Občas nájdeme na chodníku každú trhlinu, o ktorú sa dá zlomiť opätok na topánke, na ceste každý kúsok námrazy, na ktorom sa dá dostať šmyk, a narazíme aj na každú diagnózu, ktorá nás dokáže položiť na lopatky.
Sme preto presvedčení, že anjeli strážni definitívne zmenili letové dráhy a s tými našimi už nemajú ani jeden styčný bod. Kde teda sú? Je mnoho ľudí, ktorí to, naopak, vedia presne. Ich pády, havárie a diagnózy mali mať podľa štatistík zlý koniec, no oni ich nečakane prepísali. Tak predsa len sa na anjelov strážnych dá spoľahnúť?
Keď pred dvomi rokmi Angličanke Andrei lekári oznámili, že čaká dvojičky, od radosti sa doslova vznášala. No po pár týždňoch títo, len nedávno poslovia dobrých správ mali pre ňu pre zmenu jednu veľmi zlú. Počas vyšetrenia lekári odhalili vytekajúcu tekutinu z placenty. Podľa všetkých lekárskych učebníc, skúseností i ich predpokladov nemalo nasledovať nič iné len spontánny potrat. Namiesto toho sa jedno z bábätiek v maternici z ničoho nič posunulo tak, že sa stalo zátkou na placente. Pred pár týždňami dievčatká oslávili svoje prvé narodeniny a len málokto v ich okolí v súvislosti s ich príchodom na svet nespomenul slovo zázrak a šikovných anjelov strážnych. Úžasné, povieme si po tom, čo sa nám po prečítaní ich príbehu rozmazal zrak dojatím, ale čo robí ten náš? Otcovi práve zistili Alzheimera, manžel doniesol z roboty namiesto výplaty výpoveď a syn dvojku zo správania... Áno, áno, ešte stále sme na tom lepšie ako najbližší obetí japonského zemetrasenia či somálske siroty, ale opakovať si to nám už viac sily berie, ako dáva. Naozaj máme ešte dúfať, že nejakého anjela strážneho máme aj my? Ak áno, tak prečo sa nám deje toľko zlého?
Niekedy chodia okľukou
„Všetko zlé je na niečo dobré,“ má jednoznačnú odpoveď český herec Jan Potměšil napriek tomu, že po nehode skončil s poškodenou miechou, čo je diagnóza, z ktorej sa nedalo a nedá vystrábiť. Čo teda na tom môže byť dobré? „Všetko, čo sa mi na začiatku zdalo ako neprekonateľná prekážka, sa zmenilo na odrazový mostík k prekonaniu samého seba,“ vysvetľuje. Doktor z istej pražskej nemocnice hovorí zase o mladej pacientke, ktorá ako dieťa pri autonehode utrpela vážne zranenia, kvôli ktorým sa celý život ťažko pohybovala. V poslednom čase sa to síce zhoršovalo, no každý to pripisoval tomu, čo sa stalo pred rokmi. Keď po nebezpečnom páde v kúpeľni skončila na pohotovosti, jej najbližší nemali na osud pekné slovo. Prečo sa jej k tomu všetkému muselo stať ešte aj toto? „Magnetická rezonancia ukázala, že jej miechu najmenej pätnásť rokov tlačil pomaly rastúci nezhubný nádor. Keď sme ho odstránili, mohla sa pohybovať lepšie ako kedykoľvek predtým. Ale keby v tej kúpeľni nespadla, asi by sme na to tak skoro neprišli,“ naznačuje lekár, že anjeli strážni niekedy chodia okľukou. Priamo či s obchádzkou, ich pomoc podľa prieskumov očakáva približne každý druhý z nás. „To však neznamená, že skúšam, čo všetko dokážu,“ smeje sa motorkár Tomáš, ktorý sa preto vraj celý život riadi radou – nikdy nejazdi rýchlejšie, ako lieta tvoj strážny anjel.
Anjeli to mali v rukách celé
Najkrajší pohľad je z konského chrbta... Keby to niekto nevyhlásil už dávno pred ňou, povedala by to na plné ústa ona dnes. A to aj napriek tomu, že nechýbalo veľa a ten pohľad mohol stáť aktuálnu kráľovnú tanečného parketu a moderátorku Janu Hospodárovú život.
