Ďakujem, že sme sa našli

Keď Oľga Hatásová kedysi dávno v novinách zbadala článok o organizácii, ktorá hľadá deťom v domovoch nové rodiny, podvedome ho vytrhla.

Možno sa jej zíde… Milovala totiž deti. Pamätá si, že už ako pubertiačka po dvoch bratoch prosila mamu ešte o sestru. Ale choď, budeš mať vlastné! Lenže kedy? pýtala sa v duchu vtedy. A o desať rokov znova. Rozhodla sa, že viac čakať nebude a vytiahla svoj novinový výstrižok.

„Odkiaľ máte kontakt na nás?“ čudoval sa ženský hlas na druhom konci linky, keď Oľga vyťukala do telefónu číslo z článku. „Z novín,“ nenechala sa vykoľajiť, ale dodala, že je pravda, že ich už má nejaký ten piatok doma založené. Ani si neuvedomila, že je to už takmer päťročnica. Presne toľko jej myšlienka na zobratie dieťaťa z domova totiž nedala spávať. „Dokonca tak, že som mala pocit, že sa to odo mňa vyžaduje,“ vracia sa o pár rokov späť sympatická tmavovláska. Sídlo združenia Návrat, na ktoré sa Oľga obrátila, sa síce za ten čas z kuchyne jej šéfa, kam sa dovolala, presťahovalo do vlastnej kancelárie, ale rýchlo pochopila, že aj tak neurobila chybu. Po čase, hodinách rozhovorov s ich odborníkmi a prípravy stála totiž pred správnou kanceláriou na správnom úrade, aby si podala žiadosť. „Pani  úradníčka sa ma však dookola pýtala, o aké dieťa mi ide. Mala pocit, že to robím, aby som vyriešila nejakú situáciu v rodine, kde zostalo dieťa bez matky. Alebo, že som nejaké niekde stretla a idem mu pomôcť. Ale ja som jej hovorila, že neviem. Nechápala, že mladá žena môže chcieť len tak do starostlivosti dieťa,“ spomína na údiv, ktorý zas a znova vzbudzovala. Za dverami sociálneho odboru na okresnom úrade sa to totiž neskončilo. Rovnaké začudované pohľady na ňu čakali, aj keď sa jej v detských domovoch pýtali, aké má na dieťa požiadavky a ona im úprimne odpovedala: „Žiadne!“ Vy neviete, aké dieťa chcete? krútili hlavami. „Ale viem – hocijaké!“ Nechápali. No vzápätí to pre zmenu bola ona, kto nepochopil. Niekoľkokrát za sebou totiž počula: Nemáme!

Bola som zlá matka?
V krajine, kde je v ústavnej výchove niekoľko tisíc detí, nemajú žiadne, ktorému by mohla poskytnúť rodinu? Najmä, keď Oľge šlo o pestúnstvo, a nie adopciu a nečkala na právne voľné dieťa. V jednom domove však nakoniec predsa len pripustili, že jedno rómske dievčatko by mali. „Keď som hneď zajasala, že dobre – trochu som im vyrazila dych,“ hovorí. Napriek tomu si hneď dohodla návštevu. Tá mohla jej túžbu po dieťati okamžite naplniť, rovnako však aj zmariť. „Ak by to dievčatko malo zo mňa strach, vedela som, že nebudem tlačiť na pílu. Ale ak, naopak, ono bude reagovať pozitívne, povedala som si, že nebudem rozmýšľať,“ hovorí. Vyšlo to. Domov sa už nevrátila sama. Po týždni zoznamovacieho pobytu si dvojročnú Klaudiu mohla zobrať. „Prosím vás, je možné, že by sa ozvali jej biologickí rodičia?“ niečo ju nútilo spýtať sa. Len mávli rukou. „To sa takmer nestáva! Naozaj len výnimočne.“ Bohužiaľ, presne o jedenásť mesiacov sa tou výnimkou Oľga stala. „Bol to pre mňa šok. Dúfala som, že je to len nejaký záchvat rodičovských pudov. Vedela som, že biologickí rodičia, niekedy, keď sa dozvedia, že ich dieťa ide do náhradnej rodiny, začnú byť aktívni. Priala som si, aby to bol len nejaký „výkrik“, ktorý utíchne a nič pre jej návrat neurobia,“ spomína na neľahké chvíle Oľga. Nebol to výkrik a ona sa dieťaťa, ktoré takmer rok vychovávala ako vlastné, dieťaťa, ktoré jej hovorilo mama, musela vzdať. „V prvom momente som sa o ňu chcela biť, ale potom, keď som pochopila, že to jej rodina myslí vážne, som si uvedomila, že nemôžem. Práve kvôli nej. Raz by mi totiž mohla vyčítať, že ju jej rodičia chceli a ja som im v tom zabránila,“  hovorí dnes už pokojne, hoci v tých dňoch ju život doslova bolel. „Dookola som sa pýtala Boha, či som bola taká otrasná matka, že mi ju vzal. A odpovedala som si zaňho – asi si povedal – á, Oľga, tá aj toto vydrží,“ usmeje sa, ale vtedy, keď Klaudiu definitívne odviezla k rodičom a vrátila sa do prázdneho bytu, by bola najradšej nadlho zaspala. Ako medveď sa chcela uložiť na zimný spánok a zobudiť sa, až keď vyjde slnko.


