Bratislava je priesečník, v ktorom sa pretínajú dejiny Európy, prinajmenšom jej veľkej časti. V tomto meste sa rozhodovalo o osudoch Európy a Európa rozhodovala o osude Bratislavy. Píše Pavel Dvořák vo svojej Štvrtej knihe o Bratislave, ktorá sa práve v týchto dňoch dostala na pult kníhkupectiev.
A keďže história nie je dielom rozmarnej prírody, ale ľudskej práce, tvorivosti a geniality, prináša v nej osudy tých, čo sa významnou mierou pričinili o rozkvet metropoly na Dunaji a z rozličných dôvodov upadli do zabudnutia.
Kolískou mnohých z nich boli cudzie krajiny, iní zas našli svoj hrob v odľahlých kútoch nášho kontinentu. Pochádzali z rozličných spoločenských vrstiev, hovorili rôznymi jazykmi a nie každý z nich bol práve miláčikom vrtkavej šťasteny. Ale jedno mali spoločné: podstatnú časť svojho života, práce a génia zanechali práve tu, na našom brehu Dunaja, a preto si zaslúžia našu pozornosť. Dva pomerne neznáme osudy vám priblížime pomocou skrátených úryvkov z diela.
František Xavier a jeho diabli
Príbeh o čudákovi z Zuckermandlu je jeden z tých, ktoré mestu prinášajú slávu, hoci sa začal v Nemecku, až kdesi v švábskych Alpách. Dňa 6. februára porodila Johanna Messerschmidtová v mestečku Wiesesteig syna Františka Xaviera. Otcom bol miestny garbiar Ján Juraj Messerschmidt, matka pochádzala z rodiny Straubovcov. Boli to vychýrení umelci, sochári. Čoskoro sa ukázalo, že chlapec zdedil ich talent. Rozvinul ho za smutných okolností. Ján Juraj zomrel a Johanna, ktorá v tom čase mala šesť detí, sa presťahovala k bratovi - rezbárskemu majstrovi do Mníchova. Tam František Xavier pričuchol k tomuto remeslu, neskôr sa zapísal na výtvarnú akadémiu vo Viedni. V rezbárstve bol neprekonateľný. Darilo sa mu až tak, že si zarobil na cestu do Talianska a v rímskych galériach študoval diela starých majstrov. Všetkých udivoval rezbárskou virtuozitou, ale aj čudáctvom. Očití svedkovia rozprávali, ako začal svoj študijný pobyt. 
Kúpil si klát lipového dreva, odniesol do Farnenského paláca a zložil pred sochou Herkula. Jeho kultivovanejší kolegovia ním pohŕdali a vysmievali sa mu. Po niekoľkých dňoch sa v dreve začal črtať nádherný Herkules. Vtedy sa už pošepkávalo, že to nemôže byť s kostolným poriadkom. Čosi také vraj možno dosiahnuť len s pomocou temných síl. Akýsi Španiel tvrdil, že zlého ducha videl na vlastné oči.
Po návrate do Viedne začal Messerschmidt tvoriť v štýle neskorého baroka a postupne sa prepracoval ku klasicizmu. Získal si priazeň cisárovnej Márie Terézie, a to aj napriek výstrednostiam, ktorých sa čoraz častejšie dopúšťal.
V roku 1777 sa presťahoval do Bratislavy k svojmu bratovi Jánovi Evanjelistovi Adamovi Messerschmidtovi. Súžitie súrodencov nemožno však označiť za prehnane harmonické. Ján Evanjelista bol seriózny mešťan podliehajúci dobovým konvenciám. Skutočnosť, že jeho brat sa rozhodne nenechal zbytočne traumatizovať priveľkou úctou a rešpektom k autoritám, ho predsa len trochu znervózňovala. Rozpráva sa napríklad takáto historická anekdota: K Messerschmidtovcom prišla návšteva z cisárskeho dvora, ale František Xavier práve nemal náladu na spoločenskú konverzáciu. Vyklonil sa z okna a zakričal: „Messerschmidt nie je doma“. Jeho brat Adam sa tak vyľakal, že sa vybral na Hrad a na kolenách prosil veľkovojvodkyňu Máriu Kristínu, aby ušetrila jeho rodinu od hnevu.
