Francúzskeho herca PIERRA RICHARDA si pamätáme asi všetci z čias, keď nás rozosmieval vo vydarených francúzskych komédiách ako nesmelý a nešikovný ťarbák, smoliar, zmätkár a rojko – totálne nehrdinský hrdina, ktorý je nemilosrdne stíhaný osudom, čo mu pripravuje tie najabsurdnejšie situácie, no on napokon vždy svojou bezprostrednou dobrotou, bezbrannosťou a otvoreným srdcom zvíťazí nielen nad všetkými príkoriami, ale aj nad tým najsilnejším protivníkom a nájde lásku a porozumenie, ktoré hľadal.
Dnes je najmä známym vinárom, ale aj športovcom, cestovateľom a vyznávačom všetkých krás a pôžitkov života. Ako, kde, s kým žije Veľký blondín?
Vo filme i na javisku ste takmer polstoročie, no v posledných rokoch čoraz viac cestujete do Ruska, Česko ste navštívili už päťkrát a o pár týždňov budete hrať i na Slovensku. Čo vás do bývalej východnej Európy tak priťahuje?
Moje tri najobľúbenejšie miesta na svete sú Paríž, Praha a Petrohrad. Ak hovoríme o Rusku, tu sa moje rusofilstvo viaže ku kultúre. Milujem veľkých ruských autorov, ako je Dostojevský, Čechov, Bulgakov. Ak mi odniekiaľ napíšu, aby som tam šiel naštudovať čosi od Dostojevského, tak pôjdem. Cestovanie ma stále baví, hral som dokonca svoje predstavenia vo viacerých mestách na Sibíri. Vedel som, že v Rusku sa moje filmy premietali, ale ani mi nenapadlo, že ma tam všade budú ľudia zastavovať na uliciach, fotiť sa so mnou, ďakovať mi za filmy, ktoré sú tridsať rokov staré... V Prahe sa cítim fantasticky a považujem ju za jedno z najkrajších európskych miest. Je otvorené, šťastné, plné energie, radosti a kultúry. Pamiatky sú tam na každom rohu, odvšadiaľ dýcha živá história a ja mám navyše ešte aj slabosť na filmy tzv. českej novej vlny. Vážim si prácu Formana, Menzela, Chytilovej.
Predstavenie Poste restante, kde hráte aj so svojím synom Christophom Defaysom, je akousi vašou autobiografiou, ako vznikalo?
Neverili by ste, ale aj po desaťročiach na scéne som ešte vždy pred predstavením v napätí a tak trošku neistý tým, ako diváci zareagujú. Našťastie, publikum sa často smeje, len čo sa zjavím na pódiu, no to nijako nezmenšuje moje obavy. Hrám vo francúzštine a hoci je predstavenie titulkované, predsa len si vravím: budú mi ľudia aj tu rozumieť? Poste restante je predstavením založeným na listoch, ktoré mi dlhé roky píšu tisícky ľudí z celého sveta. Neverili by ste, o čo všetko ma žiadajú a s čím všetkým sú ochotní sa mi zveriť. Prvotný impulz k vzniku Poste restante vznikol asi pre tridsiatimi rokmi. Vtedy som dostal list od šesťročného chlapca z Vladivostoku, ktorý mi napísal, ako veľmi ma má rád. Bol som dojatý až k slzám nad snahou chlapca, ktorý ma možno nikdy nestretne a je odo mňa vzdialený viac ako desaťtisíc kilometrov. Aj preto som v predstavení taký istý ako v mojich filmoch. Trochu nesmelý, trochu nešikovný, bojazlivý, popletený, ale vždy sám sebou. Smiech publika je pre mňa stále tou najsladšou drogou, bez ktorej si neviem predstaviť existenciu. Aj doktori vravia, že človek by sa mal smiať aspoň dvanásťkrát denne. Asi aj vďaka tomu sa cítim ešte aj dnes mladý.
Hoci ste dnes svetoznámou filmovou hviezdou, vaša cesta k povolaniu herca nebola vôbec jednoduchá a rozhodne ste nemali požehnanie rodiny...
