Pohybujú sa medzi nami, často o nich ani nevieme. Za ich obyčajnými tvárami sa skrývajú veľké osobnosti. Ľudia, ktorí začínali od nuly a dokázali zarobiť milióny. Ľudia, ktorí sa často vďaka svojej usilovnosti a odhodlanosti dotkli svojich snov. Ľudia, ktorí sa chytili príležitosti pevne oboma rukami a nebáli sa riskovať všetko. Ľudia, ktorí aj napriek svojim úspechom nezabúdajú na iných a svojou veľkodušnosťou pomáhajú tým, ktorí nemali toľko šťastia. Týchto všetkých vám vo svojej relácii Exclusiv predstavuje Bruno. Zoznámte sa s tromi z nich.
Raymond Kopka
Od vzpierača k bankárovi
Tento Slovák s anglickým menom prežil toho dosť aj na štyri mexické telenovely.
Narodil sa na Slovensku a už odmalička sa venoval športu. Od futbalu prešiel plynule k vzpieraniu, a keď sa schyľovalo k jeho prvému medzinárodnému štartu, zasiahol osud.
Jeho mama sa vydala za Angličana a spolu s pätnásťročným Raymondom sa v roku 1987 odsťahovali do Británie. Chlapec zo socialistického bloku mal zo začiatku problém etablovať sa, no napokon začal študovať obchod, účtovníctvo a štatistiku.
Nezanevrel však ani na vzpieranie, a dokonca sa mu podarilo nájsť aj tím vzpieračov. Ako osemnásťročný sa stal majstrom Anglicka a dostal sa do reprezentačného tímu. Olympijské hry v Barcelone boli jeho snom, vybojoval si sedemnástu priečku. Zinkasoval za ňu 300 libier a uvedomil si, že takto si na živobytie nezarobí. Zamestnal sa ako účtovník pre sieť obchodov s elektronikou a popritom študoval investičné poradenstvo. Osud ho znova zavial na Slovensko, kde ako vzpierač vytvoril neuveriteľných deväť rekordov. Nastal však čas poobzerať sa po lukratívnejšej práci a vďaka jeho skúsenostiam z Británie sa stal privátnym bankárom.
Ako špecialista na vzťahy s klientmi najvyššej úrovne dnes už pôsobí ako riaditeľ. Správny privátny bankár musí podľa neho dbať o svoj imidž a obetovať nejakú tú výplatu na kvalitné hodinky, oblečenie a topánky, ktoré sú podľa neho veľmi dôležité. Kontrastom k jeho zamestnaniu je jeho rodinný život. S manželkou a tromi deťmi žije na samote spolu s poníkmi, sliepkami psom a mačkou. Ako vraví, žije taký sedliacky život na vyššej úrovni.
Vďaka svojim skúsenostiam a odhodlaniu si dnes plní svoje sny.
Michal Hrabovec
Podnikavý študent
Titulom manažér roka sa nemôže pýšiť len tak hocikto. Michal Hrabovec, spolumajiteľ softvérovej firmy Anasoft, medzi tých pár vyvolených patrí. Všetko sa to začalo ešte na škole programovaním hier. Pár mesiacov pred revolúciou sa stal študentom elektrotechnickej fakulty. Spolu s piatimi priateľmi si založili živnostnícku spoločnosť TOPAS, čo bola skratka pre tvorivú odbornú poradenskú asociáciu pre softvér. Púšťali sa do všetkého, čomu rozumeli, pretože trh po revolúcii bol prázdny. Softvérové firmy museli u klienta vyriešiť všetko, cez dodávku počítačov, ich poskladanie, nakáblovanie a vytvorenie softvéru. Začalo sa zarábať a bolo treba investovať do rozvoja.