Mária Kristína a jej manžel, miestodržiteľ Uhorska Albert Tešínsky, boli veľkými mecenášmi umenia. Vedeli oceniť talent. František Xavier nemal o zákazky núdzu a k jeho klientele patrili aj ľudia z najvznešenejších spoločenských vrstiev. No, aj tu sa riadil heslom „padni, komu padni“ a priveľmi sa nezdržiaval lustráciou pôvodu a spoločenského postavenia svojich zákazníkov. Keď sa chcel zákazník jednať o cene, Messerschmidt hotové dielo zničil a od takého človeka, nech to bol ktokoľvek, už viac neprijal objednávku. Dotieravcom vravieval: „Máte dosť času, však?“ Ak nešťastník prisvedčil dodal: „Áno, to vidím, ale ja nemám“.
Geniálny šialenec
Po troch rokoch pobytu v Bratislave si v roku 1780, zrejme pre nezhody s bratom, kúpil vlastný dom U jeleňa situovanom v dnes už neexistujúcom Podhradí. Žil v ústraní, no zákazníci si ho našli. Bol šialený, výstredný, ale skvelý a nadovšetko originálny, čo sa prejavilo najmä v tvárach vyškerených do groteskných grimás, v podivuhodných bustách z olova, ktoré neskôr nazvali charakterové hlavy. Vyvolával všeobecnú pozornosť, obklopovali ho rozličné fámy, ale aj seriózne správy, medzi ktoré patrí autentické svedectvo Františka Nicoaia osvietenca z Berlína, ktorý ho navštívil. Napísal, že celé zariadenie Messerschmidtovo domu tvorila posteľ, flauta, fajka, džbán na vodu a stará talianska kniha s obrazmi ľudského tela. A ešte kresba egyptskej postavy bez rúk na poloblúku pri okne naháňajúca obdiv a hrôzu. Taktiež sa stal svedkom jeho dôverného rozprávania o smrteľnom strachu z diabla, ktorý do neho vchádza, a potom odrazu vyskočí a mizne.
František Xavier bol vtedy už nevyliečiteľne chorý. Trpel paranoidnou schizofréniou, no bezprostrednou príčinou jeho smrti bol pravdepodobne zápal pľúc. Zomrel v auguste roku 1783 a pochovali ho na cintoríne v Podhradí.
Jeho kompletné dielo, ktoré preslávilo Bratislavu, sa nezachovalo. Súčasní historici umenia evidujú štyri antizujúce autoportréty, 54 hláv s grimasou a dve zobákovité hlavy motivované vraj sexuálnou tematikou. Odliatky veľkej časti tejto kolekcie, ale aj originály, sú uložené v Galérii mesta Bratislavy a Slovenskej národnej galérii. Ďalšie jeho sochy sú vo viedenských múzeách, v českých Valticiach, Mníchove a Záhrebe. Mnohé sú verejnosti doteraz neznáme.
Aj princezné sa vydávajú z lásky
To, že aj panovníci boli len ľudia z mäsa a kostí a občas u nich človečina zvíťazila nad štátnickou povinnosťou, dokazuje príklad najmilšej a vraj tiež najkrajšej dcéry Márie Terézie - Márie Kristíny. Panovníčka, zrejme otrasená smrťou milovaného manžela Františka Štefana Lotrinského, dala ruku svojej dcéry Albertovi Tešínskemu. 
Upustila tak od svojho pôvodného plánu vydať mladú princeznú na francúzsky kráľovský dvor a upevniť tým diplomatické zväzky medzi Francúzskom a Rakúskom. A urobila dobre. Nielenže láska Kristíny a Alberta prerástla v celoživotne harmonické a šťastné manželstvo, ale keď Alberta vymenovali za miestodržiteľa Uhorska a pár presídlil na Bratislavský hrad, začala sa zlatá éra tohto mesta.
