Či už sa slníte v Chorvátsku, pražíte v Turecku alebo chytáte bronz „iba“ doma na záhrade, nasledujúce strany plné dobrého čítania od našich tvorivých čitateliek vám môžu spríjemniť vaše sladké letné ničnerobenie. LA FEMME v spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ vybrali to najlepšie zo záplav poviedok, ktoré ste nám poslali do redakcie ako dôkaz úspešného absolvovania nášho kurzu tvorivého písania uverejnenom v júlovom čísle.
Víťazné poviedky od čitateliek LA FEMME
Pred dvoma mesiacmi sme v La Femme uverejnili know-how štyroch úspešných slovenských spisovateliek – Petry Nagyovej-Džerengovej, Denisy Fulmekovej, Ivy Kučerovej a Gabriely Revickej. Dnes uverejňujeme VAŠE prvé poviedky... Tie najlepšie práce vyberala porota v zložení: Martin Chovanec – riaditeľ úspešného vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Anna Pokorná – šéfredaktorka vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Prajeme príjemné čítanie!
Posledná kapitola jej života
Asi hodinu som stála pred nemocnicou. „Mala by si ísť, poteší sa, keď ťa uvidí,“ ozval sa za mnou hlas. Keď som sa otočila, stál tam Roman. Viem, že na ten jeho pohľad nezabudnem. Bol plný beznádeje, bolesti a hlavne lásky k Lenke. Pomaly som zdolávala poschodia. Iba ten názov „Onkológia“ vo mne vyvolával neopísateľné pocity. Bála som sa, ako bude vyzerať. Potichu som otvorila dvere. Lenka spala. Bola bledá, mala prepadnuté líca a jej dlhé plavé vlasy skrátili na minimum. No predsa bola krásna. Opatrne som obišla jej posteľ a zamierila som k stolu. V pravej zásuvke bol Lenkin červený denník. Úhľadným čiernym písmom bola na prvej strane napísaná veta, ktorú sme až dodnes nevedeli pochopiť: „Smrť je ľahká, život je ťažší“. Pamätám si, ako sme sa o tom rozprávali. Lenka si stála za svojím názorom, že život nie je ťažký, len sa treba snažiť. A smrť? Tej sme sa obidve neuveriteľne báli. Od malička sme si písali denníky. Ja modrý a Lenka červený. V našich denníkoch bolo spísané celé naše priateľstvo. Vždy sme si plánovali budúcnosť, ako si nájdeme princov, vydáme sa v krásnych bielych šatách a budeme mať deti. Tieto sny sa rozplynuli hneď za nemocničnými dverami.
„Emi?“ ozval sa tichý hlas, ktorý ma vytrhol zo spomienok. „Nečakala som ťa. Som rada, že ťa vidím. Hovor, čo máš nové? A chcem všetky detaily...“ Bola som prekvapená, že sa tak živo zaujíma o to, čo mám nové. Chcela som jej toľko toho povedať, no nevedela som ako začať. Bola predsa chorá. Moje problémy mi prišli zrazu bezvýznamné. Pozerala som do jej veľkých modrých očí a vedela som, že už nechce počuť reči o tom, ako bude všetko dobré. Lenka ma posilnila úsmevom. „No hovor, nemám veľa času.“ Ten čierny humor mi znova dokázal to, čo som už dávno vedela. „Ty sa nevzdáš, že?“ povedala som dúfajúc. Uprela na mňa svoj pohľad: „Emi, pamätáš sa, keď sme boli deti a stavali sme si domček na strome?“ Musela som sa usmiať. „Áno, a ty si mala nové volánové šaty, ktoré sa úplnou náhodou celé roztrhali. A ten výraz tvojej mamy, keď ťa zbadala...“ Obidve sme sa rozosmiali. „Vtedy si sa ma pýtala, či zvládneme postaviť domček tak vysoko. A čo som ti povedala?“ pokračovala Lenka. „Že sa nikdy nevzdáme!“ S víťazným úsmevom dodala: „A ako to dopadlo?“ „Tvoj otec nám kúpil rovno zmontovaný dom.“ Až teraz mi napadlo, ako to asi zvládajú jej snobskí rodičia. Mali ju radi, len iným spôsobom. Nevedeli oceniť jej úspech. Keď mala asi trinásť rokov, vyhrala okresnú tenisovú súťaž. Rodičia sa na ňu neprišli pozrieť, nemali čas. Odvtedy už nehrala. Nikdy nebola pre nich dosť dobrá. Lenka na mňa pozrela, z tváre mi vyčítala otázku. „Snažia sa.“ Téma bola uzavretá. Rozprávali sme sa a spomínali na detstvo. Veľa sme sa nasmiali na našich detských hádkach. Raz keď sme sa pohádali, Lenka prstom vyryla na chleba s rybacou nátierkou slovo „prepáč“. Vtedy som už neudržala smiech a hádka bola okamžite zabudnutá. Aj v takejto chvíli ma ubezpečovala, že všetko bude v poriadku.
