Mala som neskutočnú chuť na cigaretu. Ani nie preto, že by som ju potrebovala, ani preto, že by som bola nervózna.
Iba pre chuť. Sedela som na policajnej stanici, a to, čo ma čakalo, to netušil ani ten hore. Cez priehľadné sklo na mňa civela trojica nadržaných mužov zákona. Niečo si hovorili. Uprene som na nich pozerala, keď som pohodila hlavou, vlasy sa mi zavlnili. Išli sa zo mňa posrať. Hoci si to nemohli dovoliť. Veď som bola odpad spoločnosti, aspoň podľa zákonov. Bola som vrahyňa. Bola som niekto, kto nemá právo chodiť po slobode, nemá právo sa usmiať, nemá právo si zapáliť.
Obzrela som sa po špinavej miestnosti, hľadala som svoju kabelku. Tí hajzli mi ju vzali. Vtom do miestnosti vošiel jeden z nich. Celkom fešný chlap, pomyslela som si, len škoda, že je fízel. Pozeral na mňa, prešiel sa po miestnosti, podišiel za môj chrbát a nahol sa smerom k mojim ušiam. Cítila som jeho dych. Pousmiala som sa.
„Viete, že je to pre vás dosť zlé,“ povedal skôr šeptom, akoby mi hovoril nejaké tajomstvo. Nepovedala som nič. Pozerala som pred seba a v hlave si premietala scénku, ktorá sa stala pred 24 hodinami. Zabila som svojho muža, z lásky, z nenávisti, len preto, že ja sama som tú lásku nevedela dať. Nechcela som ho zabiť. Ale prišiel na všetky moje podvody a klamstvá a ja som sa ďalej nedokázala pozerať do jeho očí plných výčitiek a sklamania.
„Ak budete naďalej klamať a nepriznáte sa, dostanete doživotie,“ prerušil moje myšlienky pekný policajt a postavil sa predo mňa. Usmiala som sa na neho. „Môj muž mi vravieval, že mi klamstvo pristane,“ povedala som celkom pokojne hľadiac mu priamo do očí. A vtedy mi z oka vypadla slza.
Autor: Silvia Štorová
Foto: ISIFA
Poslať nový komentár