Ako to, že ešte nemáš dieťa?

Keď sme tlačili ako škôlkarky kočíky, mali sme jasný plán – keď budeme veľké, budeme mamy! Odkedy máme po oslave tridsiatych narodenín, práve toto nám naše mamy, tety a babky pripomínajú z celého detstva najradšej.

�

Už je to tu, už si veľká, tak ako to, že ešte nemáš dieťa? Provokatívne listujú v kalendári a citujú nám medicínske štatistiky, podľa ktorých naše biologické hodiny práve odbíjajú o päť minút dvanásť. Kedysi nás kŕmili bájkami o tom, že si nás kúpili v hračkárstve, tak že by na staré kolená aj samy uverili, že je to také jednoduché? Naozaj len nechápu, že lusknutím prsta to nejde, alebo sa im zdá, že sa nám do toho nechce?�Hoci sme na naše vážne otázky o tom, ako sa rodia deti, dostávali celé detstvo všetko iné, len nie vážne odpovede, na zistenie, že sa v tom v skutočnosti na žiadne včielky ani bociany� spoľahnúť nedá, väčšina z nás nemusela čakať ani do onej povestne ošemetnej siedmackej hodiny biológie o rozmnožovacom ústrojenstve. No, o čo rýchlejšie nám došlo toto, o to dlhšie nás život potom nechal uvedomovať si, že poznať to správne know-how ani zďaleka nestačí. Pôrodnosť v našich končinách tak neprestajne klesá, hoci podľa prieskumu istého známeho ženského magazínu dve z troch žien s tridsiatkou na krku nemajú na programe inú prioritu ako nájsť si muža a usadiť sa.� „Čítať viem, takže lekárske štatistiky o tom, ako plodnosť klesá s každým rokom, mi neunikla. Ale nemôžem kvôli tomu znásilniť prvého bezdomovca, čo sa mi pripletie ráno pod nohy, ani vykradnúť spermobanku,“ nenecháva si vziať humor jedna z nich, tridsaťštyriročná architektka Adela. No priznáva, že väčšinou jej zmysel pre vtip na túto tému vydrží len do najbližšieho rodinného stretnutia.� Jej blízki totiž nedokážu pochopiť, prečo jej splniť si podľa nich doslova vlasteneckú povinnosť vydať sa a porodiť potomka, dáva tak zabrať, a pravidelne jej� kladú úprimne začudované otázky: „Prosím ťa, a čo robíš celé dni?“

Čakanie na genetický materiál
„Všetečné otázky zvedavcov na túto tému, aj keď to možno vôbec nemyslia zle, sú absolútne proti bontónu,“ tvrdí český psychológ Jiří Brančík. Vysvetľujte to však dotieravej susede či sesternici z tretieho kolena s tromi deťmi. Prvú môžete schladiť informáciou, že už na tom pracujete, meníte život i zariadenie bytu, a mimochodom, vychádza vám, že detská postieľka bude presne pri tej stene, ktorú máte spoločnú s jej spálňou. Druhá po odpovedi, že jej rozmaznané potomstvo na vás pôsobí ako antikoncepcia, asi tiež dá chvíľu pokoj. A, samozrejme, ani vašej komunikácii s gynekológom nemusí chýbať vtip a jeho chuť vypisovať vám� tehotenskú knižku môžete odbiť tým, že ak mu chýbajú body pre poisťovňu, zaobstaráte si nejakú poriadne exotickú pohlavnú chorobu. Ale nakoniec tak či tak bude potrebné odpovedať predovšetkým samej sebe – tak prečo vlastne ešte nie? „Ešte sa nenašiel vhodný genetický materiál!“ Takú odpoveď má pre seba aj všetkých ostatných prichystanú muzikálová herečka a speváčka Katarína Hasprová, ktorá si myslí, že túžba po bábätku na ňu príde, keď stretne muža, s ktorým bude chcieť zostarnúť. Na podobný pocit však čakala aj česká spevácka hviezda Helena Vondráčková, no dnes s štipkou smútku v hlase konštatuje, že prišiel vo chvíli, keď už bolo neskoro. „Ideálneho otca pre svoje deti som stretla až vtedy, keď som bola na ne stará.“

