinne na národnom výbore a svadba v kostole musela počkať.
Jednak preto, že ja som katolík a Božidara bola pravoslávna, takže musela chodiť tajne na náboženstvo, aby sme sa mohli vziať v kostole. Sobáš skomplikovala aj moja predĺžená vojenská služba, pretože svetom práve hýbala kubánska kríza.
Na svadbe sme mali dvoch svedkov, dali sme si obed, pohárik vína a šiel som naspäť do kasární.
Žiadna veľká romantika...
V rodine máte už päť vnúčat, ako sa darí vašim dcéram Andrei a Lucii?
S dcérami som nikdy nemal najmenší problém.
Skvele sa učili a so ženou sme neboli na jedinom rodičovskom. Staršia Andrea je orientalistka a s manželom –Gruzíncom, ktorý je veľvyslancom v Poľsku, sa spoznali na škole v Gruzínsku.
Majú spolu štyri krásne deti. Lucia, ktorá je od sestry o desať rokov mladšia, vyštudovala právo a rovnako ako jej sestra sa spoznala so svojím manželom právnikom počas štúdia.
Pracuje ako právnička pre jednu americkú firmu a má zatiaľ jedno dieťa. Obe moje dcéry mi robia roky radosť.
Prečo to nepovedať nahlas: Som hrdý a šťastný otec!
Čo vás dnes okrem práce napĺňa radosťou, máte čas na svoje koníčky? Môžete niektoré prezradiť?
Snažím sa uchovať a nejakým spôsobom pretriediť či zachrániť veci, ktoré som nakrútil, robím na svojej webovej stránke, naučil som sa pracovať v digitálnej strižni.
Samozrejme, ohromne ma baví práca s mojimi študentmi, pretože ma fantasticky nabíjajú energiou.
Ešte pre pár rokmi som liezol aj po kopcoch a aj dnes milujem prírodu a samozrejme, mojou veľkou vášňou sú knihy, či už filozofia, beletria, životopisy, alebo aj poézia.
Obrovskou oporou je aj rodina, deti, vnúčatá. Prežil som prekrásny život a rozhodne sa ešte s ničím krásnym nelúčim.
Mám ešte stále svoje veľké sny!
Autor: Andrijan Turan
Foto: Dušan Kittler, archív J.A.
Poslať nový komentár