Napríklad aj cestou na Škode 150 do Mníchova pre počítač za stodvadsaťtisíc korún. V tých začiatkoch boli roky, keď pätica podnikavých študentov mala viac počítačov ako univerzita. Na internátoch v Mlynskej doline boli okrem vrátnice jediní, ktorí mali pevnú linku. Zlom nastal, keď založili v novom zložení spoločnosť Anasoft. Ľudia z IT brandže sa vždy vedia nájsť a rozumejú si. Takýmto spôsobom sa dostali aj k exotickej zákazke pre Národnú banku Jamajky, kde ich softvér každú noc prepočítava kurz jamajského dolára. Na otázku, prečo si myslí, že dostal titul manažér roka, odpovedá: „Omylom!“
Ako technologická firma podporujú tvorivé myslenie a otvorené vzťahy so svojimi zamestnancami, napríklad aj organizovaním pravidelných posedení pri horúcej čokoláde priamo vo firme. Práve tá sa venuje filantropii a podpore mladých talentov. Zriadili laboratória pre študentov, kde si môžu robiť svoje semestrálne a diplomové práce, odovzdávajú ocenenia za literárne diela a prevádzkujú stránky zamerané na rodinu. Koníčkom Michala Hrabovca je autoslalom, pretekanie autom pomedzi kolky. A recep na úspech? „Treba využiť nápady, vytvoriť nápady a tvrdo ísť za ich realizáciou, a vytrvať, a makať, a makať.“
Andrej Kiska
Charita ako cieľ
Nie každý si vie povedať: A mám dosť! Ďalší výnimočný človek to však dokázal. S rovnakým nasadením, s akým rozbehol úspešný biznis, sa vrhol na charitu. Andrej Kiska vyštudoval vysokú školu a stal sa elektrotechnikom. Ako elektrotechnický inžinier mal nástupný plat 1650 korún. Jeho motiváciou bolo podávať zlepšovacie návrhy, až prišla revolúcia a spolu s manželkou rozmýšľali, čo bude ďalej. Jeho obdiv si vyslúžil západ, kde ľudia žili fantasticky v poriadku a čistote. Napokon padlo rozhodnutie, že vycestuje do USA, zamestná sa a pripraví zázemie na príchod celej rodiny. Po prílete však rýchlo zistil, že Amerika ani zďaleka nie je taká úžasná, veľkolepá a čistá, ako si myslel. Na svoje ubytovanie si spomína veľmi podrobne.
V malej izbietke sa tlačili štyria chlapi, spiaci na matracoch. Veci si vešali na klince pozabíjané v stene a jediné miesto, kde neboli šváby, bola chaldnička. S prácou to takisto nebolo ružové. Svojej profesii sa mu nepodarilo venovať, a tak väčšinou umýval dlážky, obsluhoval benzínové čerpadlá alebo pracoval celé dni u ruského emigranta, kde mu postupne začalo chradnúť zdravie. Jediné, čo ho držalo pri živote, bolo vedomie, že sa musí postarať o svoju rodinu, a pocit zodpovednosti. Keď sa však už definitívne rozhodol opustiť Ameriku, usmialo sa naňho šťastie.
Dostal ponuku robiť pobočku na Slovensku americkej firme obchdujúcej s komoditami. Investoval do nej všetky svoje ušetrené peniaze. O šesť týždňov však spoločnosť vyhlásila bankrot a Andrej prišiel o posledný cent. Ani táto krutá rana ho však neodradila a skúšal šťastie ďalej. Spolu s bratom a bratrancom kúpili budovu na úver a spoločne ju prenajímali. Vo vrchnej časti boli kancelárie a dole malé zlatníctvo. Človek, ktorý vlastnil nanajvýš tak obrúčku, sa stal z jedného dňa na druhý spolumajiteľom zlatníctva.
Kedže zlato v deväťdesiatych rokoch patrilo ku komoditám, do ktorých ľudia bez obáv investovali, ich tržba v prvý deň bola 27-tisíc korún. Pre Andreja to bola kopa peňazí, akú nikdy v živote nevidel. Úspech nenechal na seba dlho čakať a sieť obchodov a služby, ktoré poskytovali, sa neúmerne rozšírili. Do portfólia firiem pribudol na Slovensku dovtedy neznámy fenomén zásielkového obchodu a objednávania tovaru cez katalóg – dnes už notoricky známe Quatro a Triangel. Všetky tieto firmy však odpredal a svoj podnikateľský talent sa rozhodol využiť v charite.
S dobrým kamarátom založili systém Dobrý anjel, prostredníctvom ktorého darcovia mesačne prispievajú konkrétnej rodine s chorým dieťaťom. V takýchto prípadoch sa väčšinou celá rodina ocitne vo finančnej kríze a bezvýchodiskovej situácii. Do systému Dobrý anjel sám vložil jeden milión eur na jeho administratívu a fungovanie. Dnes jeho myseľ zamestnávajú špekulácie, ako ešte viac zefektívniť tento systém a získať väčší obnos prostriedkov na jeho fungovanie. V hlave sa takisto pohráva s myšlienkou zriadenia špičkovej detskej nemocnice. Zarobil milióny eur, no pre neho majú väčšiu hodnotu životy ľudí, ťažko skúšaných osudom...
Autor: MILAN ŠTEFAN
Foto: TV JOJ
Poslať nový komentár