Predstavme si mladú ženu s tmavogaštanovými vlasmi a očami modrozelenými ako horské plesá, s hebkou pleťou a krásnou ženskou postavou – tak vyzerala Alžbeta II. pred šesťdesiatimi rokmi, keď ju po smrti otca Juraja VI. vyhlásili za britskú kráľovnú.
Bola vtedy päť rokov vydatá, mala dve deti a po jej boku stál muž, ktorého si vzala z úprimnej lásky, čo v kráľovských rodinách nie je celkom bežné.
Správa o otcovej smrti zastihla následníčku trónu Alžbetu a princa Philipa v africkej Keni, kde si užívali krásy divokej prírody a pritom fotografovali exotické zvieratá. Keď im člen ich sprievodu oznámil vážny obsah telegramu, princ zbledol. Princeznej Alžbete sa na tvári nepohol ani sval, zdala sa pokojná. Tak pevne bude ovládať svoje city aj počas kraľovania. Siedmeho februára prileteli do Londýna a na druhý deň už dvadsaťšesťročná Alžbeta vystúpila v St. Jamesovom paláci pred tajnou radou, kde sa zhromaždeným prihovárala: „Po náhlej smrti môjho drahého otca som povolaná prevziať panovnícke povinnosti a zodpovednosť. Viem, že v mojom odhodlaní ma bude posilňovať lojálnosť a náklonnosť tých, ktorých kráľovnou som povolaná sa stať... Modlím sa k Bohu, aby mi pomohol so cťou sa zhostiť tejto ťažkej úlohy, ktorá mi bola uložená v takom mladom veku.“
Ako kázal starý historický rituál, správu o jej nastúpení na trón prečítali aj na verejných miestach – na londýnskej radnici, v Toweri, v budove kráľovskej burzy a inde.
AJ KRÁĽOVNÁ JE LEN ŽENA
Dnešnú vážne sa tváriacu kráľovnú, ktorej len málokedy zahrá na perách úsmev, si ani nevieme predstaviť zamilovanú a roztúženú. Prišlo to na ňu postupne po tom, čo ako trinásťročná na ihrisku Kráľovskej námornej akadémie po prvý raz uvidela osemnásťročného gréckeho princa Philipa. Bol vysoký, svetlovlasý a modrooký – najkrajšie vydanie jeho severských predkov. Princezná v puberte si na nočný stolík vystavila jeho fotografiu. Ich zoznámenie nebolo celkom spontánne – naaranžoval ho Philipov strýko lord Louis Mountbatten. Jeho pekný synovec bol v skutočnosti mladý muž bez vlasti, bez domova i bez majetku.
Keď sa jeho starý otec Juraj I., pôvodom Dán, musel vzdať gréckeho trónu, otec, princ Andrew, si v exile vo Francúzsku kvôli rodine ťažkú hlavu nerobil – v Monte Carlo hrával hazardné hry, striedal milenky. Pobožná mama Alica, pravnučka anglickej kráľovnej Viktórie, sa na to nemohla pozerať, radšej vstúpila do kláštora. Philip prežíval detstvo v internátnych školách po celej Európe.
Bol priateľský, vytrvalý, dobrý atlét i veslár. Strýkovou zásluhou ho prijali do britskej Kráľovskej akadémie v Dartmouthe.
Keď sa princa spýtal, či sa mu Alžbeta páči, odpovedal úprimne: „Áno, veľmi. Vymenili sme si adresy, budeme si písať...“
Do kráľovského paláca ho pozvali aj na vianočné sviatky; môžeme sa čudovať chlapcovi bez domova, že útulná rodinná atmosféra v Buckinghamskom paláci naňho zapôsobila? Kráľovná Alžbeta bola srdečná, Juraj VI. mal síce rôzne necnosti – veľa pil i fajčil, bol prchký, zajakával sa – no dcéram Alžbete (doma nazývanej Lilibet) i Margarete bol dobrým otcom.
