Hlasujte a vyberte Otca roka 2011

Kto sa stane dvadsiatym prvým Otcom roka v histórii a v predvečer Dňa otcov preberie žezlo od vlaňajšieho víťaza Rastislava Uhlířa? Po prečítaní príbehov piatich nominovaných mužov, ktorých sme vybrali spomedzi tipov od čitateľov, rodinných príslušníkov, ale aj inštitúcií, pošlite svoj hlas tomu, ktorý si podľa vás najviac zaslúži titul Otec roka 2011. Nebude to ľahké rozhodovanie...

1. Tomáš Horváth (36), Cífer

Mamu nahradiť nemôžem
Noc pred našou návštevou sa opäť veľmi nevyspal. Štvorročný Adamko mal vysokú horúčku a on sa mu ju usiloval zrážať – tak, ako už veľakrát predtým. Adamko má zníženú imunitu a často býva chorý, jeho otec však už vie, čo treba robiť. Drží sa rád detskej lekárky, pani doktorky Jarábkovej, ku ktorej chodí so všetkými tromi deťmi od ich narodenia a je jej vďačný za starostlivosť, ale aj za podporu, ktorú mu prejavuje, odkedy pozná jeho prípad.
Margarétka mala šesť rokov, Adamko dva a malá Emka iba tri mesiace, keď manželka pána Horvátha za tragických okolností zomrela. „Emka bola ešte dojčená, suseda utekala k pani doktorke, aby jej predpísala umelú výživu. Zo dňa na deň som zostal na materskej dovolenke. Mojou hlavnou starosťou boli deti. Možno mi to aj pomohlo, lebo som nemal kedy smútiť,“ spomína. Nemusel sa učiť, čo a ako treba robiť okolo detí a domácnosť mu tiež nerobila problém – to všetko ovládal už počas života manželky, ktorej veľa pomáhal. No boli na to predsa len dvaja...
Po polroku, keď sa prváčke Margarétke skončil školský rok, prišiel z Trnavy, kde s deťmi býval, na prázdniny k rodičom do Cífera a už tam zostali. Hoci je väčšinu času s deťmi sám a stará sa o ne po všetkých stránkach, predsa si pochvaľuje bývanie v rodičovskom dome. Deti majú na dvore viac priestoru na hranie, aj finančne je to o niečo ľahšie. S otcovou pomocou si postupne prerába na bývanie podkrovie domu.
„Margarétka chodí do školy, ale s malými som dvadsaťštyri hodín denne. Stále sa tmolia okolo mňa a keď niekam potrebujem ísť, beriem ich so sebou. Viem, o čom hovoria ženy na materskej, ktorým chýba spoločnosť. Poteším sa každej návšteve,“ smeje sa.
Emka má už dva roky a Tomáš Horváth plánuje, že sa od januára vráti do zamestnania. „Robil som vedúceho zmeny na chemickej prevádzke v automobilovej firme, ale už mi sľúbili, že mi dajú miesto, kde budem môcť pracovať na jednu zmenu,“ utešuje sa. Dúfa, že Adamkovi sa stav zlepší a bude zvládať škôlku.
Nenachytáte ho, ak chcete zistiť, čo nezvládne rovnako ako matka. No sám cíti, že matku deťom nikdy nenahradí, lebo muž jednoducho nie je žena a deti túžia aj po nehe a inom objatí, aké im vie on poskytnúť.
Kedysi túžil plávať na lodiach rovnako ako jeho otec, učil sa v Dunajplavbe, ale tesne pred skončením učilišťa sa uňho objavila cukrovka a snom o ďalekých plavbách bol koniec. Prispôsobil sa, našiel si inú prácu. Štyrikrát denne si pichá inzulín a drží prísnu diétu. „Ale to je dnes popri tom všetkom, čo musím stihnúť, najmenej,“ mávne rukou. „Aspoň nemám kedy zaoberať sa svojou chorobou,“ usmeje sa. Na titul Otec roka ho navrhol práve známy z klubu diabetikov Martin Venutti.