�

Detí je už na svete dosť, nie?
Svojskú odpoveď na otázky o tom, kedy už konečne privedie na svet potomstvo, má tridsaťdvaročná opatrovateľka v domove dôchodcov Petra: „Ale veď detí je už na svete dosť, nie?“ Je pritom presvedčená, že ona štatistiku pôrodnosti nikdy nezvýši. Ľudia ako ona sa dokonca vo svete organizujú do klubov dobrovoľne bezdetných. Ich členovia okrem vlastných ratolestí pritom odmietajú aj tie cudzie, ktorým jednak nevedia prísť na meno a jednak by ich najradšej nevídali, a to najmä v mestskej hromadnej doprave a supermarketoch. Projektová manažérka Jana síce členkou ničoho podobného nie je, ale uvedomuje si, že jej pocity nemajú od tých ich ďaleko. „Deti mi nič nehovoria. Práve naopak, dokonca ma odpudzujú. Prekáža mi ich neustály plač a krik, a to, že sú večne špinavé. Nechápem, prečo sa nad nimi všetci tak rozplývajú. Keď napríklad v električke plače dieťa, ostatné ženy sa usmievajú. Ja by som vraždila,“ priznáva a dodáva, že napriek tomu verila, že raz v nej zatikajú biologické hodiny a prebudia materinský cit. Nič také sa však nestalo, Jana si teda stále žije svoj single život. Zatiaľ sa jej totiž nepodarilo nájsť ani muža, ktorý by bol rovnako ako ona presvedčený, že jeho genetická informácia dorazila u neho na konečnú. Podľa výskumu Organizácie spojených národov to, mimochodom, bude mať oveľa ťažšie, ako tie zo žien, ktoré, naopak, hľadajú otcov. Vyplynulo z neho totiž, že drvivá väčšina mužov deti chce, dokonca viac a skôr ako ženy. Je teda veľká šanca, že väčšina nedočkavých príbuzných na svoju otázku – kedy? – dostane od ich tridsiatničky už čoskoro odpoveď, ktorú chce počuť. A čo dovtedy? Pokojne im vráťte požičané – ak oni tvrdili, že vás majú od bociana, hovorte, že čakáte na to isté.

Viem, mám čo doháňať
„Keď som sa narodila, moji rodičia mali po tridsiatke. Dnes majú o vyše tridsať viac a v duši sú stále rovnako mladí, lebo majú mladé deti. Aj to je možno dôvod, prečo sa s materstvom až tak neponáhľam,“ odpovedá na otázku, prečo ešte nechystá detskú izbu, moderátorka Nora Hamar Ducká, no pripúšťa, že práve tí, ktorí ju k tomuto odkladu inšpirovali, začínajú byť netrpezliví.� „Začínajú ma do materstva nenápadne, ale isto tlačiť.“ Nechá sa?
„Ale áno,“ odpovedá Nora rozhodne. „Nedávno sme sa s manželom zhodli na tom, že už nemáme na čo čakať. Takže, ak sa to v blízkej budúcnosti podarí, určite sa tomu nebudeme brániť.“ Zdá sa, že biologické hodiny sa roztikali u Hamarovcov jednohlasne, v tomto sú totiž s jej polovičkou zajedno. „Máme rovnaké zmýšľanie – možno preto, že sme rovnaké znamenia zverokruhu,“ tvrdí Nora, ktorá už podnikla aj prvý krok. „Našla som si výborného gynekológa, takže, keď to príde, teoreticky som vlastne pripravená.“ Čo ak to však prichádzať nebude? „Viem, že po tridsiatke má naozaj mnoho žien s otehotnením problém, ale pevne verím a dúfam, že môj prípad to nebude.“


Z rovesníčok som posledná
Keďže má pre všetkých okolo Nora odpoveď, ktorú chcú počuť, otázky, prečo ešte nekočíkuje a kedy už začne, ju neznervózňujú. „Predovšetkým mi ich dávajú len ľudia, o ktorých viem, že mi chcú dobre. A ďalšia vec je, že majú pravdu. Všetky, ale skutočne všetky moje kamarátky už deti majú. Mimochodom, niektoré aj tri. Ja som teda posledná, takže mám naozaj čo doháňať,“ pripúšťa. A strach jej nenaháňa ani to, keď na kamarátkach vidí, ako tie anjelské tváričky dajú občas zabrať. „Skôr ma to inšpiruje. Za prebdené noci a pár vrások navyše to určite stojí. Myslím, že pocit, keď vám vlastné dieťatko povie – mami, ľúbim ťa – sa nevyrovná ničomu.“

Žena najlepšie vie, kedy je na materstvo zrelá
Žiadna z mám, babiek a tetiek to s otázkami, kedy už konečne rozšírime rodinu, zrejme nemyslí zle. Ale máme sa kvôli nim podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej nútiť k materstvu, aj keď sa na to necítime?
Nie. Žena najlepšie vie, kedy a či vôbec je zrelá byť matkou. Vyvíjať tlak proti osobnému rozhodnutiu je podkladom pre vznik vnútorného konfliktu, ktorý môže priebeh materstva ovplyvňovať negatívne.