Dior mal vždy svoju hlavu, napriek tomu Janka verila, že tohto svojho milovaného dôchodcu, ako devätnásťročného žrebca volala, udrží ešte chvíľu na uzde. Veď bolo tak krásne... Akurát, že v tom, čo je pre koho krásne, sa nezhodli. Kým pre Janku to bola nekonečná rovina a piesok pod nohami, pre koňa, na ktorého chrbte sedela, vidina stajne a vôňa sena. „Ponáhľal sa domov na obed a ja som chcela, aby sme ešte chvíľu cválali. A tak si povedal, že pôjde domov sám. Nuž a v trysku sa kľučkovanie, vyhadzovanie predných a zadných nôh dlho usedieť nedá...“ Ako prvé si na zemi uvedomila jeho vzďaľujúce sa kopytá a tvrdosť zeme. Vidí, cíti, žije! „Ak som aj na moment uvažovala, že sa mi mohlo niečo vážne stať, hneď to bolo preč. Som pozitívne mysliaci tvor a na zlé konce zvyčajne ani nemyslím. Nie je mi to prirodzené. Myslím si totiž, že mám v živote veľké šťastie.“ To teda máte! skonštatovali aj lekári, ktorí moderátorke vzápätí diagnostikovali dva zlomené stavce. „Našťastie, neboli priamo pri mieche, a tak zostala, rovnako ako všetky nervové zakončenia, neporušená,“ vybrala si večná optimistka zo zlej správy hneď to najlepšie. A opakovala si to každú minútu aj na nemocničnom lôžku, kde preležala nasledujúce mesiace.
Nevedeli ma zastaviť inak
„Žila som vo vysokom tempe, môj život bol iba práca a myslím, že tam hore ma nedokázali zastaviť inak,“ uvedomovala si Janka čím ďalej tým viac. Keby nebola v nemocnici, aj teraz by sa určite snažila stihnúť sto vecí naraz. Pripútaná na posteli však stíhala to, na čo by si čas nenašla a možno ani nehľadala. „Utriedila som si myšlienky, upokojila sa, celý čas uchránená od bežných starostí. Paradoxne, bolo to veľmi príjemné obdobie,“ hovorí dnes, a aj preto si je istá, že to celé mali v rukách anjeli strážni. „Určite pri mne vtedy stáli. Nielen ten môj, ale aj jeho kamaráti. Som presvedčená o tom, že ho mám, lebo vždy, keď ho o niečo poprosím, hoci aj o miesto na parkovanie, splní mi to,“ prezrádza mladá žena, ktorá vtedy síce verila, že vysadne znova na koňa, ale o tom, že raz bude sedieť na tróne kráľovnej tanca, ani netušila. Aj keď... „Let´s Dance bol môj sen, a to, že v tomto projekte tancujem, som si predstavovala mnohokrát. Nakoniec som si to silou myšlienky asi privolala,“ usmieva sa kráľovná parketu, ktorej zranená chrbtica proti tancovaniu nezaprotestovala počas tvrdých tréningov vraj ani raz. Janka teda potmehúdsky dodáva: „Vraj je to tak so splnením každého sna. Tak teraz to privolávanie testujem na ďalších.“
Nestihla som ani stúpiť na brzdu
„Medzi Lamačom a Devínskou Novou Vsou sa stala dopravná nehoda. Pri predbiehaní sa auto idúce smerom do Bratislavy čelne zrazilo s oprotiidúcim…“ Takých správ hlásila do vysielania mnoho. Túto však moderátorka Dagmar Dianová alias Didiana nečítala, túto prežívala na vlastnej koži.
