Na obrazovke pôsobí ako dirigent veľmi pokojne, vždy s miernym úsmevom na tvári... „Mám rád život a všetko, čo k nemu patrí. V hneve som ako malé dieťa – aj keď sa nazlostím, rýchlo ma to prejde,“ hovorí šéf Orchestra Gustava Broma VLADO VALOVIČ a dodáva: „Jednu možno nepríjemnú vlastnosť však mám – som náročný. Pracujem s osobnosťami, ktoré mi profesionálne nič nedarujú, tak ani ja im nič nedarujem. A funguje to...“
Hovoríte o osobnostiach... Spolupracovali ste s viacerými slávnymi spevákmi a hudobníkmi. Kto z nich mal maniere? A kto nie? Maniere?
Čím väčší umelec, o to skromnejší človek. Samozrejme, veľké hviezdy majú svoj manažment, ktorý im pripravuje pohodlie. Liza Minelli alebo Ray Charles mali obsadené celé poschodie hotela. Slávny džezový hudobník James Morrison pri prvom stretnutí pôsobil ako najskromnejší človek zo stredného Slovenska. Pikošiek o nich by bolo na knihu, lebo to, čo sa stane na pódiu, často vieme iba my zainteresovaní, divák to nie vždy postrehne. Pred týždňom som napríklad v priamom prenose pre TV Barrandov dirigoval Báru Basikovú, ktorá so mnou tak koketovala, až zabudla spievať druhú slohu a všetci sme tŕpli, čo bude nasledovať...
Hoci sa okolo vás pohybovalo množstvo krásnych žien, mali ste počas vášho hektického života vôbec čas na súkromný život? Komu ste „zlomili“ srdce a ktorá dáma vykročila s vami na spoločnú púť životom?
S manželkou som sa zoznámil ešte ako študent. Keď som cvičieval na priváte na trúbke, vídaval som ju z okna, odkiaľ som sa do nej zahľadel. Bola technická fotografka. Mám však veľký dlh voči svojej rodine a svojim deťom. Každý, kto prežil spoločný život s hudobníkom, by o tom mohol najlepšie rozprávať. Preto som im vďačný, že to so mnou vydržali a vytvorili mi zázemie pre moju profesiu.
Váš syn je dramaturgom v spojenom RTVS. Je predpoklad, že sa v rodine nájdu vaši pokračovatelia?
Budúcnosť môjho syna je neistá, lebo umeleckí pracovníci to nemajú v súčasnosti jednoduché, ale to už je iná téma... Aj dcéra absolvovala konzervatórium, no napokon sa rozhodla pre špeciálnu liečebnú pedagogiku, ktorú vyštudovala na vysokej škole. Mám tri vnúčatá, ktoré, dúfam, majú vo svojich génoch trochu umenia, ale poznajúc situáciu, ktorá dnes vládne v našej spoločnosti, neviem, či by som ich neodradil od zámeru venovať sa umeniu.
Ste rodák z Čár, podobne ako herečka Mária Kráľovičová. Mali vaše rodiny k sebe blízko?
Priama príbuzenská spätosť tam nie je, ale Mária Kráľovičová už v mojom detstve bola známa osobnosť a bola na ňu hrdá celá dedina. Moja mamička miluje spev a bola iniciátorkou ženského speváckeho kvarteta v Čároch, kde pravidelne vystupovali na mnohých kultúrnych podujatiach. Na amatérky spievali vynikajúco. Aj ja som v detstve spieval. Keď som zmutoval, už ako dvanásťročný som hral v miestnej dychovke, neskôr som bol členom viacerých folklórnych súborov. Otec, ten stál vždy v úzadí, ale bol to skvelý človek, ktorý celý život tvrdo pracoval a bol nekompromisný voči nespravodlivosti vtedajšej moci. Za túto odvahu som si ho nesmierne vážil, aj za to, že napriek tomu, že aj s mamičkou chceli, aby som šiel študovať nejaké seriózne povolanie, napokon dali na môjho uja, ktorý ich prehovoril, aby ma poslali na konzervatórium. Bratislava bola v päťdesiatych rokoch pre chlapca z malej dedinky na Záhorí ako New York, no ujo mi pomohol sa „doňho“ začleniť.