Do miestnosti vstúpila sestrička a dosť výrazne mi naznačila, že mám odísť. Podala som Lenke denník a pero. Chytila ma za ruku: „Ja to zvládnem, veľmi sa však bojím.” Po porcelánových lícach jej stekali slzy. Nevedela som či nejakým spôsobom cíti, že odchádza.
* * *
Už to bude rok, čo si ma opustila. Roman je stále v práci, snaží sa zabudnúť na tú bolesť. Každý týždeň chodí na cintorín zapáliť sviečku. Veľmi málo sa usmieva. Keď však niekto spomenie teba, rozžiari sa ako malé dieťa. Veľmi nám chýbaš, vieš o tom? Celý čas som hľadala výhovorky, aby som za tebou do nemocnice nemusela ísť. Bála som sa. Nevedela som, čo mám hovoriť, ako sa tváriť. Mám opäť tie zelené šaty čo na pohrebe. Roman mal vtedy žlté tričko. Vieme, že čiernu neznášaš. Tie šaty mi pripomínajú teba. Nechcela som si ich kúpiť a ty si na druhý deň prišla s taškou v ruke. Všetko mi ťa pripomína. Neviem prečo si mi nechala svoj denník. Má to byť nejaká forma rozlúčenia? Možno nechcem čítať tvoje tajomstvá a možno chcem vedieť, čo si cítila. Navždy tvoja verná priateľka Ema.
S Lenkou sme mali rady tieto zastarané frázy. Tak ako sme mali rady Annu zo Zeleného Domu a Mŕtvolu z podsvetia. Položila som pero a zavrela modrý denník. Zobrala som Lenkin červený a pomaly som v ňom listovala až na poslednú stranu. Bolo zaujímavé ako pomenovala svoje kapitoly počas choroby. Bolesť, strach, beznádej... Posledné strany boli rozmazané. Zachytila som útržky o tom, ako sa bojí, že skončí v pekle. Nadpis bol vystihujúci. Posledná kapitola. So slzami v očiach som začala čítať. „Neviem či sa dá rozlúčiť prostredníctvom listu, možno sa to nedá vôbec. Veľmi chcem byť zdravá, mať s Romanom deti, vychovávať vnúčatá. Sľúbila som, že budem bojovať, ale už nevládzem. Bolesť hlavy je neznesiteľná, chcela som ju len zastaviť. Videla som ako sa na mňa všetci pozerajú. Chodia okolo mňa ako okolo mŕtvej a pritom sa tvárili, že mám ešte nejakú nádej. Viem, že žiadnu nemám. Mohla som premýšľať o tom, ako a čo zlé som spravila. Áno, spravila som veľa chýb. Ale viem, že už žiadnu vec by som nespravila inak. Spoznala som Emku, ktorá mi vždy bola viac ako priateľka, bola mi ako sestra. Potom prišiel Roman, ktorý mi dal celkom iný pohľad na život. Znamenáte pre mňa veľa. S vami som prežila ten najkrajší život, aký som si len mohla priať a vychutnala som si ho naplno. Dúfam, že ste dodržali svoj sľub o čiernej. Žiadna čierna. Chcela by som vidieť, ako sa tvárila mama, keď vás takto zbadala na pohrebe. Netrápte sa, budem na vás dávať pozor ako anjel s natočenými vlasmi. Život musí ísť ďalej so mnou, či bezo mňa. Neprekonateľne vás milujem. Vaša Lenka.“
Denník som zatvorila. Dlho som sedela a premýšľala. Premýšľala som o živote
a o nej. V mojom srdci bola diera, ktorú som nechcela zaplniť. Veľmi som sa chcela zmieriť s jej smrťou, ale nechcela som zabudnúť. Týmto svojím odkazom mi aspoň čiastočne pomohla. Moje oči zamierili k nebu a vyslovila som posledné slová na rozlúčku: „Zbohom, Lenka.“
Michaela Iszáková, 16 rokov, Bratislava
Príliš neskoro na zázrak...
