Žena v uniforme

Sú ženy, ktoré dokážu pracovať na tých najvyšších miestach a medzi samými mužmi, ženy, ktoré sa dlhé roky venovali vrcholovému športu a majú neobvyklé koníčky, a predsa nestrácajú na svojej ženskosti, práve naopak.

Medzi takéženy patrí aj napohľad krehká generálna riaditeľka sekcie potravinárstva, výživy a obchodu na Ministerstve pôdohospodárstva SR – Soňa Supeková. Kým v práci sa z riaditeľskej stoličky venuje kontrole potravín a komunikuje s potravinovými úradmi v Bruseli a Dubline, vo svojom voľnom čase zase poľuje v lese s puškou, jazdí na koni a lyžuje, a popri tom všetkom učí na vysokej škole. Okolo seba má síce väčšinou samých mužov, ale tvrdé mužské prostredie jej, zdá sa, väčšie problémy nerobí.

„Problémy sú všade. Naozaj je moja pracovná oblasť doménou mužov, moje koníčky sú doménou mužov, aj šport, ktorému som sa venovala, bol doménou mužov. Ja sa však cítim dobre v tomto prostredí. Odmalička som vyrastala medzi chlapcami, tak som sa naučila s nimi komunikovať. Určite mi občas dávajú pocítiť, že ženské myslenie je iné, ale na svojich kolegov a pracovných partnerov mám asi šťastie. Sú takí galantní, že aj keď si niečo iné myslia, tak to nedávajú veľmi najavo,“ hovorí s úsmevom. Dokonca vie, čo na mužov všeobecne platí, aby vás ako ženu – riaditeľku rešpektovali: „Žena by sa mala správať podľa ich predstáv, viac-menej ako chlap, ale pritom musí vyzerať maximálne žensky. Muži sú priamejší. Ak sa to žena rovnako naučí, myslím, že má vyhraté.“

Poľnohospodár telom i dušou
Čo však ženu, ako je pani Supeková, zaviedlo medzi potraviny a ekonómiu? „Absolvovala som poľnohospodársku univerzitu so zameraním na ekonomiku poľnohospodárstva, potom účtovníctvo a auditorstvo  na SPU, robila som dizertačnú prácu na tému marketing poľnohospodárskych výrobkov a potravín a určité obdobie som pôsobila na Výskumnom ústave potravinárskom, kde som rozbiehala aktivity okolo Značky kvality SK, ktorá sa udeľuje vysokokvalitným potravinárskym a poľnohospodárskym výrobkom. Zo začiatku však v mojom živote bolo aj pomerne dlhé obdobie, keď som podnikala, pôsobila v marketingu a v zahraničí a venovala sa úplne iným aktivitám... Ani som vtedy veľmi neuvažovala, že sa poberiem k potravinárstvu. Môžem ale povedať, že mi to do vienka dal asi môj dedko. On bol poľnohospodár telom i dušou. Určite by sa dnes tešil, že som sa pobrala v jeho šľapajach aj ako poľnohospodárka, aj ako poľovníčka,“ spomína.

Tiež si pamätá, že ako malé dievčatko chcela byť i vojačkou, policajtkou a tak, ako väčšina dievčat v tej dobe, aj letuškou. Rozhodne však nikdy netúžila po povolaní učiteľky, napriek tomu dnes učí na univerzite: „Vzhľadom na to, že som absolútne z učiteľskej rodiny (mama, otec, moja babi...), vedela som, aké je učiteľstvo ťažké. Môj odpor k pedagogickému pôsobeniu som však prekonala a dnes musím povedať, že ma učenie nesmierne baví. Pri študentoch vždy omladnem,“ smeje sa.

Prekážky vytvárajú ľudia
Ako hovorí, škola bola pre ňu ďalším rozmerom, keďže začala študovať diaľkovo, v začiatkoch podnikania a pri malých deťoch. „Dosť skoro som mala deti a v tom čase som nemala veľmi šancu doštudovať inak, ani sa netajím, že som študovala diaľkovo. Dokonca si myslím, že popri praxi je učenie ľahšie,“ hovorí. Kariérny postup nikdy nie je jednoduchý, zvlášť, keď sa popri tom treba venovať rodine, avšak pani Supeková nepozná prekážky: „Určite boli v živote aj tmavé chvíľky a v niektorých obdobiach ich bolo aj viac než tých svetlých, pasovala som sa napríklad so zdravotnými problémami, ale vďaka tomu som začala brať veci z iného uhla pohľadu. Prekážky skôr vytvárajú ľudia okolo vás. Nemyslím si, že existujú nejaké neprekonateľné bariéry, pokiaľ viete s ľuďmi vychádzať. Komunikácia je najdôležitejšia. Určite mi nie sú vždy všetci sympatickí, ale v profesionálnom živote sa snažím svoje sympatie či nesympatie neprejavovať.“