Jeden môj dedko je aristokratom a tak mám šľachtický pôvod, ale len taký polovičný. No aj tak si moja rodina nepredstavovala práve herectvo ako ten najlepší spôsob existencie mladého človeka, ktorý práve skončil školu. Začínal som totiž v parížskych kabaretoch, čo nie je pre komediálnych hercov až také neobvyklé a poviem vám, že je to nielen pre herca, ale aj pre režiséra či scenáristu skvelá škola, pretože máte bezprostredný kontakt s publikom, ktoré priamo a otvorene na váš výkon reaguje a nič vám neodpustí. No ja mám na svoje kabaretné obdobie len tie najlepšie spomienky. Keď bolo mojej rodine jasné, že som si vybral herectvo, divadlo a film, naše vzťahy na čas ochladli. No potom prišiel veľký úspech, oni zistili, že sa hraním veľmi dobre uživím a všetko bolo zasa v najlepšom poriadku.
Diváci si vás pamätajú najmä zo slávnych komédií Blondín s čiernou topánkou, Hračka, Horčica mi stúpa do nosa, Útek, Roztržitý... No vy nie ste len hercom, čo sa dá zavrieť do „komediálnej škatuľky“.
Komédie, o ktorých hovoríte, ma preslávili, ale určite nie som len komik. Hrával som v divadle a taktiež vo viacerých „vážnych filmoch“, ktoré mali veľmi slušný ohlas. Jedným z mojich posledných filmov je Čo keby sme žili spolu, kde som hral s Geraldinou Chaplinovou, Claudom Richom a Jane Fondovou, ktorá tam hrala moju manželku. Ten film je rovnako smutný ako veselý a hovorí láskavo o ľuďoch, ktorí by mali ísť do domova dôchodcov, no oni sa rozhodnú radšej žiť spolu, hoci vedia, že to nebude jednoduché. Veľmi rád si spomínam na nakrúcanie v Gruzínsku a na film režisérky Nany Dzhordzhadze Tisíc receptov zamilovaného kuchára s krásnou hudbou Gorana Bregoviča. Je to jedna úžasná, poetická óda na varenie. Dobré jedlo predsa povzbudzuje dobrú náladu, rovnako ako skvelé víno. No jesť a ani piť nesmiete nikdy sám, bolo by to veľmi smutné.
Je pravda, že život komika nebýva až taký veselý, ako si ľudia myslia?
Smiech je asi jedinou zbraňou, ktorá vám za určitých okolností zostane ako posledná. Ak si však niekto myslí, že byť komikom je nejaká veľká zábava, dokonca, že je to ľahké, tak sa veľmi mýli. Je to neskutočne vyčerpávajúce! Skúste byť veselý na požiadanie, bez ohľadu na to, aké máte problémy. Som síce komik, ale nie priveľký optimista. Ani nie tak kvôli sebe, ale skôr kvôli deťom a aj vnúčatám. Mám o ne strach, pretože sa bojím, že náš svet je chorý a politici, ktorých dosť neznášam, si nerobia svoju prácu. Zatvárame ľudí, ktorí kradnú jedlo, no štátnici často beztrestne ukradnú miliardy. Ak je herec zlý, tak je to smutné, no keď je zlý politik, to je viac ako nebezpečné. Mocní muži tohto sveta sa tvária, že nevidia, čo sa deje, a je im jedno, že horia pralesy, ničí sa ovzdušie, oceány a polovica sveta hladuje. Choďte s týmto pocitom na javisko a zabávajte dve hodiny ľudí...
Vo filme ste mal šťastie nielen na ľudí vašej krvnej skupiny, ale aj na výborných spoluhercov. Jedným z nich je Gérard Depardieu, s ktorým vás viaže nielen profesné priateľstvo...
