Dnes je streda, 16.október 2019, meniny má: Vladimíra
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Knižný tip od Agathy Christie: Vraždy podľa abecedy

jún 27, 2013 - 14:34
Kráľovnú anglickej detektívky Agathu Christie určite netreba našim čitateľom osobitne predstavovať. Napriek búrlivému rozvoju detektívneho žánru v uplynulých desaťročiach sa jej romány naďalej držia v popredí záujmu čitateľov na celom svete...

Vynikajúca detektívka z roku 1936 patrí k najslávnejším dielam Agathy Christie a aj dnes zaujme originálnou zápletkou a prekvapujúcim rozuzlením. V prímorských letoviskách na juhu Anglicka vyčíňa sériový vrah. V anonymných listoch, ktoré posiela slávnemu detektívovi, vopred upozorňuje na miesto najbližšej vraždy. Aj výber obetí podľa abecedy svedčí o metodickej mysli, čo sa rozhodla hodiť rukavicu samému Herculovi Poirotovi... 

 

Úryvok z knihy

 

Pozrel som na obálku. Aj na tej boli tlačené písmená.

„Podané na londýnskej pošte WC1,“ poznamenal Poirot, keď som sa zahľadel na známku. „Čo si o tom myslíte?“

Pokrčil som plecami a vrátil mu list. „Asi nejaký blázon.“

„To je všetko?“

„Nevyzerá to, akoby ten list písal človek s pomätenou hlavou?“

„Bezpochyby, priateľ môj.“ Hlas mal vážny.

Zaškúlil som naňho. „Hádam mu neprikladáte nejaký hlbší význam, Poirot?“

„Bláznov treba brať vážne, mon ami. Blázni sú veľmi nebezpeční.“

„Samozrejme, máte pravdu... To som si neuvedomil. Chcel som povedať, že ten list vyzerá ako nejaký hlúpy žart. Akoby ho zosmolil niekto nacenganý.“

„Comment? Nacenganý?“

„Slangový výraz. Mal som na mysli chlapa, ktorý si trochu uhol. Nie, došľaka – chlapa sťatého pod obraz boží.“

Merci, Hastings, viem, čo znamená uhnúť si. Mohli by ste mať pravdu...“

„No nemyslíte si to...“ dopovedal som, prekvapený rozmrzeným tónom v jeho hlase.

Poirot pokrútil hlavou, ale mlčal.

„Čo ste urobili s týmto listom?“ spýtal som sa.

„Čo asi? Ukázal som ho Jappovi. Myslel si to isté, čo vy – ide o hlúpy žart – presne ten výraz použil. V Scotland Yarde ich dostávajú dennodenne. Aj ja som ich dostal viac ako dosť...“

„Ale tento beriete vážne...“

Poirot pomaly odvetil: „Na tomto liste sa mi čosi nepáči, Hastings...“

Niečo v jeho hlase ma zarazilo. „Čo presne?“

Potriasol hlavou, zdvihol list a znovu ho položil na stôl.

„Ak sa vám zdá dôležitý, nemôžete niečo podniknúť?“ spýtal som sa.

„Muž činu – ako vždy! Čo môžem podniknúť? List čítala aj mestská polícia, ale ani tí ho neberú vážne. Nenašli sa na ňom nijaké odtlačky. Nič neukazuje, že autor by mohol byť niekto miestny.“

„Opierate sa iba o svoj inštinkt?“

„Aký inštinkt, Hastings? Inštinkt je nevýstižné slovo. Moje vedomosti – skúsenosti – mi hovoria, že na tomto liste čosi nesedí...“ Rozhodil ruky, akoby si nevedel rady, a znovu pokrútil hlavou. „Možno robím z komára somára. Tak či onak, ostáva nám iba čakať.“

„Dvadsiateho prvého je piatok. Ak sa niekde v okolí Andoveru chystá veľká lúpež...“

„Uľavilo by sa mi!“

„Uľavilo?“ Vytreštil som naňho oči, ohromený priateľovým nenáležitým výrazom. „Lúpež môže v niekom vzbudzovať vzrušenie, ale úľavu sotva.“

Poirot prudko potriasol hlavou. „Mýlite sa, milý priateľ. Nič nechápete. Lúpež môže priniesť úľavu, ak zaženie strach z niečoho iného.“

„Z čoho?“

„Z vraždy,“ odvetil Hercule Poirot.

Zdroj a foto: Slovenský spisovateľ

- - Inzercia - -