Silvia sedela v kaviarni na rohu ulice, popíjala svoju obľúbenú viedenskú kávu a pozorovala malú, ako si vychutnáva zmrzlinový pohár.
- Olívia, zlatíčko, pozri sa, aká si špinavá. Takto papajú len prasiatka. – usmiala sa na dvojročnú dcéru a hygienickou vreckovkou, ktorú vybrala z kabelky, jej utrela čokoládové fúzy.
- Želáte si ešte niečo? – spýtala sa čašníčka, ktorá jej práve priniesla účet.
- Nie, ďakujem. – odpovedala vyberajúc z peňaženky päťeurovú bankovku.
Zaplatila, vzala dcérkinu malú dlaň do svojej a vyšla z kaviarne. Vonku pálilo slnko a Silvia mala dojem, že ich cesta bude trvať nekonečne. Otvorila dvere auta, malú pripútala do autosedačky a sadla si za volant. Naštartovala a vydala sa v ústrety zmene, ktorá ju čakala...
- Si obyčajná mrcha! Nechápem, ako som sa s tebou mohol oženiť! Ja ťa živím a ty sa vyvaľuješ doma pred telkou! Myslíš si, že to tvoje kysnutie doma je to isté ako celodenné lozenie po stavbách?!
Nespoznávala ho. Ticho sedela v kúte, jednou rukou si objímala kolená, druhou si šúchala modrajúce líce a ticho vzlykala. Pripadala si ako malé dieťa, ktoré prichytili pri maľovaní fixkou na čerstvo namaľovanú stenu. Čo sa to s ním stalo? Veď je jej manželom, nie otcom!
- Vlado, zabúdaš na to, že čakám naše dieťa?! – vyčítavo sa ho spýtala cez slzy, prebodávala ho pohľadom a rukou si pridržiavala vyčnievajúce bruško.
- Ako si môžem byť istý, že je moje?! Ktovie, koľko chlapov sa tu vystriedalo, kým som ja drel osem hodín v robote?!
- Ako môžeš vysloviť čosi také?! Nenávidím ťa! - prudko vstala, rozbehla sa ku vchodovým dverám, vyšla von a prudko nimi za sebou tresla.
- A neopováž sa sem viac prísť!
Manželove vyhrážky Silviu boleli viac ako pred chvíľou utŕžená facka. Zúfalo vzlykajúc vyšla do záhrady, sadla si na schody pri zadnom vchode, hlavu si ponorila do dlaní a plakala. Slzy sa jej kotúľali po lícach ako vodopády a miešali sa s dažďovými kvapkami padajúcimi zo sivastej oblohy...
Pamätala si na ten deň, akoby to bolo len včera. Vlado, prototyp dokonalého chalana, ktorý sa vyzná takmer vo všetkom a ktorý, zdá sa, ju má rád aj napriek nepoddajným vlasom
a nie priam športovej postave. Zdal sa jej pre ňu až príliš dobrý. Ako si len mohol všimnúť takú sivú myšku, akou bola ona? Ale stalo sa.
