Robo Jakab a Juraj Kemka: Muži, ktorí nás bavia

Sú vtipní, sexi, v najlepších rokoch, a aj keď sú obaja zadaní, tajne ich milujeme a nenecháme si ujsť ani jednu príležitosť vidieť túto veselú dvojicu stvárať psie kúsky v relácii Partička. Robo Jakab a Juraj Kemka prezradili La Femme, kedy plačú, kedy sa smejú a ako je to u nich so ženami...

Partička žne úspechy aj vďaka vašej „školskej“ skupinke: Jakab, Kemka, Latinák, Miezga. Jedinou ženou v relácii je Peťa Polnišová. Sú muži lepší komici?
Juraj: Väčšinou všetky komické dvojice pozostávajú  z mužov. Nikdy to nie sú dve ženy. Bude to asi tým, že ženy sa nerady zosmiešňujú, jedna nechce byť horšia ako druhá. Chlapovi je to jedno.
Herečky bývajú excentrické a možno nie je niekedy ľahké vyrovnať sa s ich vrtochmi. Hádali ste sa často so spolužiačkami?
Robo: Aj my chlapi sme sa vedeli pohádať. Ale pri ženských je to iné. Muži, keď sa pohádajú, tak to riešia stručne a rázne, niekedy si možno dajú aj jednu po papuli, ale tým je to vyriešené. Keď bojuje žena, tak určite omnoho rafinovanejšie. Podľa mňa to vychádza z toho, že vy dokážete robiť viacero vecí naraz.

A čo školské lásky? V médiách sa písalo, že najobletovanejšia bola Slávka Halčáková. Boli ste do nej zamilovaní aj vy dvaja?
Robo: Ďuro s ňou chodil a ja som bol do nej tiež zaľúbený...
Juraj: Bolo to celé dosť zábavné. Slávka k nám prepadla do ročníka a všetci z nej boli hotoví. Ale ona si vybrala mňa. Čo ja za to môžem? No a Robo, keďže bol tiež do nej, sa so mnou, samozrejme, nebavil. Mám v živej pamäti, ako sme spolu stáli na zastávke a čakali na autobus v Mlynskej doline. On nastúpil prednými dverami, ja zadnými.

Zneužili ste niekedy svoje herectvo vo vzťahoch?
Robo: Vôbec. Práve naopak. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí vedia klamať omnoho lepšie ako ja a nie sú to žiadni herci. Myslím, že som úplne normálny a spontánny a nikdy ma niečo také ani nenapadlo...
Juraj: No tak normálny úplne nie si...(smiech)
Robo: To je pravda. Keď si človek pozrie Partičku, tak si spraví aký-taký obraz.

Myslíte si, že humor hrá významnú rolu pri balení žien?
Robo: Ženy vo všeobecnosti majú rady, keď sa muž neberie príliš vážne, a aj môj životný postoj je taký, že občas si treba robiť srandu aj z vážnych vecí. Ale nepoužívam vtipy ako predohru. (smiech) A už vôbec nepoužívam humor zámerne na balenie žien. Jednak som veľmi zlý rozprávač vtipov a pre mňa je aj tak omnoho humornejšie to, čo sa mi deje bežne v živote.
Juraj: Humor je súčasťou toho, keď sa dvaja ľudia zoznamujú. Ženy túžia mať pri sebe mužov, ktorí majú správny zmysel pre humor. Určite si tieto veci všímajú aj na nás. Ale tak ako Robo, ani ja nehrám nejakého šaša s brmbolcami. Doma síce hrám niekedy pred manželkou rôznych divných ľudí, ale všetko v rámci normy.

A teraz trocha sebakritiky, páni. Je s umelcami ťažký život?
Robo: Určite. Napríklad, keď si vezmem také vysvetľovanie priateľke, že po skončení predstavenia o desiatej nemôžem ísť hneď domov a totálne sa vypnúť. Možno pre ňu to vyznie ako výhovorka, ale nie je to tak. Herec, keď dohrá predstavenie, doznieva v ňom emócia a s emóciami treba pracovať. Doznievajú v človeku, podobne ako adrenalín, ktorý nám nedovoľuje ísť hneď spať a prepnúť sa na úplne inú vlnovú dĺžku.  
Juraj: Je to náročné, pretože chodíme veľa na zájazdy a potom prídeme domov a zasa si len celé dni čítame texty. Ale musím povedať, že moja žena Adrika to zvláda úplne bravúrne. Pred premiérou Platonova som sa rozhodol, že sa na pár dní odsťahujem do jej starého bytu, aby som sa tam mohol v pokoji pripravovať. Úplne bez problémov to pochopila.

Na obrazovke sa väčšinou smejete, ale ako je to v súkromí? Zvyknete často plakať?
Robo: Občas mávam také stavy. Napríklad minule, keď som išiel autom na skúšku do divadla totálne unavený a v rádiu išla nejaká dobrá pesnička, ja som sa normálne rozplakal. Skrátka mi prišli nejaké veci ľúto, plus tá hudba...U mňa sú emócie strašne spojené s hudbou. Nasadil som si okuliare a spomalil, aby si náhodou niekto z vedľajšieho auta nemyslel, že mi niekto umrel alebo čo... A nemôžem predsa prísť do divadla urevaný. (smiech) Smutno mi býva aj vtedy, keď nemôžem byť s rodinou, lebo mám toho veľa. Ale väčšinou sa so svojimi slzami skrývam.
Juraj: Mne sa stáva, že sa rozplačem väčšinou v decembri pred Vianocami. Dojímajú ma zrazu úplne obyčajné veci. Aj teraz pri skúšaní poslednej hry ma kadečo dojíma. Umelci majú ale k emóciám bližšie, takže je to celkom pochopiteľné.

Dokážete sa smiať sami na sebe?
Robo: Medzi chalanmi máme takú nepísanú dohodu, že keď má niekto z nás nejaký sviatok, tak sa oblečieme do obleku. A všetci sa nás vždy pýtajú, prečo máme oblek, keď bežne chodíme oblečení veľmi ležérne. Mne prišlo ohromne vtipné, že na moje meniny, v jeden z tých oblekových dní, som šiel akurát podpisovať zmluvu o zmluve na byt a ešte som si nechal aj v uchu náušnicu, ktorú mám v hre Platonov. A takýto vyparádený som tam išiel. Ten realitný agent si musel myslieť, že je to pre mňa asi veľmi významný deň... Nikomu som totiž nevysvetlil, prečo mám oblek a k nemu náušnicu. Alebo vtipné je, aj keď sa pohádam s frajerkou a idem trucovať do kúpeľne. Máme totiž prenajatú garsónku a tam niet kam uniknúť. Vtedy sa často pozriem na celú hádku z vrchu a je mi to celé smiešne, kvôli akým banalitám sa ľudia na seba hnevajú.
Juraj: V tomto je geniálna moja manželka. Keď sa pohádame, ona má vzácny dar, že sa začne na mne smiať, kým ja to beriem smrteľne vážne. Ale vždy si nakoniec sľúbime, že pri najbližšej hádke, keď sa začne ona smiať na mne, musím sa aj ja a ukončíme to. Ale je to strašne ťažké. Zatiaľ to proste nedokážem! A som o tom presvedčený, že keby som sa videl na nejakej kamere, tak by som sa na tom zabával. Každý človek, ktorý sa berie príliš vážne, je komický.
Robo: Najsmiešnejšie je, keď sa nejaký človek hrá na niečo, čo nie je. Na Slovensku je to pomerne častý úkaz. Raz som videl jedného, ktorý evidentne na sebe maká v posilňovni, ako vychádza z istej predajne. Bol si strašne vedomý toho, aký je chlap a dával to aj patrične najavo. Pred vchodom bol obrovský ľad. Ten človek sa na ňom šmykol a spadol. A v tom momente sa zosypalo všetko, čo si vybudoval. Mal som čo robiť, aby som nevybuchol. Pri tom páde som ho totiž videl takého, aký je prirodzený.

Existuje teória, ktorá hovorí, že dvaja partneri sú spolu preto, aby sa naučili niečo o sebe samých. Čo vy na to?
Robo: Nesúhlasím s tým, že keď sa dvaja ľudia vezmú, tak sa z nich stáva akoby jeden človek. Stále sú to dve osobnosti, ktoré sa musia naučiť spolu fungovať názorovo aj kamarátsky, ale nikdy sa netreba nasilu snažiť presvedčiť partnera o svojom názore. Aj keď sa dvaja úplne nezhodujú, nie je nutné tento názor zjednocovať. Predsa sú spolu pre niečo iné, lebo sa majú radi, a v tom je umenie, naučiť sa žiť aj s názorovými odlišnosťami. Nakoniec, chyby partnera sú často naším zrkadlom, a ak si ho nedokážeme postaviť a rozídeme sa pre to, je to len náš vlastný egoizmus. Viem, že to nie je so mnou ľahké, sám so sebou mám problém, ale stále sa učím.
Juraj: Je to určite aj vekom. V určitom štádiu človek vo vzťahu dozrie a chce sa zbavovať chýb, a žiť s partnerom harmonicky. Pre mladosť je typické, že vzťahy stroskotávajú na banalitách, ktoré sa dajú riešiť, lebo ani jeden sa vo vzťahu nechce prispôsobiť a zísť z piedestálu.
Robo: Na druhej strane to funguje aj opačne. Čím je človek starší, tým ťažšie sa prispôsobuje. To je aj môj prípad. Teraz po prvýkrát mám vzťah, v ktorom žijem s priateľkou v jednej domácnosti. Ale bojujem.

Autor: ALEXANDRA OKÁLOVÁ
Foto: Daniel Kaplavka
Styling: Hana PŘEVRÁRILOVÁ