Uhorskí magnáti prijali síce Alberta nepriateľsky, mesto mu však naopak prejavilo sympatie. Ako by aj nie, keď z Bratislavy urobil na pätnásť rokov rezidenčné mesto! Navyše sa stala miestom častých návštev kráľovnej, čo mestu mimoriadne prospievalo. Bratislava zažívala v tých časoch svoj spoločenský vrchol. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch a na Hrade koncerty, operné a divadelné predstavenia, maškarné bály. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Miestodržiteľský pár spájala láska k výtvarnému umeniu (Mária Kristína veľmi pekne kreslila), a tak tu vynikla obrovská zbierka grafiky, desiatky tisíc rozličných medirytín – dnes je z nej viedenské Albertinum, jedna z najslávnejších umeleckých zbierok na svete. Z Bratislavy sa tak stalo najväčšie a najvýznamnejšie mesto nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku. Práve v tomto období sa o nej začalo hovoriť, že ráno je mestom slovenským, na obed maďarským a večer nemeckým. Ráno sa na trhu hovorilo po slovensky, cez poludnie vychádzali na obed maďarskí úradníci a večer sa v domácnostiach hovorilo zväčša po nemecky. V zásade sa však všetky tri národnosti usilovali ovládať všetky tri reči, čo prakticky platilo až do skončenia 2. svetovej vojny. Bratislava bola tiež najvýznamnejším remeselníckym strediskom v Uhorsku - v meste pracovalo 800 majstrov, vyše 1 800 tovarišov a 500 učňov. Bola vtedy skutočnou krásavicou na Dunaji. Krajinu prestávala vyčerpávať vojna s Turkami, čo bolo cítiť aj v meste. Roku 1781 ho navštívil kníhkupec z Halle Friedrich Nicolai, ktorý napísal, že v Bratislave je trinásť palácov, kvalitná dlažba a od roku 1761 ju osvetľujú lampáše. V 80. rokoch 18. storočia boli v meste štyri vydavateľstvá, šesť kníhkupectiev, v roku 1764 začali vychádzať nemecké noviny Pressburger Zietung, roku 1780 Magyar Hirmondó a v roku 1783 Presspurské noviny, ktoré hovorili o „slávnom slovenskom národe, slovenskom jazyku a milej slovenčine“, hoci boli písané po česky alebo československy. Bratislavské meštianske divadlo ako prvé v krajine uviedlo Shakespeara a Lessinga.
Tak sa končí svetská sláva
Po smrti Márie Terézie nastúpil na trón jej syn Jozef II., ktorý sa ale nedal korunovať za uhorské kráľa, nezvolal ani raz snem do Bratislavy, odsťahoval centrálne úrady, zrušil stáročné stolice a nahradil ich desiatimi dištriktmi (v Bratislave dištrikt nebol, patrila do Nitrianskeho dištriktu). Alberta Tešínskeho s manželkou poslal do Holandska, umelecké zbierky a korunovačné klenoty nechal z prázdneho Hradu odviezť. Mesto prestalo byť kráľovskou rezidenciou, faktickým sídlom snemu a miestom korunovácií. Honor sa rozplýval, vznešení ľudia odchádzali, Bratislava sa stávala provinčným mestom. K úpadku prispeli živelné pohromy, prietrž mračien, povodeň, pretrhnutie hrádzí, v posledných rokoch Jozefovej vlády aj neúroda a tomu zodpovedajúca drahota. Po jeho smrti nastúpil na trón mladší brat Leopold I. Zvolal snem do Budína, a potom sa dal v Bratislave korunovať. Na korunováciu pricestovali aj Albert s Máriou Kristínou. Bratislava privítala „svoj“ kráľovský pár s nadšením.
Albert žil ešte dlho vo Viedni. Keď mu zomrela manželka, dal jej na pomník vytesať nápis: „Uxori optimae Albertus“ – najlepšej manželke. Do Bratislavy sa ešte raz vrátil ako starec, aby si obzrel ruiny Hradu, ktorý 28. mája 1811 vyhorel. Azda si chcel pripomenúť kronikárske - So endet alle Pracht auf Erde – Tak sa končí svetská sláva....
Viac o živote nielen miestodržiteľské páru, ale aj Jozefovi Xavierovi, dvojčatách, čo preslávili Mateja Bela, či to, komu patria opustené hroby na Kamzíku a o ďalších dejotvorcov sa dočítate v Štvrtej knihe o Bratislave od Pavla Dvořáka. Možno sa raz objaví aj piata, lebo ako sám autor hovorí: „Myslím si, že ani mnohonásobne väčšie dielo nedokáže zachytiť celú históriu mesta, ktorá je súčasťou dejín Slovákov, Maďarov, Čechov, Rakúšanov, nezriedka Poliakov, Nemcov, Rusov a príslušníkov viacerých ďalších národov, ktoré prispeli k formovaniu jej jedinečnej histórie...“
Podľa knihy Pavla Dvořáka spracovala
Autor: –kah-
Foto: archív
Poslať nový komentár