Nemuseli sa pred ním klaňať, ako to bolo zvykom v kráľovskom paláci predtým. Britská monarchia sa povážlivo otriasla po abdikácii Edwarda VIII. a jeho sobáši s rozvedenou Wallis Simpsonovou. Juraj VI. a jeho manželka si predsavzali získať naspäť dôveru ľudu. Príležitosť sa im naskytla po vypuknutí 2. svetovej vojny, keď európski monarchovia s rodinami utekali do závetria exilu. Windsorovci ostali napriek bombardovaniu v Londýne, v paláci šetrili vodu i elektrinu ako všetci občania a následníčka trónu Alžbeta, oblečená v montérkach, sa učila opravovať motory.
Otec jej na šestnáste narodeniny prejavil dôveru, keď ju vymenoval za čestnú plukovníčku granátnickej gardy. Vojenské prehliadky robila s takou vážnou tvárou, akoby už bola kráľovnou... Jej mladšia sestra Margaret sa zatiaľ zabávala tancom a flirtovaním s chlapcami.
Princ Philip nebol nijaký svätec, páčili sa mu ženy a on sa páčil im. V roku 1944 doniesli špehovia do kráľovského paláca poplašnú správu, že s princeznou Alžbetou to asi nemyslí vážne, lebo sa verejne ukazuje s bohatou, peknou Kanaďankou, bozkávajú sa, vodia za ruky... Našťastie pre Alžbetu sa Philipova známosť ukázala len románikom: s Kanaďankou sa rozišli a v roku 1946 prišiel opäť pokorne do Londýna. S Alžbetou prežili spolu tri týždne, chodili na prechádzky, jazdili na koni, večerali vo dvojici. Juraj VI. súhlasil, aby sa zasnúbili.
Keď Philip požiadal Alžbetu o ruku, bol taký chudobný, že nemal za čo kúpiť ani prstene! Musel speňažiť rodinné šperky od mamy, predstavenej ženského mníšskeho rádu.
Na ich veľkolepom sobášnom obrade v roku 1947 Alžbeta sľubovala, že bude manžela „poslúchať a slúžiť mu“. Myslela to vážne?
TREST PRE NÁMORNÍKA
Osemdesiatpäťročná kráľovná sa teší ak nie láske, tak určite úcte vlastného národa i obyvateľov britského spoločenstva, kdekoľvek príde na štátnu návštevu, všade ju vítajú zástupy ľudí.
Čo ostalo z jej mladistvého nadšenia byť pevným symbolom britskej konštitučnej monarchie? „Nič ma už nedokáže prekvapiť,“ povedala skepticky v jednom rozhovore. Alžbete II. i Philipovi spôsobili nejednu vrásku na čele ich štyri deti. Žiadne sa nemôže pochváliť takým stabilným manželstvom, aké majú ich rodičia.
Aj keď princovi klebety v minulosti pripisovali viaceré milenky, nijaký dôkaz ho z mimomanželského vzťahu neusvedčil.
Po sobáši povedal: „Moja úloha spočíva v tom, aby som kráľovnú nikdy nezradil a nesklamal.“
Svoje predsavzatie dodržal, aj keď svoju povahu zmeniť nemohol. Občas sa pri oficiálnych príležitostiach správa netaktne, ľahko mu vykĺzne z úst vulgárne slovo. Vo svojej podstate ostal drsným námorníkom a čo na ňom mladá, zaľúbená Alžbeta obdivovala ako mužnosť, ako kráľovnej jej možno liezlo na nervy. Jeho nedostatok taktu trestá tým, že ho nevymenovala za svojho spoluvládcu.
(Túto možnosť využila obľúbená kráľovná Viktória, keď sa jej spoluvládcom stal milovaný manžel Albert.) Keď v šesťdesiatych rokoch silneli v Británii kritické hlasy, že monarchia vychádza štát príliš draho, kráľovský dvor prijal ponuku médií spolupracovať na vytváraní svojho obrazu. V roku 1969 nakrútili o kráľovskej rodine prvý film a odvtedy sa už filmárov a novinárov nezbavili. Najmä mladšia generácia, princovia Charles, Andrew, Edward i princezná Anna sa stali hlavnými hrdinami nekonečného rozvodového seriálu.
