Aj keď sa vozím v aute, cestujem vlakom i autobusom. Aj keď si doprajem lepší obed, jem často to, čo sme varili doma, a každý deň prosím, aby som ostala pri zemi, lebo niekedy človeka už pri malom úspechu ovládne pocit, že je niečo viac – a vôbec to nie je pravda. Môžete založiť geniálnu počítačovú firmu a chvíľu sa hrať na Boha, ale ten vám ukáže, kde sú vaše mantinely. Človek musí žiť s vesmírom, so zemou a predovšetkým s ľuďmi, no to, čo sa tu odohráva, je špekulatívna hra osudov a smutné je na nej najmä to, že nie protivníci, ale vlastní hrajú nefér. Občan na Slovensku stráda. Hovoríme o chudobnej Kube, ale bola som tam mesiac a musím povedať, že vzhľadom na naše súčasné pomery majú zdravotníctvo a školstvo excelentné. Slováci síce nemajú lístkový systém a oligarchického vodcu, ale bojím sa vojsť do nemocnice a ľakám sa pocitu, že ochoriem. Iba niekoľko vyvolených má v tomto štáte istotu a je smutné, že tí, ktorí o Slovensku rozhodujú, necestujú električkou alebo autobusom. Že tí, ktorí rozhodujú o zákonoch, sa škriepia ako malé deti, lebo im ide o vlastný egoizmus a chorí a nemohúci ľudia zatiaľ zomierajú. Je nás tak málo! Škoda, že sme ukázali svetu silu v tom, ako si nerozumieme a ako nevieme byť spolu. Spolu sme len vtedy, ak chceme dokázať inému jeho prehru. Nie pomôcť, ale udupať – to nás drží pokope, ale na zjednotenie s vesmírom a so zemou, čo je podstatou nášho bytia, je to asi žalostne málo.
Aby sme mali vládu, ktorej naozaj pôjde o občana a aby to nebola iba utópia, všetkým nám spoločne želá
Mária Miková
Poslať nový komentár