„Až pokým nás smrť nerozdelí,“ povedali si presne 18. mája. Silvia sa naivne v duchu utešovala, že budú mať rozprávkový bezstarostný život vo veľkom dome s bazénom a krásnymi deťmi, podobný životom z rodinných seriálov. No z toho všetkého
sa jej splnil len sen o dome. Bazén kvôli zlyhaniu filtrácie vyzeral ako cintorín múch a život bez starostí je predsa luxus. Luxus, ktorý si väčšina z nás, žiaľ, nemôže dovoliť. Ale nikdy by si nebola pomyslela, že občasné neškodné opekačky s priateľmi zmenia jej vysnívaného princa v čiernej Octavii na bezcitného a arogantného egoistu s pivným bruchom.
„Ale prosím ťa, veď aj Števo si rád vypije...
Sú to chlapi. Presne ako my musíme mať každý deň kúsok čokolády, oni nedajú košom poháriku. Nedramatizuj zbytočne,“ dohovárali jej údajne najlepšie kamarátky, ktoré dnes takisto balansujú na troskách rozpadávajúcich sa manželstiev.
Silvia bola zúfalá. Takto to dopadlo vždy, keď sa vrátil v piatok domov. Dobre vedela, že jeho prvou zastávkou po pracovnom čase bolo miestne pohostinstvo, kde ju bezcitne podvádzal s fľašou slivovice. Len zriedka mali pokojný víkend. Už vedela, že to, čo ich spojilo, nebola láska, ale túžba vlastniť. Vlado si bol istý jej láskou a aby nezostal na ocot, jednoducho ju požiadal o ruku. Veď čo sa môže stať? Ona mala konečne pocit, že nie je sama a on mal poistku, ktorá mu dennodenne varila a prala špinavú bielizeň. A boli si kvit. Ale po štyroch rokoch spoločného života prišla na to, že Vlado sa už nezmení. A ak ho nedokázala zmeniť ani skutočnosť, že pod srdcom nosí jeho dieťa, nepodarí sa to ani jej samej.
- Miláčik môj malý, nikdy si neodpustím, že som nám dvom zničila život. – vzlykala hladkajúc svoje šesťmesačné bruško. Zaparkovala pred veľkou budovou Okresného súdu. Otvorila dvere auta a pozrela sa smerom k oblohe.
- Ťahalo sa to veľmi dlho. Už len hodina a bude po všetkom. Budem čerstvo rozvedená pani Drenčáková.
Vzdychla si a vybrala Olíviu z autosedačky. Podišla k preskleným dverám a stisla kľučku.
- Je koniec. Viac si nenechám ubližovať. Je zbytočné čakať na zázrak, ktorý nikdy nepríde. V našom prípade je už príliš neskoro...
Lenka Novotná, 17 rokov, Prešov
Virtuálna beznádej
„Keby ktosi zhora potrestal všetkých nemožných chlapov za to, čo vyviedli, alebo proste iba za to, že vôbec existujú a strpčujú nám život, hneď by bolo na svete o čosi lepšie. Aj samotnej zemi by to prospelo, pretože by nastal prirodzený odliv určitého obyvateľstva,“ pomyslela si Milly ironicky, kráčajúc preľudneným mestom z práce domov. Bolo neobyčajné letné sparno, pot stekal ľuďom po telách potokmi a v dopravných prostriedkoch sa nedalo dýchať. Radšej šla pešo. V poslednom čase sa v jej živote udialo zopár, povedzme, kurióznych vecí. Z absolútneho zúfalstva z nedostatku slobodných, použiteľných a duševne nepokrivených mužov vo svojom okolí, si dala inzerát na internet. Ako poslednú možnosť. Poslúchla radu jednej kamarátky, ktorá si týmto spôsobom našla priateľa, a tiež dala na ďalšie odporúčanie kamarátky nejakej kamarátky, ktorá si tak našla dokonca manžela. Spoľahlivá stránka. Vysoká pravdepodobnosť výskytu dostupných potenciálnych frajerov.
