Zima práve vrcholí a mnohí cestujú za najlákavejšími európskymi zjazdovkami.
Ale nie všetci sú fanúšikmi strmých svahov, sú ľudia, ktorých láka preskúmať staré, zaniknuté civilizácie, zaujímavé rituály, fantastické stavby, tradície či poklady nevyčísliteľnej hodnoty.
Stačí vysloviť názvy ako Trója, Perzepolis, Pompeje či staroveké Delfy a nejedno srdce dobrodruha poskočí od radosti.
Vyberte sa s nami na objaviteľskú výpravu.
Tajomná Trója
Za legendami opradenou Trójou sa skrýva viac než len ruiny starovekého mesta. Bol to sen, o ktorom mnohí pochybovali a len málokto mu veril. Heinrich Schliemann navždy umlčal tých, čo neverili, že mesto, ktoré tak krásne opísal Homér, skutočne jestvovalo.
Aké pocity musel mať, keď zistil, že pahorok Hisarlik, na ktorom sa utáboril, začal vydávať svedectvá o zabudnutej Tróji? Dnes je Tróju ľahké objaviť. Stačí prísť do tureckého mesta Çanakkale, kde sa začína známa úžina Dardanely, a naskočiť do mikrobusu idúceho do dedinky Tevfikiye. Každý deň odoláva náporu turistov, ktorí zatúžia poprechádzať sa azda najznámejším archeologickým náleziskom na svete.
Maketa dreveného koňa okrem obľúbenej fotografickej kulisy odkazuje na príbeh, ako sa podarilo dobyvateľom Tróje preniknúť za jej neporaziteľné hradby. Vojaci sa jednoducho skryli do prázdneho trupu a veľkého koňa nechali pred bránou ako dar.
Takto poeticky sa začala skaza mesta. Deti stúpajú hore po schodoch až do jeho útrob a získajú tak cennú spomienku na toto miesto. Telom vám prechádzajú zimomriavky, keď si predstavíte, že pred vami sú hradby, pred ktorými podľa Homéra vláčil božský Achilles nehybné telo Hektora a za ktorými sedel na svojom tróne starý kráľ Priamos a kde sa skrývala krásna Helena. Tróju dnes tvorí niekoľko neveľkých pahorkov.
Dodávajú miestu čarovnú atmosféru objavovania. Väčšina slávnej Tróje je dnes premenená na hŕbu kamenia. Z budov stoja len základy alebo niekoľkocentimetrové múry. Kráľovský palác aj obyčajný sklad stihol rovnaký osud. Pekne zachovaná je rampa, o ktorej Schliemann veril, že práve po nej sa dostal trójsky kôň do mesta. V jej blízkosti našiel svetoznámy Priamov poklad, ktorý sa stal stelesnením Tróje.
Takmer na konci areálu stojí Bouleterion, malé rímske divadlo. Je najmladšou pamiatkou mesta a pamätá si ešte rímskych cisárov. V stánkoch so suvenírmi v dedinke predávajú dreveného koníka.
Je tou pravou pamiatkou na toto veľké miesto.
Pochované Pompeje
Bránu do starovekých Pompejí tvorí dnes moderné mestečko nesúce meno po svojom slávnejšom predchodcovi. Cesty sú vydláždené širokými kameňmi a stretávajú sa v srdci mesta, ktorým je rímske Fórum plné nádherných stavieb. Na jeho začiatku stojí Bazilika. Cez ulicu vidno dva štíhle stĺpy patriace Apolónovmu chrámu a medzi nimi sa zaleskne aj socha samotného Boha.
Z Fóra je azda najkrajší pohľad na Vezuv, aký sa môže v Pompejach naskytnúť. V popredí sa k nemu dvíhajú stĺpy Jupiterovho chrámu a za víťaznými oblúkmi sa k nemu rozutekali ulice. Nie je ťažké si predstaviť, ako to tu vyzeralo predtým, než sa Vezuv v horúci augustový deň roku 79 rozhodol Pompeje pochovať. Kráčam ulicou a oproti mne v predstavách obchodníci s vínom, na drevenom voze o seba cinkajú amfory naplnené olivovým olejom, jeho kolesá škrípu vo vyjazdených koľajach a za dverami sa ozýva žblnkot vody.
Nazriem dnu, no voda tu už nie je. Ostala po nej len fontánka ozdobená tisíckami miniatúrnych kamienkov a mušlí. Steny sú pokryté freskami a záhrada je plná stromov. Dom tragického básnika alebo Pansov dom patria k luxusnejším, pôsobia ako malé paláce. Stĺpy si ešte zachovali stopy červenej farby, zatiaľ čo interiér je pomaľovaný zmesou farieb, od snehobielej cez žltú až po sýtočervenú.