�

Čo im teda povedať?
Tieto veci sú výsostne súkromnou záležitosťou. Ak máme pocit, že niekomu to chceme vysvetliť, tak ako to cítime, môžeme. Ostatným stačí aj nič nevysvetľujúca vtipná odpoveď, prípadne sľub, že až príde čas, budú informovaní medzi prvými.

Najmä mamy sú tie, pred ktorými nechcem nič skrývať. Niekedy akoby sme sa však hanbili povedať, že máme z materstva strach, lebo samy nechápeme, kde sa u nás vzal a už vôbec nevieme, čo s ním robiť. Čo s tým?
Najskôr treba rozlíšiť, či ide o strach z gravidity, pôrodu alebo skutočne z materstva, či smeruje k dieťaťu alebo k nám samým, teda, či sa žena obáva, že nebude dobrou matkou, že nemá dostatok síl a energie, že nezvládne výchovu a starostlivosť o dieťa, alebo či má strach o svoje zdravie, pohodlie či profesiu. A s každým dôvodom strachu sa potom dá niečo robiť tak, aby pominul alebo sa zmiernil.

Môže platiť, že čím je žena staršia, tým má viac informácií o tom, čo zlé sa môže stať, kým mladšia o nich nevie, takže si s nimi ťažkú hlavu nerobí, preto tie, čo materstvo odkladali, ho odkladajú ešte viac?
Môže platiť aj uvedené pravidlo, ale zároveň platí, že staršia žena je zrelšia, má pripravené lepšie podmienky na prijatie a výchovu dieťaťa, takže má dobré predpoklady byť dobrou matkou. Odporúčam si teda predovšetkým veriť, že aj to ťažké zvládnu.

Je v obave stať sa matkou vždy aj trochu sebectva?
Nemusí byť. Túžba po dieťati je prejavom prirodzeného biologického programu, ktorý dostane zdravá žena pri narodení. Odkladanie tejto životnej úlohy má skôr psychosociálne dôvody. Okrem strachu to môže byť nedôvera vo svoje schopnosti, negatívne skúsenosti a traumy z detstva, absencia partnera, nedostatočné finančné a materiálne podmienky či, naopak, potreba sebarealizácie.

Niektoré ženy s materstvom najskôr čakajú na ideálneho partnera, ale keď sa nedočkajú, idú do toho aj bez neho. Je to dobrý nápad?
Pravdaže. Najmä v prípade dobrého rodinného a spoločenského zázemia. Veď veľká časť žien, ktoré priviedli dieťa na svet vo vzťahu, ho nakoniec musí vychovať sama.�

Ideálny vek na tehotenstvo je do dvadsaťpäťky
Naše prastaré mamy v našom veku už čakali pomaly vnúčatá, my ešte ani prvé dieťa. Prečo podľa sexuologičky MUDr. Danice Caisovej� v porovnaní s predchádzajúcou generáciou odkladáme materstvo o celé desaťročia?
Všetko však súvisí s dĺžkou ich života. Keďže ľudia sa v minulosti nezriedka dožívali len okolo tridsať až štyridsať rokov, odklad splodenia potomstva si nemohli dovoliť, rodili teda v priemere vo veku šestnásť rokov. Dnes však máme predpoklad žiť do osemdesiatky, preto ešte aj pri pôrode v štyridsiatke máme reálnu nádej deti nielen vychovať, ale dožiť so od nich aj vnúčat.

�

Keďže mnohé ženy dlho nemajú záujem o splodenie potomstva, nestrácajú aj záujem o sex, a vôbec o vzťahy ako také?
Je pravda, že najväčší záujem o sex majú ženy aj muži v období reprodukčného optima, ale keby platilo, že sme pre seba dôležití len kvôli sexu, tak by už ľudstvo vyhynulo. Láska púta muža k žene aj vtedy, keď s ňou nemôže mať sex. Ona totiž potrebuje na prežitie jeho ochranu a pomoc.

O ktorom veku ženy sa teda z hľadiska fyziológie hovorí ako o reprodukčnom optime a neposúva sa aj ten s predlžovaním veku dožitia na neskôr?
Nie, bez ohľadu na to, koľko žijeme, je ženské telo najlepšie pripravené na reprodukciu do dvadsiatich piatich rokov.



Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív, Thinkstock