Po absolvovaní konzervatória, kde ste študovali trúbku a hudobnú réžiu, ste pôsobili v Českom rozhlase v Brne, kde ste spolupracovali s Orchestrom Gustava Broma, neskôr v Československom rozhlase v Bratislave, kde ste viedli TOČR. Potom ste založili jazzrockový orchester VV Systém. Čo pre vás znamenal rozhlas?
Bola to pocta byť rozhlasákom. Tá stavovská hrdosť a príslušnosť k inštitúcii v ľuďoch zostávala, aj keď z rozhlasu odišli. Rozhlas bol kultúrnou inštitúciou, nielen vysielacím pracoviskom. Pozrite sa do rozhlasových archívov, tam je pamäť tohto národa. Archív je najlepšie svedectvo o práci rozhlasákov.
Ako bývalá rozhlasáčka si pamätám, ako ťažko sa k nám dostávali nahrávky zo zahraničia, ako sa všetky skladby schvaľovali... Aj vás ako dirigenta bývalý režim obmedzoval? Aj vy ste museli písať siahodlhé správy z cesty v zahraničí?
Všetci, čo sme prežili socializmus, sa musíme vo svojom vnútri vyrovnať s touto etapou. Ideológia tvrdo zasahovala najmä tam, kde boli obavy, že to môže najviac urobiť rozvrat, a to bola, samozrejme, kultúra. Boli to ťažké roky, ale vždy sa dala nájsť medzera, a preto vzniklo v tomto období veľa kvalitného umenia. Asi v tom bola naša inšpirácia a sila. Ak bola v rozhlase ustanovená komisia, ktorá schvaľovala, čo sa do vysielania dostane, nebola to vždy ideológia, ale umelecká cenzúra, a to je rozdiel. Ako príklad uvádzam, že vtedy všetky hudobné texty do vysielania podpisoval Tomáš Janovic, ktorý dokonca sedával pri nahrávaní, aby speváci správne vyslovovali slovenčinu, a toho, dúfam, nikto neobviňuje z ideologickej cenzúry. Dnes, žiaľ, často vo vysielaní počujeme texty a úroveň interpretácie na žalostnej úrovni. Čo sa týka písania správ, tak to bola rutina, kde sme si vždy vycibrili svoje básnické črevo...
Nepomýšľali ste v tom čase nad emigráciu?
Pomýšľal. To by bolo to najjednoduchšie pre mňa, pretože celá rodina mojej manželky žila vo vtedajšom západnom Nemecku a môj svokor ma na to nahováral. Ale ja mám rád Slovensko a ľudí, ktorí tu žijú a žili v tých podmienkach. Dnes som presvedčený, že som sa rozhodol správne.
Potreboval však hudobník vášho formátu zapliesť sa s politikou?
Neviem, kedy a v čom som sa zaplietol s politikou... Nikdy som nebol v žiadnej strane. Ako hudobník i ako kultúrny diplomat prichádzam takmer denne do kontaktu s rôznymi politikmi, stretávam ich na formálnych, ale i neformálnych fórach, vrátane plesov. Hovoríme o všeličom. Ale ja nie som politik a ani ním nikdy nebudem. Ak narážate na moje pôsobenie v rozhlasovej rade, tak treba povedať, že som tam pôsobil ako nezávislý odborník, ktorý rozhlasu naozaj rozumie. Na rozdiel od niektorých členov rozhlasovej rady, ktorí boli skutoční stranícki nominanti, o rozhlase nevedeli vôbec nič a ktorí boli dirigovaní straníckou centrálou. Ja ako dirigent nemôžem byť predsa dirigovaný. V rozhlase som prežil tridsaťšesť rokov v rôznych funkciách a dovolím si povedať, že ho dôverne poznám. Počas mojej rozhlasovej kariéry som mal byť niekoľkokrát vyhodený. V šesťdesiatych rokoch ma označil môj šéfrežisér za buržoázneho nacionalistu a navrhol výpoveď. Druhýkrát mi hrozilo vyhodenie v čase, keď som vyhral konkurz na miesto dirigenta tanečného orchestra. Vtedajší mocný šéf súdruh Šľapka na naliehanie šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Ladislava Slováka tam chcel dosadiť jeho žiaka. Tretíkrát ma chcela vyhodiť rozhlasová rada, ktorá naliehala na vtedajšieho generálneho riaditeľa v súvislosti s činnosťou Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Dokonca som bol rok vyšetrovaný políciou, oddelením obzvlášť nebezpečnej trestnej činnosti, ktorá nakoniec konštatovala, že všetko bolo v medziach zákona. Až na koniec sa to podarilo na sklonku mojej kariéry terajšej riaditeľke RTVS.