Aké zlaté dievčatko...
Vyšlo. A možno skôr, než Oľga čakala. Keď ju zavolali, aby pomohla svojimi skúsenosťami rodičom, ktorí sa chystali na rovnaký krok, aký ona už raz urobila, prikývla. Aj keď to malo byť v košickom detskom domove, kde budú aj deti. „Opakovala som si, že som tam kvôli rodičom, ale keď sa otvorili dvere, okamžite mi zrak padol na Máriu. Hlavou mi preletelo jediné: Aké zlaté dievčatko!” Sociálna pracovníčka ponúkla všetkým prítomným, že sa na deti, ktoré sú vhodné na adopciu či do pestúnskej starostlivosti, môžu prísť kedykoľvek spýtať. Oľga vytrvalo hľadela na jej dvere. Zdalo sa jej, že na ne nezaklopal nikto. „Tak idem ja,“ cítila, ako ju tam niečo posiela. A keď odtiaľ vyšla, tušila, že je znova na tej istej ceste ako pred rokom, aj to, že necúvne. „Keď som prišla zobrať Máriu, pamätám si, že vychovávateľ len tak medzi rečou poznamenal, že tam má aj sestru a že tiež čaká na náhradnú rodinu. Vtedy som to brala len ako informáciu, ale doma mi to stále vŕtalo hlavou. Kedykoľvek som do domova volala, vždy som sa na ňu spýtala. Necítila som sa síce na dve deti, a už vôbec nie naraz, ale nakoniec som vychovávateľke predsa len povedala, že keby to náhodou s tou jej náhradnou rodinou nevyšlo, nech mi dá vedieť,“ rozrozpráva sa mladá žena, ako sa z nej nečakane stala dvojnásobná mama. Po päťročnú Justínku si šla takmer do roka a do dňa od Máriinho príchodu. Možno sa na chvíľu sama seba pýtala, či to bude iné – päť rokov je predsa len päť rokov, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že medzi tými dvoma akoby ani nebol viac ako dvojročný vekový rozdiel. Predškoláčkou bolo dievčatko len podľa dátumu narodenia, podľa mentálnej úrovne to bolo len trošku odrastené batoľa. „Veľmi málo rozprávala, možno dokonca menej ako Mária. Boli veci, ktoré nevedela vôbec pomenovať. Na jednej strane mi to dávalo strašne zabrať, na druhej som si však uvedomovala, že ich asi nemala kde spoznať, že sa napríklad nemala kde naučiť, že sporák páli. Bolo to ťažké. Chvíľu som si dokonca myslela, že bude musieť do špeciálnej školy, ale Justínka bola neuveriteľne šikovná a doslova bleskovo všetko dohnala,“ hovorí Oľga. Stačil rok a viedla svoju dcéru do bežnej základnej školy.

Ktovie, s kým ich má?
Občas si Oľga uvedomí, že tie prekvapené pohľady úradníkov, lebo nehľadela na farbu pleti, neboli náhodné, ani otcova tak trochu vyplašená otázka: „Cigánčatká?“ Oni v nich vždy budú vidieť dve krásne, úžasné a šikovné dievčatá, ale bál sa, čo tí ostatní? „Áno, občas som sa aj ja sama seba pýtala, či ich dokážem ochrániť,“ priznáva Oľga, ktorá sa však ani na chvíľu netvári, že Rómky nie sú, naopak, chce, aby boli na to hrdé. „Keď Justínka prišla s tým, že jej spolužiak nadáva, že je Cigánka, hovorila som jej, povedz mu – ja to viem, ale vieš, kto si ty? Keď to urobila, stratil reč. Od škôlky sa vedeli takto brániť, takže už o ne nemám taký strach,“  skonštatuje hrdo o svojich dievčatách a deviatačka Justína na ňu žmurkne: „Sme skrátka po tebe, mami.“ Jasné, prikývne dojatá Oľga a vzápätí sa rozosmeje: „Občas naozaj počujem ľudí si celkom vážne šepkať, že ktovie, s kým ich mám...“ Obe síce veľmi dobre vedia, že sa narodili inej žene, no večer čo večer vkladajú do modlitby poďakovanie, že mamou môžu volať Oľgu. A ona v tej svojej, hovorí to isté: „Bože, ďakujem, že sme sa našli...“ Je totiž presvedčená, že takto to malo byť. Žiadne keby bolo keby! Odmieta si klásť otázky, či by sa predsa len lásky, keby ich nemala... „Keby som sa vydala, ktovie, či by som si deti z domova vôbec zobrala, a keď aj áno, ktovie, či tieto dve. A práve tieto dve ma asi potrebovali.”


Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: Dušan Kittler a archív O. H.