Prvý sa zdal byť celkom fajn, javilo sa, že majú pomerne veľa spoločného, no keď sa stretli, iskra nepreskočila a Milly, aj keď bol dotyčný celkom zábavný, cítila v kútiku duše krivdu. Potom si ešte chvíľu písali, ale konverzácia sa zvrtla na kôpku zdvorilostných fráz typu „ako sa máš“, „ja dobre“, „ty ako“, „a ako bolo v práci“... Postupne chladla až nakoniec ochladla úplne. Od druhého stretnutia očakávala viac. Ukázalo sa, že chlapík si hľadá ženu a je mu srdečne jedno akú, hlavne, že mu bude variť, prať, upratovať jeho vysnívaný dom a plne nahradí celý rad drahých domácich spotrebičov. Keď sa jej opýtal, či nepreberá v jedle a má rada deti, vymyslela si nejakú stupídnu výhovorku a utekala kade ľahšie. Povzdychla si pri výklade s najnovšou kolekciou a bilancovala ďalej... Ďalší sa pre zmenu domnieval, že keď si vymenili pár e-mailov, tak mu automaticky patrí a urazil sa, keď mu nepísala dosť často. Iný zasa tak vychvaľoval svoj zmysel pre rodinu, až to bolo podozrivé. S posledným, ktorý jej bol sympatický, si dala radšej už len rýchlu kávu. Po dlhom čase dažďa svitol slnečný deň. Zdalo sa, že sa konečne dobre zabáva, aj keď mala trochu dojem, že dotyčný ešte nevyrástol zo študentských čias. Rozlietaný a trochu bláznivý, ale takým tým milým spôsobom. Napokon aj ona, napriek tomu, že sa občas cítila najmenej na sto, nepatrila ešte celkom do starého železa. A usadiť sa ešte nechcela. Ostala s ním teda v kontakte a čakala, čo z toho vzíde. Potom jej doma prestal fungovať internet, a tak sa rozhodla, že si s týmto nástrojom dá na istý čas pauzu. Možno nadobro.
Cestou po korze sa jej v mysli vynárala perspektíva dovolenky strávenej namiesto vášnivého milenca v piesku s rozvášnene hádajúcou sa rodinou. Táto vyhliadka ju nijako neblažila. Nič to. Snáď na budúci rok. Alebo ďalší. Alebo ďalší. Musí ísť ďalej. A kúpiť si niečo na seba, inak sa utopí v depke. A potom sa otrasie. A pôjde ďalej. Škoda, že vedci ešte nevymysleli program, ktorý by označil všetkých nehodiacich sa mužov ako nevhodné slovo v počítačovom dokumente, aby ich bolo ľahšie rozoznať, prípadne, aby sa ich dalo úplne vymazať zo života a nahradiť správnejšími. „A možno,“ pomyslela si na záver, „to musím urobiť sama.“ A tak si zaobstarala nádherné šaty, vrátila sa domov, vymazala svoj profil na sieti, nahodila sa a vykročila v ústrety možno lepšej, no o to reálnejšej a hmatateľnejšej skutočnosti.
Zuzana Holečková, Košice
Láska vždy zvíťazí
Neviem, čím to je, ale vždy, keď naňho myslím, rozbúcha sa mi srdce a nohy sa mi podlamujú ako školáčke pred tabuľou. Naozaj to nechápem, poznám ho už toľko rokov. A stále ho rovnako ľúbim. A viem, že on takisto ľúbi mňa. Už dávno viem, že láska je ten najkrajší cit na svete. V deň, keď som spoznala Filipa, sa zastavil čas. Zoznámil nás náš spoločný kamarát Lukáš. Už pri prvom pohľade na Filipa som vedela, že on je ten pravý. Obaja sme vedeli, že to, čo sa má medzi nami stať, nebude len obyčajné priateľstvo. Môj pocit mi potvrdil Lukáš, keď som ho o niekoľko dní stretla v meste. Pri káve mi povedal, že sa Filip do mňa zaľúbil. Pri rozlúčke sa ma opýtal, či mu môže dať moje telefónne číslo, o ktoré Filip toľko žobronil. „Jasné,“ zamrmlala som bez pohnutia brvou, ale moje srdce sa chvelo radosťou. Ešte v ten večer mi volal. Dohodli sme sa, že sa stretneme na druhý deň. A tak sa stalo. Od toho dňa sme ten najšťastnejší pár na svete. A ľudia vravia, že i najkrajší.
Dnes večer sedím vo svojej izbe a plačem. Zajtra ideme s Filipom k lekárovi. Má mu oznámiť výsledky vyšetrení, ktoré sa ťahajú už nekonečne dlho. Všetci ale vieme, že to nebude nič dobré. Filip je už niekoľko mesiacov chorý a lekári doteraz nič nezistili. Teraz to už ale bude inak. Cítim, že to, čo nám lekár zajtra oznámi, poznačí naše životy veľmi hlboko a na veľmi dlho... „Čau Denisa, môžeme?“ spýtal sa ma Filip ráno, keď zazvonil pri dverách môjho bytu. „Som pripravená, poďme,“ precedila som pomedzi zuby a so strachom som vykročila na ulicu plnú veselých ľudí, vysmiatych tvárí, ulicu zaliatu slnkom. „Som pripravená,“ neustále si v duchu opakujem túto vetu. Naozaj som? Aj na to najhoršie? Musím byť. Keď sme prekročili nemocničný prah, zmocnila sa ma panika. Ešte silnejšie som sa chytila Filipovej ruky a spolu sme vošli do čakárne. Pár minút na to lekár zavolal Filipa dnu. Ja som zatiaľ bezmocne ostala sedieť vonku na chodbe. Vzala som do ruky nejaký časopis, ale písmenká boli rozmazané a nečitateľné. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Filip bol vnútri asi 10 minút, ale mne sa zdalo, že to boli hodiny. Hodiny strachu, nedočkavosti a bolesti. Konečne vyšiel. „Deniska, poď prosím na chvíľu dnu. Lekár chce hovoriť aj s tebou.“ Vyzeral utrápene a ja som vedela, že vnútri ma nečaká nič dobré. A ja som stále nebola dosť pripravená. Vošla som do malej miestnosti, lekár mi ponúkol stoličku. Sadla som si. Pamätám si len útržky jeho viet – ľúto, leukémia, dlhá liečba, chemoterapia... Na viac si nespomínam. Ešte som zahliadla Filipa. Oči mal plné sĺz. Vtom som stratila vedomie. Keď som sa prebrala, Filip stál nado mnou a bozkával ma na čelo. Držal ma za ruku a triasol sa. Teraz už neplakal. Ach Bože, ako si toto mohol dopustiť? Preklínala som ho za to, že nám tak veľmi ublížil. Tak strašne som chcela, aby to bol len sen. Nebol. Premohol ma neovládateľný plač. Filip ma začal utešovať: „Deniska, teraz nemôžeš plakať. Musíš byť silná. Uvidíš, my to zvládneme.“ „Zvládneme? Je to vôbec možné?“ Hlavou mi prelietavali stovky a stovky myšlienok. Zakázala som si myslieť na to najhoršie. V tej chvíli som začula i lekárov hlas: „Rakovina v takom štádiu, v akom je u Filipa, sa dá veľmi úspešne liečiť. Máme nádej na úplné vyliečenie, ale bude to všetkých, a najmä Filipa stáť veľmi veľa síl. Viem ale, že on to zvládne. Čo najskôr začneme s liečbou.“
Filip prekonal niekoľko operácií, chemoterapiu i ožarovanie. Ešte stále však nie je úplne zdravý. Zdá sa ale, že má nádej dožiť sa trebárs i stovky. Na to je ale potrebná sila, chuť do života a láska. Daj Bože, aby sme to všetko zvládli, aby sme prekonali všetky ťažkosti a každú bolesť. Daj nám odvahu bojovať ďalej, pretože Filipa čaká ešte dlhá a ťažká cesta. Nech naša láska pretrvá
a pomáha Filipovi na jeho ceste za zdravím. Veď sa hovorí, že láska všetko prekoná a vždy zvíťazí. Zvíťazí aj nad touto zákernou chorobou? Čas ukáže, čas vylieči. Vylieči aj Filipa? Kiežby dal Boh. A dnes, s odstupom času viem, že Boh existuje. A on nikdy nedovolí tento boj Filipovi prehrať. Áno, láska vždy zvíťazí.
Monika Vengrínová, 25 rokov, Žiar nad Hronom
Poslať nový komentár