KRÁĽOVSKÝ ROZVODOVÝ SERIÁL
Na začiatku deväťdesiatych rokov bol na pretrase rozvod princeznej Anny s Markom Phillipsom, keď ho istá Novozélanďanka označila za otca jej dieťaťa a kráľovská pokladnica jej vyplatila odškodné 80-tisíc dolárov. Nové manželstvo s lodným kapitánom Timothym Laurencom princeznej vyšlo.
Hovorí sa, že povahou sa z detí najviac podobá na otca: je prudká, usiluje sa byť nezávislá, užitočnú prácu robí v medzinárodnom fonde Zachráňte deti, podporujúcom výživu a vzdelávanie detí v najchudobnejších krajinách. Jej deti z prvého manželstva Peter a Zara sa zriekli kráľovských titulov.
V manželstve princa Andrewa s ryšavou „divoškou“ Sarah Fergusonovou vládla uvoľnená morálka: princovou mániou boli pornoherečky a modelky a „Fergie“ sa so svojimi milencami bez zábran bozkávala na plážach. Hoci sa kráľovná spočiatku tešila, že energická Sarah dodá guráž aj synovi, vydýchla si, keď sa ich manželstvo skončilo. Má z neho dve vnučky – Beatrice a Eugeniu.
O jemnom princovi Edwardovi sa občas hovorí ako o homosexuálovi. Stránky časopisov najdlhšie živilo manželstvo princa Charlesa a Diany Spencerovej, do ktorého vyše tridsaťročného starého mládenca v roku 1981 dotlačili rodičia. Diana svojou krásou a exkluzívnymi šatami zatienila aj modelky, synom Williamovi a Harrymu bola dobrou matkou, len s manželom Charlesom nemali jediný spoločný záujem! Dianin tragický koniec a Charlesovo nové manželstvo s Kamillou Parker-Bowlesovou sú známe.
Korunu zrejme už prepásol – ako o možnom následníkovi trónu sa najčastejšie hovorí o čerstvo ženatom kráľovninom vnukovi Williamovi. Prečo deti Alžbety II. v reálnom živote stroskotali? Stačí ako vysvetlenie to, že je chladnou matkou, ktorá deťom venovala málo času? Stroskotanie určite súvisí aj s anglickými konzervatívnymi zásadami. Kým potomkovia kráľovských rodov v Dánsku, Švédsku, Nórsku či v Holandsku sú vychovávaní demokraticky, chodia do verejných škôl, majú svoje povolania, britskí princovia a princezné majú medzery vo vzdelaní a hoci nie sú zamestnaní, peniaze na nákladný život im nechýbajú, lebo dostávajú apanáž.
Možno to zmení mladá generácia kráľovských potomkov, ktorí majú reálnejšie predstavy o živote. Ale aj samotná kráľovná sa rokmi zmenila. Uvedomila si, že musí viac kráčať s dobou. Naučila sa mailovať a esemeskovať, aby mohla komunikovať s vnukmi.
A takisto sa snaží viac sa priblížiť svojim „poddaným“. Mnohí Briti boli prekvapení, keď s nimi pred Vianocami cestovala vo vlaku druhou triedou a nemala vyhradené žiadne špeciálne kupé.
A hoci už Alžbeta II. ubrala zo svojich ciest po svojom „impériu“, do nového roka, v ktorom oslávi diamantové jubileum svojho nástupu na trón, vstúpila osemdesiatpäťročná panovníčka tak, ako sme ju v minulosti poznali – prechádzkou na koni.
Možno verná svojej starej zásade, že najkrajší pohľad na svet je z konského sedla.
Autor: Alžbeta Remiášová
Foto: Isifa, Thinkstock
Poslať nový komentár