Na moje herectvo mali vplyv nielen komici éry nemej grotesky, ktorých dodnes milujem, ale napríklad aj Francis Veber, s ktorým som sa zoznámil pri nakrúcaní Veľkého blondína s čiernou topánkou. On mi dal množstvo neoceniteľných rád a stal sa mojím skvelým priateľom. Pri nakrúcaní toho filmu mi povedal: „Pierre, len sa, prosím ťa, teraz nesnaž byť vtipný, to prenechaj láskavo na mňa!“ Ja som ho poslúchol a ono to skutočne fungovalo. Veľmi sme si rozumeli a z tých komédií to cítiť. S Gérardom Depardieuom sme hrali spolu v niekoľkých filmoch a vždy to bola fantastická zábava a zážitok, pretože on je neskutočne milý, zábavný, ale aj veľmi inteligentný a vzdelaný chlap a my dvaja si vždy máme čo povedať. Už spolu nepracujeme, no tie stretnutia sú o to príjemnejšie. Sadneme si k stolu, otvoríme fľašu môjho alebo jeho vína a len tak klábosíme o ženách, víne a živote.
Aj vy aj Depardieu ste už roky vinármi. Ako ste prišli k tomuto krásnemu koníčku a prečo sa tak veľa ľudí od filmu zaoberá vínom?
Mňa a Gérarda ako vinárov nemožno porovnávať. Ja ani neviem, kde všade on má vinice a aké obrovské množstvo vína predá. K vinárstvu som sa vlastne dostal náhodou. V roku 1977 som sa túlal po juhu Francúzska a v kraji Languedoc som prišiel do malebného mestečka Gruissan. Vôbec som to tam nepoznal, no náhodou som tam narazil na farmičku, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z filmovej pohľadnice. Vzdialená od všetkého, blízko pri mori, obklopená vŕškami a jazerami. Nádherné a magické miesto, ktorému som okamžite podľahol a kúpil si ho. Až potom som zistil, že k domu a pozemkom patrí aj vinica. Nemyslite si však, že by som ju obrábal sám. To nechám odborníkom, ktorých prácu si nesmierne vážim. Chodím tam na tri – štyri mesiace ročne, keď ručne zberáme hrozno, ktoré spracúvame len tradičným spôsobom. Naše červené či ružové vína Chateau Bel Evéque dozrievajú v našich vlastných dubových sudoch a mojou prácou je vína miešať a vymýšľať nové značky a etikety, ktoré sám navrhujem. Som akýmsi veľvyslancom vlastnej značky, ktorú uvádzam všade tam, kde sa predáva. Ale nejde mi ani tak o to, aby sa predalo viac fliaš, obchodu nerozumiem, skôr prídem poďakovať ľuďom, ktorí si ho kúpia. A ak sa pýtate, prečo herci či režiséri robia víno, tak to je jasné. Aj film aj víno majú dušu, robia človeku život radostnejším a navyše ho nabádajú byť spoločenskejším. Ak si sám pozriete dobrý film či vypijete fľaštičku vína osamote, je to úplne iný zážitok, ako keď ste s dobrými priateľmi...
Živíte sa herectvom alebo ste skôr ambasádorom vlastnej značky vína?
Samozrejme, že filmy ma doteraz uživili, ale aj divadlo ma istým spôsobom živí. No víno je len taká moja tanečnica (týmto výrazom Francúzi označujú drahé koníčky či ničivé vášne), ktorú milujem a som rád, že sa páči aj mnohým iným...
O Francúzoch sa všeobecne vraví, že holdujú takzvanému umeniu žiť. Ako je to s vami?
Žiaľ, u väčšiny Francúzov sa to týka len jedla. Ja sa snažím užívať si život komplexnejšie. Mám neuveriteľné šťastie, že celý život robím to, čo ma baví, napĺňa radosťou a energiou, čo ma teší a ešte mi za to aj slušne platia. To je základ a ja si to veľmi vážim. Okrem práce si nájdem vždy čas na dobré jedlo, víno, šport, kultúru, posedenie s priateľmi. Mnoho ľudí si dobrovoľne pokazí život a aj mne sa to raz podarilo. Pred rokmi som sa rozhodol, že schudnem a tak mi lekár predpísal diétu, kde mi zakázal takmer všetky normálne jedlá, zákusky, pivo a samozrejme aj víno. Za pár týždňov som úplne stratil záujem o život, dostal ťažké depresie a vyzeralo to tak, že sa lúčim so svetom. S diétou som zo dňa na deň prestal, okamžite som vyzdravel a už ma na čosi podobné nikto nenahovorí. Nič netreba preháňať. Ale nie som typ človeka, ktorý by hýril, prejedal sa alebo opíjal. Milujem obyčajné vidiecke jedlá. Už viem, ako si užívať radosti života a poznám dobre aj svoju mieru.