Tajomstvo úspech však podľa nej tkvie aj v iných dôležitých veciach: „Je to veľa o sebadisciplíne, samoštúdiu. Dvakrát merať a raz strihať, kým niečo poviem alebo urobím, lebo veľa vecí sa dá rýchlo pokaziť, ale ťažko sa naprávajú. A hlavne nemá význam klamať. Lož má krátke nohy a vždy vás dobehne. Takisto treba mať veľa odvahy, vytrvalosti a húževnatosti – tomu ma naučil šport, ktorý som robila vrcholovo.“

Poľovníctvo nie je len o love
K potravinárstvu na ministerstve sa pani Supeková síce nedostala náhodou, ale pravdou je, že pokojne mohla skončiť aj ako profesionálna športovkyňa: „Robila som vodné lyžovanie, hlavne slalom, skákala som a na špičke mojej športovej kariéry som bola aj niekoľkonásobná majsterka bývalého Československa a  Slovenska, niekoľko rokov aj v reprezentácii. Pre ženu to však bol veľmi náročný šport, ktorý so sebou navyše často prináša aj zranenia. Po tom, ako som prekonala istý zdravotný problém, už bolo ťažké opäť sa k lyžovaniu vrátiť. Ale stále lyžujem aspoň rekreačne na snehu.“ Šport je pre ňu relaxom, odreagovaním sa od práce a povinností.

Okrem lyžovania, jazdí na koni, chodí k dcére na hodiny zumby a od malička sa venuje aj poľovníctvu, ku ktorému ju priviedol otec. Dnes je dokonca jednou z aktívnych žien v Slovenskej poľovníckej komore. „Napriek tomu mi poľovníctvo vôbec nepripadá neženské, naopak. Žena oblečená v uniforme je podľa mňa možno ešte ženskejšia než v čomkoľvek inom. Pre mňa je to absolútne prirodzený koníček, patrí medzi rodinné tradície. A hlavne, poľovníctvo nie je len o love, ale i o prírode, udržiavaní tradícií, zvyklostí a o komunikácii medzi ľuďmi. Veľakrát ideme s ockom na posed a ostaneme pri pozorovaní a šepotaní. Preberieme spolu všetko, na čo sme počas týždňa nemali čas,“ vysvetľuje. Hoci opakuje, že poľovníctvo nie je len o love zveri, predsa len sa môže pochváliť so skvelými úlovkami: „Mám strelených zopár pekných srncov a v Afrike svinku bradavičnatú.“

I v drsnej Afrike môže mať krásnu dovolenku
Cestovanie totiž patrí medzi jej vášne, jej srdcovkou je hlavne africká Namíbia. „Je pravda, že Afrika nie je dovolenková destinácia, ale i tak v nej môžete zažiť nádhernú dovolenku. Aj v tej najdivokejšej časti,“ dodáva. Pani Supeková sa tiež venuje charite, no nerada o tom rozpráva: „Nerada by som tieto aktivity rozoberala, lebo nepovažujem za vhodné, aby sa človek takým niečím chválil.“ Priznáva však, že v budúcnosti by si chcela aspoň na diaľku adoptovať dieťatko z Afriky. Zatiaľ, ako hovorí, potrebujú jej investície dve vlastné študujúce deti.

Najväčšia podpora je v rodine
Pani Supeková patrí medzi ženy, ktoré sa zrejme nikdy nudiť nebudú. V mladosti podnikala, športovala, študovala a pritom vychovávala dve mladé deti, dnes zase zastáva dôležitú funkciu v práci. Dá sa popri takom tempe zvládať aj starostlivosť o domácnosť? „Myslím, že sa mi to celkom podarilo. Mladý človek vníma stres ináč. V čase, keď som bola mladá mamina, stále som sa venovala vrcholovému športu. Kamilka mala jeden rok, keď so mnou absolvovala Majstrovstvá Slovenska a bez problémov sa okolo mňa motala,“ smeje sa, „Aj práca sa dala zvládnuť, aj rodina a dnes som rada, pretože decká sú dospelé a tvoríme spolu zviazanú trojku.“

V súčasnosti jej práca veľakrát vyžaduje aj viac ako 8-hodinové pracovné nasadenie, preto jej s domácimi prácami často pomáha i mama a dcéra, keďže pani Supeková býva s rodičmi. Práve rodičom najviac vďačí za všetko, čo v súčasnosti má. „Mám úžasných rodičov, ktorí ma odmalička podporovali, fantastickú maminku, ktorá vždy stála pri mne, vedľa mňa, za mnou a mám nesmierne vzdelaného a úžasného otca, ktorý ma vždy viedol k všeobecnému rozhľadu, k športu i poľovníctvu. Vždy trval na tom, aby som sa neorientovala len jedným smerom. A dnes cítim veľkú oporu aj vo svojich už dospelých deťoch.“

Autor: ZUZANA GREZINGEROVÁ
Foto: Marek Kostolanský