2. Peter Hlbocký (52), Piešťany

Rodina je prvoradá
„Zvládnem pri deťoch všetko – okrem dojčenia,“ žartuje Peter Hlbocký a jeho manželka Katka pripomenie, že teoreticky ovláda aj to. „Občas k nám volajú známi, ktorí vedia, že mám skúsenosti, veď som dokopy pätnásť rokov dojčila, a keď práve nemôžem ísť k telefónu, manžel im dokáže fundovane poradiť.“
Ako sa dá zvládnuť sedem detí? „Keď zvládnete prvé tri, potom to je už jedno,“ tvrdí Peter Hlbocký, ale už vážnejšie dodá: „Veľa detí chce čas. Seba a svoje potreby musíte odložiť bokom.“
V kuchyni visí týždenný rozpis, aby otec vedel, kedy ktoré z detí treba zaviezť na krúžok, do hudobnej, na tréning. Podľa iného rozpisu sa zas deti pravidelne striedajú v službách pri domácich prácach. „Bez systému by to celé padlo,“ podotýka hlava rodiny.
Peter Hlbocký viac ako dvadsať rokov spieval v SĽUK-u, naučil sa vyrábať tradičné ľudové nástroje, na ktorých aj hral a vystupoval ako sólista. SĽUK-árkou bola aj jeho manželka Katka, a tak všetky deti od malička zrastali s hudbou a spevom a učili sa hrať na hudobných nástrojoch. V deväťdesiatych rokoch občas ako rodinná folklórna skupina príležitostne vystupovali pre piešťanských kúpeľných hostí. Neskôr však záujem o vystúpenia upadol a stalo sa aj čosi horšie – v roku 2000 bol zrušený aj spevácky zbor SĽUK-u a Peter Hlbocký prišiel o prácu. Vtedy si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil svoju zodpovednosť za veľkú rodinu... „Opravovali sme dom a čakali šieste dieťa. Bolo to zlé, uvažoval som, že odídem za prácou do Anglicka. Bol by som šiel aj na stavbu, fyzickej práce sa nebojím, veď veľa vecí v dome aj v záhrade som porobil sám. Ale nemohol som tu nechať Katku samú.“
Napokon sa veci vyriešili – tak ako predpovedala optimistka pani Katka. Založili agentúru, ktorá ponúka vystúpenia rodinného folklórneho súboru, ale pre školské povinnosti detí je to možné väčšinou len cez víkendy. V pracovných dňoch cestujú manželia Hlbockí so svojím najmenším synom – štvorročným Martinkom – po celom Slovensku a robia výchovné koncerty v školách a škôlkach, predstavujú ľudové hudobné nástroje, piesne a obyčaje.
Medzi najstarším a najmladším dieťaťom je osemnásťročný vekový rozdiel a ich otec hovorí: „Dnes som už celkom iný otec, ako keď som bol mladý. Je to aj tým, že som viac doma, sme stále spolu, ale mám už iné vnímanie sveta a otcovstvo si pri tých najmenších vychutnávam úplne inak.“
Sedem šikovných detí, Jožko (22), Mária (19), Anička (16), Peťka (14), Miško (12), Jurko (9) a Martinko (4) spolu s mamou Katkou o Petrovi Hlbockom napísali: „Je to naozaj obetavý, dobrosrdečný a vzácny človek, pretože v dnešnom uponáhľanom svete každý hľadí na peniaze, svoje výhody a pohodlie, ale náš ocko pozerá v prvom rade na nás, na rodinu. Vštepuje nám do srdca vieru, lásku, obetavosť, pracovitosť a zodpovednosť. Nesmierne si ho vážime a prajeme mu veľa lásky, ktorú mu chceme aj týmto spôsobom prejaviť.“