O úspešných a vtipných mužoch sa vraví, že majú veľký úspech u žien...
No, nejaké úspechy som na tomto poli mal, ale určite nie toľko ako napríklad Alain Delon. Tomu stačilo len sa niekde objaviť a mal už napoly vyhraté. Ja som vedel, že musím ženu najprv rozosmiať a potom jej ešte aj porozprávať nejaký pekný príbeh... Dnes však mám manželku, s ktorou máme nádherný vzťah a tak je mi všetko jasné.
Vaša manželka Ceyla Lacerda je Brazílčanka, nie je jej v Paríži smutno a zima, predsa len život v Brazílii je trocha o niečom inom...
Moja žena miluje kultúru skoro tak veľmi ako ja a všetci vieme, že v Paríži jej je dosť. Je to magické mesto, máme tu svoje milované uličky, námestia, reštaurácie, kaviarne, kde stretávame tých istých ľudí, priateľov i známych, čo vo vás vytvára pocit domova a bezpečia. Keď prepadne ženu túžba po domove a ja mám čas, tak si zbalíme kufor a ideme sa zohriať do Brazílie. Je to úžasná krajina, kde máme vždy čo objavovať...
Čomu sa venujú vaši dvaja synovia?
Obaja moji synovia sú skvelými hudobníkmi. Olivier hrá výborne na saxofón so skupinou Blues trottoir a Christophe sa zasa venuje kontrabasu. No taktiež hrá aj v mojom predstavení Poste restante. Som na svojich synov pyšný, pretože džez je moja milovaná hudba. Vídavame sa tak často, ako sa len dá, no obidvaja už majú svoje rodiny, ale ja som vždy rád keď ku mne prídu aj s deťmi.
Je o vás známe, že ak nenakrúcate film, rád cestujete po svete. Čo sa snažíte v cudzích krajinách nájsť?
Cestovanie ma nabíja novou energiou. Cez ľudí spoznávam krajinu, veľmi ma zaujíma aj jej kultúra, história a pamiatky. Mám rád Európu, no bol som napríklad aj lyžovať v Himalájach či v Kanade, kde mám priateľov, zamiloval som si Brazíliu, odkiaľ pochádza moja manželka a kde ma nikto nepozná a môžem sa tam pohybovať ako úplne anonymný človek. V každej krajine, kde sa pestuje vinič, nezabudnem ochutnať miestne vína. Teším sa aj na Slovensko, vraj tam máte tiež skvelé vínka.
Myslíte si, že ste prežili šťastný život? Čo vás dnes najviac teší a naopak hnevá?
Ja si nemyslím, že by sa môj život už končil, práve teraz ma neuveriteľne baví a mám pocit, akoby sa nanovo rozbiehal. Keď prídete na moje predstavenie, tak sa môžete sami presvedčiť, ako ma hranie veľmi baví a ako si ho užívam. Samozrejme, že mám za sebou mnohé nádherné chvíle a spomienky, ale som skôr človek, ktorý sa teší na to, čo ešte príde. Už viem, ako sa radovať z nenápadných maličkostí, ako si každodenne užívať len ten samotný fakt, že ste na svete. Je napríklad krásne pozrieť sa na svet nevinnými detskými očami. Niekto tento dar stratí veľmi skoro, iný ho má do konca života. Moje filmové postavy takéto čosi v sebe často nesú a ja mám radosť, že ľuďom sa páčia aj nešikovní a plachí hrdinovia, ktorí sa absolútne líšia od supermanov, čo dnes až pričasto vládnu filmovému plátnu. Mňa baví takmer všetko, čo robím, a trápi a hnevá najmä to, že svetu ešte vždy vládnu ľudia, ktorí si nevidia za prah vlastného domu.
Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: archív a isifa
Poslať nový komentár