Za voňavou hradbou dozrievajúcich pomarančovníkov stojí Tajuplná vila. Maľby vo vnútri sú po toľkých rokoch také živé, že sa stali jednou z najvýznamnejších pamiatok antiky. Vôňa borovíc a obrovské šišky napadané na zemi ma dovedú až k amfiteátru. Pred očami divákov sa tu odohrávali bojové zápasy s ľuďmi a šelmami. Neďaleko amfiteátra stoja dve divadlá, kde sa ľudia venovali iným súbojom.
Tu sa súťažilo v poézii, a najmä o priazeň diváka pri divadelných hrách. Pompeje sú neuveriteľným miestom.
Ako raz povedal Goethe, málokedy sa vo svete prihodí také nešťastie, ktoré prinesie potomkom toľko radosti.
Pupok sveta
Starovekým Delfám požehnali Bohovia hneď pri ich zrode. Umiestnili ich do nádhernej, zvlnenej krajiny gréckej Fokáje. Naokolo sa dvíhajú kopce a údolím plným stromov preteká riečka.
Delfy patrili v staroveku medzi najnavštevovanejšie miesta v krajine. To im ostalo do dnešných dní, no s tým rozdielom, že sem neprúdia davy ľudí, aby si vypočuli veštby slávnej Pýthie, ale aby obdivovali krásu starovekých ruín. Už z ulice vidno vrcholky stĺpov Apolónovho chrámu a kúsok známej pokladnice. Medzi stromami sa skrýva Tholos, ktorý je najznámejšou pamiatkou miesta. Postavili ho už v 4.storoči pr. Kr., pričom mal 20 dórskych stĺpov na vonkajšej strane a 10 iónskych stĺpov vo vnútri. Dnes stoja už len tri, čo však tejto stavbe neuberá na kráse. K slávnej Apolónovej svätyni treba vyšliapať niekoľko výškových metrov, avšak každý krok lemuje nádherná krajina.
Za rohom stojí omfalos, pupok sveta. Práve na tomto mieste sa zrazili orly vypustené Diom, aby našli pomyselný stred sveta. Priamo nad ním stojí zrekonštruovaná pokladnica Aténskych. Odrazu sa človek ocitne v tieni Apolónovho chrámu. Vo vnútri kedysi sedávala Pýthia a vyslovovala svoje tajuplné veštby. Medzi najkrajšie pamiatky Delf patrí veľké divadlo pre viac ako 5 000 ľudí. Jeho krása nespočíva ani tak vo vzhľade, ale že si do neho môže človek sadnúť a pred očami sa mu rozprestrie panoramatický pohľad na staroveké mesto s okolitou prírodou.
Od divadla stúpa cestička až na úplný vrchol, kde stojí štadión, na ktorom sa konali významné Pýthijske hry. Naokolo sú len vysoké skalnaté bralá a voňavé ihličnaté lesy.
Gréci vedeli, ako majú svoje stavby citlivo zasadiť do krajiny.
Nesmrteľné mesto
Pred nami vyrástol pahorok a z neho vytŕča niekoľko stĺpov a vrcholky brán. Stúpam po schodoch a na ich konci sa noha zaborí do tisícročného prachu. Kráčali po ňom perzskí králi, ale aj Alexander Veľký, ktorý napokon neslávne zniesol mesto zo svetla sveta.
Priamo predo mnou stojí Brána národov. Dve okrídlené sochy dodnes sledujú tichým pohľadom každého, kto prichádza do mesta. Na stenách brány je vyrytých niekoľko mien starých návštevníkov. Miestni nepovedia miestu inak než Džamšídov trón, pretože podľa legendy tu sídlil významný kráľ, ktorý sa dokonca v mytológii spája s objavom vína. To sú tie perzské paradoxy. Kedysi tu víno tieklo prúdom, ale dnešný režim je proti alkoholu. Malým palácom za bránou musel prejsť každý, kto sem zavítal. Miesto, na ktorom bude stáť Perzepolis, vybral ešte za svojho života kráľ Kýros Veľký, ale so stavbou palácov začal až jeho nasledovník Dáreios, kráľ, ktorý okrem iného poslal perzskú armádu do pamätnej bitky pri Maratóne. Nie je tu žiaden chrám, ale len samé paláce alebo reprezentatívne miestnosti.
Mohlo by sa dokonca zdať, že sa Perzepolis zrodil na oslavu „božského“ kráľa. Domáci milujú svoje pamiatky. Sadnú si medzi ruiny, nalejú čaj z termosky a niektorí si dokonca čítajú staré perzské básne či príbehy. Palác známy ako Apadana vstúpil do podvedomia ľudí vďaka neskutočne krásnym reliéfom. Aj jeho hlavné schodisko je nimi presýtené. Sú všade, kam zablúdim pohľadom. Je to naozaj skutočné alebo sa mi to len zdá? Skaza mesta prišla s Alexandrom Veľkým.
Ten najprv obdivoval slávny Perzepolis, no napokon ho pohltili plamene. Mesto však nezaniklo, stalo sa nesmrteľným.
Autor: Tomáš Kubuš
Foto: autor, Thinkstock
Poslať nový komentár