V súčasnosti sa pohybujete častejšie medzi Prahou a Bratislavou, a to nielen kvôli vašim vystúpeniam, ale v českej metropole vykonávate aj funkciu riaditeľa Slovenského inštitútu (SI). Čo je vašou úlohou?
Slovenský inštitút v Prahe prezentuje slovenskú kultúru. Presadiť sa v Prahe a v Česku, to nie je ľahká vec. Zoberme si len fakt, že v Prahe je okolo sedemdesiat divadiel, veľké množstvo koncertných sál, galérií, hudobných (džezových) klubov, pričom v Bratislave nie je oficiálne žiaden. To hovorí samo za seba. Pravidelne tu vystupujú významní umelci z celého sveta a konkurencia je obrovská. Mojou úlohou je propagácia nielen hudby, ale všetkých druhov umenia. Priznám sa, že je obrovskou výhodou, že ma česká kultúrna obec pozná, a to mi otvára dvere aj v mojej diplomatickej misii. Pri všetkej skromnosti musím priznať, že sa nestáva často, aby sa šéfom českého rodinného striebra, ktorým Gustav Brom Big Band nepochybne je, bol dlhé roky Slovák. Som za to vďačný a vážim si to.
Čoraz častejšie počúvam od českých kolegov, že vzťahy medzi našimi národmi sú lepšie ako inokedy...
Súhlasím s tým a tvrdia to spravidla aj Slováci. Stále je veľa ľudí, ktorí sa považujú za Čechoslovákov. Rozdelením sme si v mnohom odznova zadefinovali samozrejmé veci a asi to prospelo obom stranám.
Pravidelne ste vystupovali na Bratislavskej lýre. Aj keď ste ju začiatkom deväťdesiatych rokov obnovili, napokon sa predsa len zrušila. Niektorí ju kritizovali, iní vyzdvihovali. V čom bola podľa vás jedinečná?
Bratislavská lýra je kus histórie československej populárnej hudby. Keď čítam rozličné životopisy a spomienky našich najväčších hviezd, tak všetci spájajú svoj umelecký rast s týmto festivalom. Okrem toho Bratislavská lýra bola jedinou možnosťou konfrontácie so svetovou hudbou. Robila sa tu aj diplomacia, lebo sem prichádzali zo zahraničia významní producenti a ľudia zo šoubiznisu. Ak toto všetko opustíme, nevážime si vlastnú históriu, tak sa nečudujme, že naši interpreti sa nedostanú ani do finále Eurovízie. Ja o tom zákulisí čosi viem...
Celý život ste pomerne vyťaženým človekom. Ako zvyknete relaxovať?
Som workoholik, a tak relaxujem hudbou. Riadim sa známou vetou: Hudba je len dobrá a zlá, a ja počúvam len tú dobrú. Ako hudobný režisér som nahrával všetky žánre, ktoré som si nakoniec obľúbil.
Bolo niečo vo vašom živote, čo vás zaskočilo?
Život ma naučil, že sa môže prihodiť všetko možné a netreba z toho robiť tragédiu. Držím sa známeho porekadla, ktoré ma nikdy nesklamalo: Všetko zlé je na niečo dobré.
A ak by ste z nejakého dôvodu nemohli vykonávať prácu dirigenta, v akej profesii by ste sa podľa vás ešte uplatnili?
Odpoviem sloganom z piesne, ktorú spieval nezabudnuteľný Karol Duchoň: „Mám ľudí rád.“ Takže opäť by to bola len práca s ľuďmi, ako manažér.
Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív V. V.
Poslať nový komentár