Tisíckrát sedela za volantom auta, možno tisíckrát prešla to miesto, nič nespravila inak ako dovtedy, no tentoraz nič nebolo ako predtým. Zrazu sa pred ňou v jej vlastnom pruhu objavilo auto, ktoré šlo opačným smerom ako ona. „Nedalo sa nič robiť, nestihla som ani stúpiť na brzdu a napálilo do mňa,“ opisuje Didiana chvíľu, ktorá sa mohla zaradiť do tých najčiernejších policajných štatistík. Stačilo málo... Ale to si sympatická moderátorka odmieta čo i len predstaviť. „Nezaoberám sa ,,čobykebybolovaním“... Aj keď som ten čelný náraz absolvovala v sedemdesiatkilometrovej rýchlosti, trochu mi cvakli zuby a trochu ma bolí krčná chrbtica, rozdýchala som to,“ hovorí a dodáva, že hoci sa v prvých dňoch bála, že sa jej o autách v protismere bude ešte dlho snívať, tým snom nijako nejde v ústrety. „Snažím sa na tú februárovú nedeľu nemyslieť. Sú aj krajšie veci v živote, ktorým oveľa radšej venujem myšlienky,“ usmeje sa a jednu hneď pošle tam hore, lebo je možné, že v tom jej šťastí v nešťastí má prsty aj ten, čo ju stráži. Tak nech v tom pokračuje. „Milý anjel, rob svoju robotu tak dobre, ako dokážeš. Aj ja sa snažím. Ďakujem, vážim si to.“
Zhora ma stráži mama
Keď pred trinástimi rokmi stretol Dagmar, uvedomil si, že v nej našiel to, čo nikdy predtým v žiadnom inom vzťahu. Toto manželstvo naozaj rozdelí len smrť – cítil, a preto čakal, že bude najdlhšie zo všetkých. V tom prvom mal herec Ľubo Gregor stopercentnú pravdu, v tom druhom sa však takmer mýlil. Dagmar totiž len pár rokov po sobáši lekári objavili nádor na mozgu.
„Bola to najťažšia chvíľa môjho života,“ úprimne priznáva legendárny herec, ktorý si však vtedy uvedomil, že tak ako vždy v kritických chvíľach má pri sebe anjela strážneho a presne vedel, ktorého. „Mojím anjelom je a vždy bola moja mama. To bol človek, ktorý vždy myslel len na iných, doslova sa obetovala pre rodinu, a nielen pre ňu. Nikdy neváhala pomáhať, hoci to bolo vždy na úkor seba, čo postupne viedlo k jej ťažkej a vážnej chorobe. Tá ju nakoniec dostala na smrteľnú posteľ. Ak existuje nebo, ak existuje nejaký raj, ona tam rozhodne musí byť. To bol taký dobrý človek,“ spomína herec, ktorý si čoraz viac uvedomuje, ako mu chýba. O druhú ženu svojho života preto rozhodne prísť nechcel. Dagmar sa našťastie nevzdala. Podľa neho má totiž v sebe, tak ako jeho mama, nekonečnú nádej v dobrý koniec. Doslova sa nevedela dočkať operácie, o ktorej nepochybovala, že jej pomôže. „Tá jej dôvera a na druhej strane schopnosti lekára, ktorého ruky snáď viedlo aj niečo zhora, ju nakoniec naozaj zachránili. Aj ja som profesorovi Šteňovi, ktorý ju operoval, dôveroval, ale tú jej vieru a schopnosť prijať, že niečo bolí, že je niečo zlé a reagovať ďalšou dávkou nádeje, môžem len obdivovať,“ skladá manželke Ľubo Gregor poklonu a dôsledne plní sľub, ktorý si vtedy dal. „Musím ju ľúbiť ešte viac ako predtým.“
Padal som z okna ako pierko
Keď sa v televízii objaví správa o páde malého dieťaťa z okna, vždy ho to na chvíľu zastaví a v spomienkach sa mu vybaví deň pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Našťastie, podobné správy sú to jediné, ktoré tanečnému majstrovi Matejovi Chrenovi pripomínajú, že sa mu stalo to isté.
Ešte mu chýbalo pár mesiacov do druhých narodenín, ale už presne vedel, čím bude. Smetiarom. Neuniklo mu jediné ich auto, ktoré prešlo okolo ich domu. Aj vtedy počul ich trúbenie cez otvorený balkón, kde sa práve vetrali periny... „Mal som len rok aj trištvrte, takže viem iba z rozprávania, že som ich chcel tak veľmi vidieť, že som sa po tých perinách vyšplhal hore, ale bol príliš silný vietor, aby som sa na nich udržal. Takže ma to zhodilo dolu,“ spomína Matej, ktorý si síce čo-to z nemocnice pamätá, ale to, že mal dolámanú ruku i nohu a roztrhnutú pečeň sa dozvedeli len rodičia. Na také maličké dieťa to síce bolo príliš veľa a príliš vážnych diagnóz, no aj tak plakali od šťastia, že len to. „Mama mi ešte dlho rozprávala, ako ma anjeli museli držať na krídlach, a že ma zniesli ako pierko dole,“ priznáva tanečník, ktorý si to hovorí už aj sám, a to nielen vtedy, keď myslí na pád z okna. „Viem, že ich zamestnávam znovu, najmä na cestách. Pred časom sa mi objavilo v protismere auto a ja som sa mu uhol naozaj azda v poslednej sekunde. Nepochybujem, že tam ten môj strážca s krídlami znova bol. Snažím sa ho nezneužívať, ale priznávam, že rýchle auto a prázdne cesty sú občas pokušením, no vždy si veľmi rýchlo uvedomím, že to, že budem o pár minút skôr doma, za život nestojí. Najmä keď som ten svoj dostal hneď dvakrát.“
Anjel nejde proti našej vôli
Ak niečo dopadne oveľa lepšie, ako mohlo, väčšinou to nejako podvedome pripíšeme anjelovi strážnemu. Naozaj ho podľa teológa Doc. PaedDr. ThDr. SSLic. Františka Trstenského, PhD., má každý z nás a kto to vlastne je?
Hoci sa zaužívalo označenie „anjel strážny” pre ľudí s dobrým srdcom, v pôvodnom zmysle slova sa pod tým rozumie duchovná bytosť, ktorá nemá telo, ale má rozum a slobodnú vôľu. Takéhoto anjela strážcu má každý človek. A aj ten dnešný, hoci je obklopený modernou technikou, si uvedomuje vlastnú ohraničenosť a skutočnosti, ktoré ho presahujú.
Najmä v situáciách, keď máme na mále. Potom sa však občas pýtame, prečo nezasiahne vždy. Naozaj si vyberá?
Nie. Anjel strážny na nás vždy vplýva, ale nejde proti našej vôli. Je však namieste sa spýtať, či sme v dnešnej dobe ochotní nájsť si čas, aby sme ho počúvali a rešpektovali hlas nášho svedomia. Keď však náš život oberieme o duchovno, stáva sa, že až keď nastane „to najhoršie”, začneme hľadať odpovede, pýtame sa, kde je Boh alebo prečo sa to stalo.
Hľadajme zmysel toho, čo sa udialo
Keď poprieme fyziku a prepíšeme učebnice medicíny tým, že prežijeme, to, čo nikto pred nami neprežil, stačí sa iba tešiť alebo nám to má podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej niečo povedať?
Určite áno. Pre budúcnosť je totiž dôležité, aby človek vedel zužitkovať všetky udalosti svojho života, aby sa z nich poučil, uvedomil si príčinu a dôsledok, svoj podiel viny či neviny a porozmýšľal, ako sa má zachovať alebo zariadiť, aby sa už do rovnakej situácie nedostal.
Ono to však niekedy skôr láka k ľahkomyseľnosti – keď sa mi nič nestalo raz, nestane sa ani nabudúce...
Zbytočné riskovanie je prejavom ľudskej hlúposti, nezrelosti, naivity, potreby predvádzať sa alebo nezdržanlivosti. Je nezodpovedné ignorovať pravidlá bezpečnosti, môžeme totiž ohroziť nielen seba, ale aj okolie.
Od čoho závisí, či sa dokážeme poučiť?
Od schopnosti zamyslieť sa a ochoty hľadať zmysel toho, čo sa udialo – na čo to bolo dobré. Či to dokážeme prijať ako výzvu na zmenu v postojoch, ako aj v správaní k svojmu okoliu.
Ako sa na druhej stráne ubrániť tomu, aby sa z nás po prežití niečo, čo nás dostalo na hranicu života a smrti, nestali bojazliví úzkostlivci?
V takejto chvíli nie je prekvapujúce, ak jej človek krátky čas úzkostný a neistý. Ale nemalo by to trvať dlho. Účinnou pomocou sú rozhovory s priateľmi, blízkymi, v ktorých sa zo zaťažujúcej skúsenosti vyrozprávame. Aj časový odstup od udalosti zoslabuje jej účinok. Pri pretrvávajúcej úzkosti však už treba využiť pomoc odborníkov.
Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: Peter Culka, Markíza, Thinkstock, archív
Poslať nový komentár