3. Rastislav Vitéz (29), Košice

Materskú si užívam
„Najkrajší moment v mojom živote bol ten, keď mi sestrička v bojnickej nemocnici prvýkrát doniesla ukázať Sofinku. Spala, ale keď som ju zobral do náručia, na chvíľočku otvorila očká a hoci ma ešte nevidela, privinula sa ku mne a znova zavrela oči. Rozplakal som sa od šťastia a radosti,“ hovorí mladý muž, ktorý sa od narodenia dcéry o ňu stará sám. Desaťmesačná Sofia má aj matku, ale tá sa jej ešte pred narodením vzdala.
Rasťo sa na dcérku veľmi tešil, i keď dieťa tak skoro neplánoval a jeho vzťah sa ešte počas tehotenstva jeho partnerky po krátkom trvaní rozpadol. Hneď, ako sa prvýkrát jeho dcérka nadýchla, odcestoval z Košíc do Bojníc. Najprv ho doslova prefackala správa od ošetrujúceho lekára, že Sofia mala v krvi stopy po extáze, mala abstinenčné príznaky a musí podstúpiť detoxikačnú kúru. Priznáva, že na jej matku vtedy nemal práve najkrajšie myšlienky. Na zbytočné premýšľanie však nebol čas. Na pôrodníckom oddelení ho zobrali do parády sestričky a za pár dní ho naučili, ako má bábätko prebaliť, nakŕmiť, okúpať, obliecť a ďalších tisíc drobností, ktoré bude musieť zvládnuť.
Stačí stráviť s Rasťom a jeho Sofiou päť minút a bude vám jasné, ako môže vyzerať rodičovská láska. Košičan, ktorý pracoval ako ošetrovateľ v nemocnici, žije iba pre svoju dcéru, ktorá rastie do krásy a robí mu radosť.
Ľudia z jeho okolia mu hovoria: Klobúk dole, Rasťo, si úžasný otec! „Priznám sa, že som vôbec nemal strach z toho, ako to všetko zvládnem. Materskú dovolenku si doslova užívam. Na všetku starostlivosť, nočné vstávanie, kŕmenie som si zvykol za pár týždňov. Máme so Sofiou svoj režim a ja sa teším z každej minúty, ktorú môžeme prežiť spolu. Keď s ňou ide jej babička alebo dedko na prechádzku, po polhodinke mi už začne byť za ňou smutno. Milujem jej úsmev. Keď som občas uťahaný z varenia, prania a kŕmenia, stačí, keď sa na mňa ráno vyškerí a na všetko zabudnem,“ hovorí sympatický Košičan. Dodáva, že sa necíti byť ničím výnimočný, i keď mu to, najmä na úradoch, občas dávajú pocítiť. Myslí si, že každý otec, ktorý miluje svoje deti, by sa o ne dokázal postarať tak ako on.
Matka o Sofiu podľa Rasťových slov vôbec nejaví záujem. Jediné, čo ju momentálne s dcérou spája, je suma dvadsaťpäť eur, ktoré ako výživné posiela do Košíc každý mesiac. „Je mi to veľmi ľúto. Ozve sa raz do mesiaca a spýta sa, ako sa má malá. Aj keď sa takýmto spôsobom zachovala, nebudem jej brániť, ak sa bude chcieť so Sofiou stretávať,“ dušuje sa Rasťo, ktorého na titul Otec roka navrhla Liga otcov.

