Dnes je nedeľa, 16.december 2018, meniny má: Albína
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Natálie: „Vybral si mamu. Dôvod chápem, no nikdy sa s ním nezmierim.“

október 16, 2018 - 18:00
S Milanom sme sa spoznali na vysokej škole, chodievali spolu na prednášky a mne sa páčil okamžite. U neho to také jasné nebolo. Dokonca by som povedala, že ľady sa prelomili až po jednej školskej akcii, keď sme s viacerými spolužiakmi oslavovali narodeniny. Nechcelo sa mi veriť, keď som z Milanových úst po prvý raz počula slová "Milujem ťa!". Pripadala som si ako vo sne. Šťastná, milovaná, absolútne oddaná novému vzťahu a verila som, že nikdy nekončiacej láske.

V živote ste raz dole, raz hore. Je to celkom prirodzený priebeh, keď si práve vďaka náročnejším okamihom o to viac vážite chvíle šťastia a radosti. Po šiestich krásnych rokoch, keď sme sa s Milanom stali dvojnásobnými rodičmi, prišiel veľký zlom. Môj manžel mal vážnu autonehodu.

Tá obrátila náš život naruby. Milan sa spolu s kolegami vracal zo služobnej cesty a po ceste dostali šmyk. Následky boli tragické. Jeden muž mŕtvy a dvaja ťažko zranení. Lekári nedávali Milanovi veľkú šancu. Mal ťažké poranenia hlavy, zlomené rebrá, nezvratne poškodenú miechu. Postupnými krôčkami sme sa dostali do bodu, že bol schopný fungovať, pochopiteľne s pomocou okolia. Pre mňa bolo najpodstatnejšie, že žil. Vedela som, že náš vzťah smeruje do novej roviny. Tušila som, že celodenná starostlivosť o manžela, popri dvoch malých deťoch, nebude jednoduchá. Napriek tomu som dúfala, že to zvládneme.

Manžel bol poistený, dostal slušné odškodné z práce, mali sme úspory a mohli sme rátať tiež s výdatnou pomocou rodičov. Tí k pohodovej atmosfére príliš neprospievali a s celou situáciou sa zmierovali len ťažko. Ani ma neprekvapilo, keď som sa dozvedela, že Milanova mama mu ponúkla celodennú opateru u nej doma a nabádala ho, aby ostal bývať s ňou.

Netuším, ako dlho robila intervencie tohto druhu, no dosiahla čo chcela. Milan sa rozhodol, že bude s ňou. Že nám viac nechce byť na obtiaž. Zrejme si myslí, že teraz, po jeho odchode, sme nadšením bez seba. Nerozumiem tomu. Ja ho ľúbim rovnako, jeho zraniteľnosť zo mňa urobila najodvážnejšiu ženu, ochotnú rozdať sa pre rodinu a spraviť všetko, aby sme boli šťastní. Milan to vidí inak a je rozhodnutý.

So svojím trápením som sa zverila kamarátke – psychologičke. Tá ma ubezpečila, že jeho rozhodnutie nemusí byť konečné. Povedala mi: „Nehodnoť, nekritizuj, trpezlivo mu opakuj, aké silné city k nemu prechovávate. A aj keď už bude u svojej mamy, nerob scény. Uisťuj ho, že na neho čakáte, pretože ho milujete a stal sa neodškriepiteľnou súčasťou vašej rodiny. “

Presne to aj robím. Stále verím, že sa k nám vráti. Chápem jeho zápas s celou škálou emócií. Nikdy ale neprestanem dúfať, že si Milan jedného dňa uvedomí podstatnú vec: Nezáleží na tom, či je na vozíku alebo inak hendikepovaný. Dôležité je, či cíti túžbu byť s nami a prežívať každodenné starosti i radosti.

O tom, že to zvládne, som presvedčená od prvej chvíle, keď som sa na ňho po pôrode našich detí prvý raz pozrela. Láska, tak nás prosím nesklam...

Natália

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -