Za láskou na kraj sveta

Keď je žena zamilovaná, neexistuje nič, čo by pre muža nespravila. Robíme to všetky a príde nám to prirodzené. Ale medzi nami sú aj také, ktoré pre lásku k mužovi zmenili svoj život od základov, opustili rodnú zem a presťahovali sa na opačný koniec sveta. Jednou z nich je aj Jeanne Mijalis Bača.

Jeanne Mijalis (29) bola kedysi aktívnou kajakárkou, ktorá mala olympijské víťazstvo na dosah. Zranenie jej však zmenilo život a so športom musela skončiť. Paradoxne, práve vďaka nemu sa spoznala so svojím manželom Jurajom Bačom a po svadbe sa s ním presťahovala na Slovensko. S Jeanne na stretnutie prišiel aj jej manžel a napriek tomu, že bol stále na blízku, celkom otvorene nám porozprávala o tom, aké to je žiť na Slovensku, a o svojej bezhraničnej obetavej láske k mužovi, ktorého jej všetky môžeme úprimne závidieť.

Keď ste sa presťahovali za Jurajom na Slovensko, muselo to byť pre vás ťažké rozhodnutie. Čo všetko ste museli obetovať?
To, že som sa preťahovala sem na Slovensko kvôli Jurajovi, by som nenazývala obeťou, ale skôr zmenou v mojom živote. Narodila som sa a vyrastala som v USA a aj keď som na Slovensko často chodila, je iné tu žiť. V Spojených štátoch ostala moja rodina, moja sestra - dvojička, ktorá bola vždy zároveň mojou najlepšou kamarátkou. Bolo ťažké sa prispôsobiť životu tu na Slovensku, ale zároveň to beriem ako dobrodružstvo.

Čo sa vo vašom živote zmenilo?
Obetovať všetko, čo som v živote mala, pre lásku jedného muža je určite veľkou zmenou, ale robí ma to šťastnou. Bolo by odo mňa sebecké nútiť Juraja žiť v Amerike v čase, keď sa chce venovať politike a dôležitým charitatívnym projektom, keď ja zďaleka nemám takú dôležitú kariéru. Bola to skrátka otázka priorít.

Myslíte, že váš manžel by sa dokázal obetovať pre vás tak, ako vy pre neho?
Som o tom presvedčená, veď to v podstate aj robí. Keby som mala rozbehnutú kariéru doma a vedel by, že je to pre mňa dôležité, určite by to bol on, ktorý by nechal politiku aj všetky rozbehnuté projekty a prišiel by žiť za mnou. Viem to. Jeho obeta už aj tak spočíva v tom, že musí denne odpovedať na moje nekonečné otázky, ako sa čo povie a kde sa čo nachádza, keď na to práve nemá chuť, lebo je unavený z práce.

Všimla som si, že už trocha hovoríte po Slovensky. Aj doma sa s manželom rozprávate v jeho rodnom jazyku?
Učím sa slovenčinu v jazykovej škole a doma sa so mnou Juraj snaží hovoriť slovensky, aby som sa ju naučila čo najrýchlejšie. Ale niekedy je to problém. Celý deň totiž hovorím slovensky, pretože musím, a večer som už taká unavená, že chcem vypnúť mozog a nepremýšľať nad tým, či som to povedala gramaticky správne. Ale musím...

Ako sa vám darí udomácniť sa na Slovensku? Iste to nemáte ľahké, ste tu len pár mesiacov.
Sme tu asi 4 mesiace, takže to ide pomaly, ale hladko. Na Slovensku máte našťastie veľmi milých ľudí a môj manžel je perfektný. Pomáha mi ako najlepšie vie. Keď neviem nájsť nejaký obchod alebo ulicu, odvezie ma tam, alebo mi pomôže nájsť adresu. Naozaj sa o mňa príkladne stará. Samozrejme mi ešte potrvá, kým sa tu úplne adaptujem, ale pôjde to. Jediný vážny problém, ktorý tu mám, je šoférovanie. V USA všetky cesty idú buď paralelne alebo priečne. Tu je cestná organizácia pre mňa dosť chaotická.

Už ste si našli na Slovensku prácu? Čo ste robili predtým v Amerike?
Predtým som 6 rokov pracovala vo farmaceutickom priemysle s antidepresívami a veľmi ma to bavilo. V októbri 2009 som dala výpoveď, aby som s Jurajom mohla prísť na Slovensko. Rada by som robila opäť vo farmácii, bráni mi v tom však neznalosť jazyka. Napriek tomu sa tu nenudím. Začala som vyučovať angličtinu a španielčinu, a keď má Juraj prácu, starám sa o náš hotel v Komárne. Určite nie som typ ženy, ktorá by sedela doma a nič nerobila. To ale neznamená, že by ma nebavilo variť a starať sa o domácnosť a deti.

Keď hovoríte o deťoch, plánujete už z Jurajom nejaké potomstvo?
Momentálne deti neplánujeme, ale určite prídu, keď príde pravý čas. Teraz je pre mňa priorita podporovať manžela, starať sa o hotel, pomáhať jemu a ľuďom, ktorí to potrebujú. Samozrejme, keď budú deti, rodina bude na prvom mieste.

Ako ste sa zoznámili a kedy ste zistili, že je to láska?
S Jurajom som sa zoznámila v San Diegu, kde som sa pripravovala na olympiádu. Takisto som robila kajaky ako Juraj, takže nás vlastne spojil šport. So sestrou sme trénovali v olympijskom centre päť rokov a Juraj tam v roku 2003 prišiel so svojím K-4 tímom. Už sme sa predtým videli, napríklad na majstrovstvách v Nemecku, ale nikdy sme spolu neprehovorili. V San Diegu však zostal šesť týždňov, a tak sme mali čas spoznať sa. Chodili sme spolu na obedy, do kina a stali sa z nás priatelia. A keď potom Juraj odišiel, zistila som, že mi veľmi chýba. Veľa sme si písali. Mala som od neho snáď tony nádherných e-mailov. Ale nedopatrením som ich zmazala. Ostal mi len jeden jediný. Počas dlhých rokov sme sa vídavali v podstate len počas dôležitých závodov a majstrovstiev sveta. Ale ja som už po šiestich mesiacoch vedela, že je to muž môjho života a ťahali sme to takto sedem rokov až do svadby.

V čom je váš manžel pre vás výnimočný?
Juraj je krásny muž, to vidí hádam každá žena, ale ja si na ňom cením celkom iné vlastnosti. Jeho čaro je v maličkostiach, ktoré pre mňa robí. Sú to maličkosti, za ktorými je úprimná láska. A tá je v podstate za všetkým, čo robí aj pre druhých. Nikdy som nestretla muža, ktorý by žene nielen poslal kvety, ale pripojil aj malú milú korytnačku, pretože je to jej obľúbené zvieratko. Ale nejde o to. Ide o to, že sa zaujíma o ľudí okolo seba, nie je sebecký a keď niečo robí, nie je to ani zďaleka povrchné. Preto ho milujem.

Boli ste krôčik od olympijskej trofeje v kajakoch, ale nakoniec ste sa na ňu nedostali. Čo sa stalo?
Tesne pred olympiádou v Aténach som musela s kajakmi skončiť pre moje zranenie. Zlomila som si pár rebier a dostávala som sa z toho štyri mesiace. Vtedy som sa rozhodla, že so športom skončím. Už som sa na to necítila. Ale ešte chvíľu som pracovala ako korešpodentka pre NBC a až potom som si našla zamestnanie. Mala som 22.

Keby ste mali možnosť sa znova rozhodnúť, či sa sem za manželom presťahovať alebo nie, urobili by ste to znova?
Nič z toho, čo som pre Juraja urobila, neľutujem. Pre mňa neexistuje žiadne keby. Som šťastná tam, kde som práve s Jurajom. Viem, že som možno obetovala mnoho, ale stojím si za svojim rozhodnutím. Pre lásku by som urobila čokoľvek, pokiaľ by to bolo v súlade s morálkou a pokiaľ by som si bola istá, že by muž pre mňa spravil to isté.

Autor: ALEXANDRA OKÁLOVÁ
Foto: PETER SPURNÝ