4. Pavol Matis (56), Ždaňa

Nechcem žiť na hrane
Keď hovorí o svojej nebohej manželke, úplne sa mu zmení výraz tváre. Hnedé oči sa rozžiaria, tvrdé chlapské črty znežnejú a na perách sa objaví nesmelý úsmev. Pani Mária zomrela pred dvoma rokmi, zahubila ju rakovina ústnej dutiny. Ostalo po nej deväť dievčat. Dve sú už samostatné, ale sedem ich zostalo v rodičovskom dome iba s otcom.
„Moja žena bola pre mňa všetkým. Všetko vedela urobiť, vždy sa vedela vynájsť, experimentovala. Chýbalo pol roka do oslavy tridsiateho výročia našej svadby, tohto roku by oslávila päťdesiatku. Nikdy nebola chorá, nepamätám si, že by bola mala niekedy chrípku. Nakoniec umierala rok,“ smutne si vzdychne vyučený sústružník, ktorý už tridsaťdva rokov pracuje v jednom košickom keramikárskom podniku.
Akoby nebolo v rodine dosť nešťastia, vlani v júni dom Matisovcov vytopila veľká voda. Spodná časť príbytku, kde majú izby dievčatá, sa za niekoľko minút stala neobývateľnou.
Keby nebolo dobrých a ochotných ľudí, Matisovci by sa dodnes všetci tiesnili na hornom poschodí. Z mesačného príjmu necelých osemsto eur totiž mnohočlenná rodina môže akurát ako-tak prežiť, na opravy nezvýšilo. Podnik, v ktorom Pavol Matis pracuje, prispel sumou tisíc eur, dlaždicami a lepidlom, v Novom meste nad Váhom sa mu ľudia poskladali na novú strechu, vďaka Peťke Zlackej, ktorá napísala do TV Markíza, im v rámci relácie Modré z neba vymaľovali a zariadili detské izby.
Najväčším miláčikom pána Matisa je najmladšia, šesťročná Lucia. Keď je otec doma, je stále pri ňom. Dcéry volá deväťnásobný otec „chlapčiská“, pretože neraz vystrájajú horšie ako chlapci. „Dievčatá sú už samostatné, staršie sa starajú o tie mladšie. Vedia veľmi dobre variť, postarať sa jedna o druhú. Chodím do práce na šiestu a keď mi do ôsmej nezazvoní mobil, viem, že je všetko v poriadku. Aj v škole im to ide, všetky boli vyznamenané. Majka teraz maturuje, chcela by ísť študovať na policajnú akadémiu. Troška ju od toho odhováram, byť policajtom dnes nie je bohviečo,“ zamýšľa sa rodák zo Ždane. Ďalšiu ženu si už do domu priviesť nechce. Vraj by ju jeho dievčatá neprijali. „Chcem žiť pokojne, bez stresov, nechcem mať problémy. Hoci sa mi to kráti, do dôchodku sa nechystám, finančne by som to neutiahol. Kým budem vládať, chcem robiť, nechcem žiť na hrane,“ uzatvára debatu Pavol Matis.

5. Ľuboš Repický (39), Prešov

Bol to Boží plán
Desať rokov sa s manželkou Žanetou pokúšali splodiť dieťa. Vyskúšali takmer všetko, čo sa v tomto smere vyskúšať dá. Do úspešného počatia investovali čas i nemálo peňazí, no, žiaľ, nepodarilo sa. Napokon sa prestali trápiť a povedali si, že existujú deti, ktoré nemajú rodičov a sú rodičia, ktorí nemajú deti, a požiadali o adopciu.
Pre Lenku cestovali z východného Slovenska až do Bratislavy. Mala osemnásť mesiacov a zamilovali sa do nej na prvý pohľad. O dva a pol roka neskôr sa Repickí stali pestúnmi a do rodiny pribudla Tamarka. Posledný „prírastok“ do už profesionálnej rodiny pribudol pred pol druha rokom, keď sa domácnosť rozrástla o ďalších štyroch členov – Eriku, Jara, Milana a Patrika, súrodencov z Detského domova v Spišskom Štiavniku.
„Nebolo to ťažké rozhodovanie. Chcel som prejsť od slov k činom, nechcel som o tom, že máme pomáhať svojim blížnym, iba hovoriť z kazateľnice. Všetko bolo Božím plánom. Inak by sme boli s manželkou stále sami a užívali si,“ hovorí o rozhodnutí adoptovať si dieťa a stať sa profesionálnym rodičom gréckokatolícky kňaz.
Nikdy neoľutovali, že sa stali profesionálnymi rodičmi, i keď aj pre toto rozhodnutie si Ľuboš Repický proti sebe poštval cirkevnú vrchnosť a z riadneho kňaza s vlastnou farnosťou sa stal pomocným duchovným v Prešove. „Práca pestúnov nás oslovila, absolvovali sme výborný výcvik, boli sme pripravení na každú situáciu, i keď realita je nakoniec iná,“ smeje sa Ľuboš. Hovorí, že deti, o ktoré sa starajú, chcú posúvať ďalej. „My sme našim rodičom svoj názor povedať nemohli, v našej rodine to je inak. O všetkom sa rozprávame, diskutujeme, usilujeme sa rozobrať každý problém a zistiť, čo sa za ním skrýva,“ spresňuje kňaz a profesionálny otec.
Patrik má pätnásť rokov, od deviatich býval v rôznych detských domovoch. V profesionálnej rodine je prvýkrát a úprimne vraví, že pocit rodinného krbu, aký zažíva u Repických, je nenahraditeľný. „Cítim sa tu ako doma, otec je mi ako vlastný, počúvam ho a rešpektujem,“ dodáva.
Ľuboša Repického navrhla nominovať na titul Otec roka organizácia Úsmev ako dar pre jeho ľudské kvality, snahu obetovať sa pre opustené a „problémové deti“ aj za cenu straty pohodlia a niektorých výhod. Vo svojom živote spája náhradné rodičovstvo s duchovným, a to je vzácna kombinácia. Poskytuje skutočný domov väčšej súrodeneckej skupine detí, čo nie je až také samozrejmé. Je to vôbec prvý gréckokatolícky kňaz na Slovensku, ktorý sa venuje oblasti náhradného a profesionálneho rodičovstva.

