Dušan Čaplovič: Vysoké školy treba financovať podľa ich kvality

Naše školstvo trápia už niekoľko rokov viaceré neduhy, na ktoré, ako sa zdá, sa zatiaľ nepodarilo nájsť účinný liek. Žiaci v školách nemajú učebnice, vysoké školy rastú ako huby po daždi ale ich kvalita klesá, školy vychovávajú nezamestnaných. Aj o riešeniach týchto problémov sme sa rozprávali s poslancom Národnej rady SR a bývalým podpredsedom vlády Dušanom Čaplovičom.

Žiaci v školách majú už niekoľko rokov problém s učebnicami. Rezort školstva nie je schopný túto situáciu zvládnuť. Kde je problém a aké je jeho riešenie?
Je to dedičstvo dvoch ministrov. Jána Mikolaja, ktorý pri reforme v školstve jednoducho podcenil súbežnú dokonalú prípravu s realizáciou tvorby nových učebníc a Eugena Jurzycu, ktorý pod tlakom lobistických skupín spochybňoval ich z časti rozbehnutú prípravu a realizáciu a tak celý proces ešte viac skomplikoval a zabrzdil. Realizáciu nových učebníc je potrebné zabezpečovať systematicky so zapojením oveľa väčšieho počtu pedagogických a odborných zamestnancov tzv. malého či regionálneho školstva, teda tých, ktorí sa podieľajú na vzdelávaní žiakov a študentov. A niektoré učebnice, napríklad pre odborné školstvo, treba jednoducho prebrať z iných krajín napríklad z Českej republiky, Rakúska či Nemecka, preložiť a, samozrejme, didakticky upraviť na naše podmienky. Budú lacnejšie, v efektivite� a úspešnosti vzdelávacieho procesu odskúšané.

Na Slovensku máme množstvo vysokých škôl, každý rok vznikajú stále nové a nové, pričom kvalita nimi poskytovaného vzdelania je v mnohých prípadoch veľmi otázna. Nepovažujete to za problém?
Ten problém tu je už dlhé roky. Na päť a pol milióna občanov je u nás vysokých škôl už veľmi veľa, navyše kvalita vysokoškolského vzdelávania stále klesá. Po prvé, bude potrebné rozdeliť vysoké školy podľa výsledkov v troch stupňoch vzdelávania, vedy a výskumu a uplatnenia ich absolventov na trhu práce na skutočné univerzity s kvalitným vedeckým výskumom, odborné vysoké školy a „učiace“ vysoké školy. Tak, ako o tom hovorí zákon! Po druhé, nekompromisne financovať školy podľa ich kvality, podobne aj jednotlivé vzdelávacie študijné odbory, programy a realizované študijné plány. To znamená kvalitných a úspešných výrazne podporiť a podpriemer utlmiť. A zamedziť vzniku nových súkromných vysokých škôl, ktoré nemajú kvalitu a nie sú žiaduce v európskom ani slovenskom vzdelávacom priestore.

Často sa hovorí o tom, že úroveň vzdelania na školách klesá. Nedávno ma šokovala reportáž, kde spomedzi viacerých študentov stredných a vysokých škôl väčšina nevedela uviesť dátum Slovenského národného povstania. Osobne to považujem za veľký problém ...
Všeobecné vzdelanie, základný rozhľad a vedomosti sú veľmi potrebné. Takýchto príkladov je neúrekom. Žiaci a študenti sa učia o kráľoch - mená, roky, mestá - často veľmi detailne, čo, samozrejme, vyvoláva nevôľu a nezáujem o dejiny, ktoré sa vysvetľujú takto rigidne a len faktograficky a zabúda sa na zovšeobecnenie udalostí aj so vzťahom k prítomnosti. A zabúda sa najmä na najnovšie dejiny, na tie kapitoly, keď sa Slovensko zapísalo do demokratických dejín Európy - či je to SNP, protinacistický a protifašistický odboj v rokoch 1939 až 1945, alebo o tom, ako sa po dvoch totalitách Slovensko vrátilo v novembrových dňoch 1989 do sveta demokracie a slobody. Nedávno som sa zúčastnil spomienkového podujatia vypálenia a vyvraždenia dvoch slovenských obcí Ostrý Grúň a Kľak (21. januára 1945)� nemeckými nacistami a ich slovenskými ľudáckymi prisluhovačmi. A koľko príslušníkov mladej generácie nevie o tomto brutálnom skutku, ktorý je porovnateľný s Tokajíkom na východnom Slovensku, Lidicami a Ležákmi v Čechách, Oradour-sur-Glane vo Francúzsku či Novým Sadom, kde maďarskí fašistickí vojaci a žandári vyvraždili okolo 1200 Srbov aj Slovákov. Takéto udalosti treba oveľa viac dostať do učebníc aj so zovšeobecnením, že pri akomkoľvek plamienku nenávisti, intolerancie, nacionalizmu, šovinizmu a rasizmu netreba ani dnes mlčať, lebo dejiny sa môžu zopakovať.

Problém nášho školstva je aj to, že na školách sa študujú odbory, v ktorých absolventi následne na trhu práce nemajú uplatnenie. Nemalo by aj toto byť predmetom reformy?
Mnohé opatrenia sa už realizujú od roku 2008, keď bol prijatý nový zákon o výchove a vzdelávaní. Samozrejme, je žiaduce robiť to rozhodnejšie. Ministerstvo musí viac komunikovať so zamestnávateľmi, zriaďovateľmi, pedagogickými a odbornými zamestnancami, ale aj školskými odbormi. Nezabúdať na spoluprácu aj s inými rezortmi, lebo to nie je len úloha školského rezortu. Veľmi pozorne využívať poznatky z regionálnych politík, ktoré musia tieto potreby vychádzajúce z trhu práce viac monitorovať. Kompetentne rozhodovať, konať a menej o týchto zmenách len tárať! A na základe toho prehodnotiť mnohé odbory a školy, ktoré netreba ďalej financovať z verejných zdrojov a naopak podporiť perspektívne a úspešné odbory a školy. Nie je možné akceptovať, ak je napríklad na základe rozhodnutia regionálneho zriaďovateľa zrušená obchodná akadémia a na jej mieste vznikne súkromná, len preto, že minister nerešpektuje poznanie a odporúčanie regionálnej samosprávy a vznik súkromnej školy podpíše.

Na Slovensku máme množstvo vedcov, ktorí sú uznávaní v zahraničí ale doma ich skoro nikto nepozná. Nemala by vláda alebo príslušné ministerstvo robiť osvetu aj v tomto smere?
Na ministerstve už od roku 2009 existuje program popularizácie výsledkov vedy a výskumu, žiaľ, zväčša len na papieri a vo verbálnych vyjadreniach ministrov. Je žiaduce ho prepojiť do mediálnych výstupov. Aktivity nerobiť len prostredníctvom kampaní ako napríklad Týždeň vedy a techniky či Noc výskumníkov, ale systematicky a cielene, v spolupráci s printovými a elektronickými médiami. Veľa musia urobiť aj samotní vedeckí, výskumní a vývojoví pracovníci a lepšie sa, obrazne povedané, „predať“.

Autor: Iveta Malá
Foto: SITA, archív