Tip Modrého z neba

6. Milan Daniel (35)
Po vzájomnej dohode výrobného štábu relácie Modré z neba a redakcie týždenníka Slovenka sa mení Tip Modrého z neba do ankety Otec roka 2011. Namiesto Milana Mihálika (48) zo Závadky nad Hronom výrobný štáb relácie Modré z neba navrhuje na titul Otec roka 2011 Milana Daniela.

Súrodenci  Tomáš (19), Miro(17), Kristína (16) , Mário (12), Dominik (11), Aďka (6), Deniska (4) a Kristián (3) Horváthovci sa narodili do nesprávnej rodiny. Spoznali v nej všetko, len nie lásku. Bitky, kopance, nadávky. Z nich vyplývali úteky z domu. Mama nevládala vzdorovať agresii otca, aby uchránila deti. Naopak. Na svet rodila ďalšie stvorenia.  Rodina žili v jednej malej izbe s pieskovou podlahou, na ktorej boli koberce. V izbe bola jedna posteľ, ale na tej spával otec, ostatní museli spať na zemi. U každého z detí sa prejavoval a prejavuje syndróm týraného dieťaťa. Nakoniec skončili deti v detskom domove, kde im robil vychovávateľa Milan Daniel. Dve najmladšie deti – Deniska a Kristián boli adoptovaní na Slovensku a do Talianska a ich súrodenci nie sú s nimi v kontakte.  Milan Daniel si zvyšných šesť súrodencov v domove postupne tak obľúbil, že ich začal brať ako svoje deti. Sedem rokov bojoval o tom, aby si ich mohol osvojiť. S mamou, ktorú deti ľúbia, nemal Milan  problém, ale ich otec – tyran nechcel dopustiť, aby si ich Milan osvojil a tak Kristína napísala sudcovi list: „ Viete ako strašne ľúbime Milana Daniela, nášho nového ocka? Tak ako vy svoju rodinku, vlastní rodičia nám nedali takú lásku ako on. Viete, my si našich rodičov vážime a máme ich radi, lebo nám dali život, ktorý máme dokončiť s Milanom, otcom, tak vás prosíme, dovoľte, aby sme boli spolu s krstným Milanom“. Od januára tohto roku sa Milanovi konečne podarilo deti dostať do pestúnskej starostlivosti a žijú v Šali. Milan Daniel taktiež nemal ľahký život, vyrastal v detskom domove. „Aj na úradoch, keď mi hovoria, tie deti máte v pestúnskej starostlivosti, ja poviem – TO SÚ MOJE DETI“, hovorí hrdo Milan, ktorý žije so šiestimi deťmi zo 400 eur mesačne. Keď niekam idú, musia si požičať a natankovať dve autá. „ Každý človek, ktorý ich spozná a vezme ich do náručia, tak nielen, že tým deťom niečo dá, ale od nich niečo dostane. Oni sú ako liek na dušu“, hovorí Alena Ostrihoňová, ktorá pre rodinu v relácii vysnívala auto.



Pripravili: ĽUDMILA GRODOVSKÁ, OLIVER ONDRÁŠ
Foto: Oliver Ondráš a Tony Štefunko

Partneri ankety: