Chceli sme mužom dokázať, že vieme obsluhovať aj zložitejšie prístroje, ako je sporák a naparovacia žehlička, a tak nás pustili do žeriavov aj jadrových elektrární.
Dnes však podľa vedcov stúpa počet depresií u žien, lebo nezvládajú zladiť kariéru s rodinou. Chceli sme im dokázať, že nie sme zlatokopky. Máme to mať! Takmer pätina mužov nás nechá zaplatiť si obed do posledného rezanca, nech trvá náš vzťah akokoľvek dlho. Chceli sme, aby sme v konkurzoch neboli diskriminované len preto, že nosíme sukňu, došlo to však až tam, že niektoré aktivistky považujú za diskriminujúcu aj stavebnicu lego, lebo v nej nie je rovnaký počet mužských a ženských figúrok v uniformách policajtov a skafandroch kozmonautov. Naozaj sa takto skončil boj za práva žien v dvadsiatom prvom storočí?
„Feminizmus je extrémizmus a všetko extrémne chápem ako nezdravé...“ Skúsite tipovať, kto je autorom tejto vety? Hovoríte, že určite chlap? Zima, zima, zima... Úspešná česká herečka Jitka Čvančarová sa takto doslova striasla zdesením pri otázke, či sa považuje za feministku. Kým ženy volebné miestnosti mohli zvnútra vidieť len v novinách, štúdium na univerzite bolo pre ne vzdialené ako brehy Ameriky pre stroskotancov z Titaniku a vydávať sa museli za chlapov, ktorých im vybral otec spomedzi vlastných rovesníkov kvôli kúsku ornice, zmysel existencie bojovníčok za ženské práva bol jasný. Ale čo dnes, keď politiku riešia aj babky cestou do kostola, vysoká škola je pomaly v každej Hornej Dolnej? „Feminizmus dnes nemá opodstatnenie. Vznikol s cieľom emancipácie a zrovnoprávnenia. Ale dnes, keď sme si rovní, máme rovnaké príležitosti a možnosti, je neopodstatnený,“ napísala na svoj blog istá mladá študentka. Naozaj je v oblasti práv žien u nás už „dokonané“ a prišiel čas zamyslieť sa nad výzvou – ďakujeme, odíďte?
Zlaté sukne
Odhliadnuc od extrémistiek, ktoré v každom pridržaní dverí či uvoľnení miesta v električke vidia snahu mužov demonštrovať svoju pohlavnú dominanciu, sa ako jedna z najviditeľnejších iniciatív ženských hnutí ukazuje presadenie zástupkýň nežného pohlavia do vedúcich a riadiacich funkcií. Keď nie inak, tak cez kvóty. Kým výsledky boja sufražetiek za právo voliť a prístup žien k vzdelaniu väčšine, a nielen žien, pripadajú osožné, nad zmyslom kvót akosi visí otáznik. Keď Nórsko ako prvé na starom kontinente pred časom zaviedlo povinnosť mať v správnych orgánoch firiem až štyridsať percent žien, ukázalo sa, že k zvýšeniu počtu žien na manažérskych postoch nedošlo ani náhodou. Výsledkom totiž bolo akurát vytvorenie skupinky asi sedemdesiatich žien, nórskymi biznismenmi nazvaných „zlaté sukne“, z ktorých každá viac či menej pro forma sedela približne v dvadsiatich až tridsiatich správnych radách súčasne. Mužský primát zostal celý a zákon sýty. Ale človeku, bez ohľadu na pohlavie, po takýchto zisteniach napadla jediná otázka – toto sme chceli?
Búrka v pohári vody?
Boj za práva žien aj vďaka podobným skúsenostiam dnes vyzerá ako organizovanie búrok v pohári vody a navodzuje dojem, že ho potrebujeme asi tak ako kabát v lete. Ale nie je to presne naopak? Keď Dagmarinmu mentálne postihnutému synovi diagnostikovali rakovinu, považoval personál nemocnice za samozrejmé, že s týmto pacientom niektorý z rodičov zostane v nemocnici. Školníčka Dada nezaváhala, ale ukázalo sa, že je na to prislabá a s o hlavu vyšším a dvakrát tak ťažkým dieťaťom, ako je ona sama, si neporadí. Musel ju vymeniť manžel. Rodina s ďalšími dvoma deťmi však tak prišla o živiteľa. Aj keď si Dada našla dve zamestnania, nezarábala dokopy ani polovicu z toho, čo predtým jej muž. Asi nie je lepší argument, prečo ženy potrebujú byť za rovnocennú prácu rovnocenne odmeňované. Keď sa, naopak, novinárka Anka chcela od svojho polročného dieťaťa vrátiť kvôli diere v rodinnom rozpočte späť na svoje oficiálne, zákonnom chránené pracovné miesto, jej nadriadená jej odkázala, že si má ešte aspoň chvíľu užívať materstvo. Keď tá chvíľa prešla, šéfka sa jej vážne zahľadela do očí, aby jej vysvetlila, že z rozbehnutého vlaku vyskočila na príliš dlho, aby sa mohla vrátiť. Zákon, nezákon. Aj jej zostali len oči pre plač. No dúfa, že sa to môže zmeniť, ak sa ženy ozvú. „Potrebujeme však, aby mal kto upozorňovať na tieto problémy žien, a nie kontrolovať pohlavie figúrok v detskej stavebnici... To je naozaj medvedia služba ženám.“
Nie sme len bábiky
„Pamätám si jedno také neškodné pubertálne doťahovanie sa na strednej škole, ktoré sa skončilo tým, že ma chalani označili za feministku. Jeden z nich sa mi však po maturite priznal, že nikdy presne nevedel, čo to slovo znamená, len si myslel, že ma tým tak trochu urazí...“ spomína moderátorka Hana Gallová ako sa pred rokmi stala v očiach iných feministkou. Ale cíti sa ňou naozaj a má pocit, že sú potrebné?
„Myslím si, že týmto dámam môžeme byť za mnoho vďačné – kedysi sme nemohli ani len voliť a názor či výpoveď ženy sa ani nepočítala. Keby nebolo týchto bojovníčok, zrejme by sme stále boli dobré akurát na zvŕtanie sa pri sporáku. Feministky urobili veľa, ale priznám sa, že pomery v Amerike, ktoré nastolil práve feminizmus, mi už pripadajú extrémne,“ naráža Hanka na súdne spory za pomoc s kufrom či pridržané dvere a bola by nerada, keby jej dcéra či vnučka raz poznala slovo galantnosť len zo slovníka cudzích slov. „Desí ma a hnevá, keď vidím, že sa muži k ženám správajú ako hulváti. Avšak neviem, či je to dôsledok feminizmu alebo len zanedbaná výchova. Je predsa prirodzeným vyjadrením úcty, ak mi muž podrží dvere, prisunie stoličku či pomôže do kabáta a veľmi by ma mrzelo, keby sme sa toho my ženy vzdali."
Nech žena zostane ženou
To však podľa Hanky neznamená, že treba s emancipáciou skončiť a založiť ruky v bok, lebo vo všetkom už máme vyhraté. „Určite to už dnes nie je také strašné ako v časoch našich babičiek, ale faktom je, že žena sa musí minimálne viac snažiť, aby dokázala, že je rovnako šikovná ako muži. Byť žena a zároveň televízna moderátorka znamená napríklad neustále dokazovať niektorým pánom, že nie som iba hlúpa dekorácia. Párkrát som zaškrípala zubami, keď som videla, že sa ku mne pristupuje skôr ako k bábike, ktorá určite nič nebude vedieť. A potom mi veľmi nelichotil ani úžas z toho, že bábika predsa len vedela.“ Ale riešiť to kvótami pre ženy sa vyštudovanej novinárke celkom kóšer nezdá. „Neviem, či by to nebolo skôr na škodu. Asi by nemalo zmysel pred talentom uprednostniť niekoho menej nadaného len preto, aby sme dodržali kvóty. Ak je žena šikovnejšia ako jej mužskí kolegovia, nech kariérne rastie a nech je ich nadriadenou. Ale nech pri dosahovaní svojich úplne normálnych práv nezabudne byť ženou.“
Rodina má dve hlavy
„Zamestnávatelia mi občas šplechli do tváre moju funkciu – žena a ešte k tomu matka dvoch detí. To sa mi zdá doteraz dosť úbohé a diskriminačné,“ hovorí úprimne tvár verejnoprávnych správ Natália Žembová, ktorá pocítila, že to s rovnoprávnosťou žien u nás ešte stále nie je všetko s kostolným poriadkom, najmä pri hľadaní si práce po materskej dovolenke. Napriek tomu na otázku, či by sa pridala k feministkám, odpovedá: Ani za svet!
„Nikdy som s nimi nesúhlasila úplne. Samozrejme, chcem, aby sme mali rovnaké práva aj povinnosti v spoločnosti, od výberu povolania až po voľby, ale ponižovať mužov, to nie,“ konštatuje, podčiarkujúc, že vo svete bez mužov predsa väčšina z nás žiť nechce. „S hlásateľkami toho, že ich už budeme potrebovať iba chvíľu kvôli genetickému materiálu, nechcem mať nič spoločné.“ Na druhej strane však ženským aktivistkám dáva za pravdu v tom, aby bol podiel žien na rozhodovacích miestach stanovený dopredu. „Ženy majú iný pohľad na svet ako chlapi. Reagujú citlivejšie, vnímajú viac ľudskú stránku veci. Myslím si, že je fajn, keď sa v politike miešajú tieto pohľady. Keby žien bolo viac, možno by veľa vecí dopadlo inak.“
S mužmi nechce byť na nože
Aj na vlastnej rodine však vidí, že veci sa zo dňa na deň nezmenia. „S manželom sme sa hneď na začiatku vzťahu zhodli na demokracii a funguje to. Naopak, moja maminka vyrastala v časoch, keď muž bol hlava rodiny a žena dušou. S tým síce súhlasím aj dnes, no až na to, že tie hlavy sú dve. Rovnocenné. Takže keď niekto z nás dvoch niečo navrhne, vypočuje si aj názor toho druhého a väčšinou sa dohodneme tak, aby to bolo prijateľné pre oboch. To u mojich rodičov má väčšinou posledné slovo otec. Asi je to už v nich tak vžité,“ spomína, no upozorňuje, že to zrejme nesúvisí len s dobou, ale aj s povahou. „Maminka je Blíženec, ja Baran. Presadím si aj to, čo nechcem,“ dodáva Natália s úsmevom, aj keď tvrdí, že nikdy to nerobí tak, aby zostala s mužmi na nože. „Naopak, rada im dám najavo, že sú pre mňa dôležití.“
Ženy stále ťahajú za kratší koniec
Tohtoročnú Nobelovú cenu za mier dostali zástankyne práv žien a bojovníčky za mier. To, o čo sa spomínané tri Afričanky usilujú, u nás však už ženy viac-menej dosiahli dávno a preto niektorí tvrdia, že feminizmus u nás patrí už skôr do učebníc dejepisu... Čo na to Jana Juráňová z feministického združenia ASPEKT?
Predovšetkým, nie som si celkom istá, či všetko, za čo boli tieto ženy ocenené, je u nás samozrejmosťou. Aj keď v súčasnosti žijeme v geopolitickom pásme bez vojny a násilností, „nenásilný boj za bezpečnosť žien a za práva žien na úplnú účasť na budovaní mieru“ určite nie je neaktuálny nikde na svete. Stačí, ak si spomenieme na obviňovanie žien, ktoré nosia minisukne, že si za prípadné útoky môžu samy, alebo sa zamyslíme, akým obrovským problémom je násilie na ženách páchané v súkromí. Kým vraždy mužov sa dejú najmä na verejnosti, vraždy žien sa odohrávajú väčšinou v súkromí, nehovoriac o tom, že ženy sú ustavične ponižované cez svoje telo, materstvo, ne-materstvo, vek. Ženy aj dnes dlhodobo ťahajú za kratší koniec. A nielen to. Vyžaduje sa však od nás, aby sme si to, že ťaháme za kratší koniec, nepripustili, aby sme tomu neverili, aby sme si to nevšímali a aby sme pritom boli pekne upravené, usmievali sa, prípadne aby sme občas odskočili pomôcť trochu potiahnuť na opačnom konci... Asi o tom je posielanie nás do histórie.
Napriek tomu sa objavujú názory, že emancipácia je už ženám na škodu, lebo spôsobila vytrácanie galantnosti.
To nie je novinka, takéto názory sa objavujú u nás prinajmenšom od 19. storočia. Stačí odcitovať z listu Terézie Vansovej z roku 1896: „Naši páni, a to menovite tí u vesla, tak radi lámu palicu nad štúdiom žien. Že vraj, ktože by potom pestoval deti, varil...“ Slovo emancipácia však už naozaj patrí trochu do iného historického kontextu. Ak by sme chceli hovoriť súčasným jazykom – ide o rovnoprávnosť a rovnosť príležitostí. Treba sa spýtať, prečo by to mal byť problém a pre koho? Naozaj treba ženy trestať negalantnosťou za to, že chcú patriť do tohto sveta ako ľudské bytosti?
Nechceme byť do počtu
V povedomí ľudí pôsobí emancipácia ako presný protiklad tradičných hodnôt. Ale je to naozaj tak? Naozaj podľa šéfredaktorky kresťanského časopisu Família Alžbety Mrákovej emancipáciu Slovensko nepotrebuje?
Práve naopak! Veď je tu toľko týraných, opustených, využívaných a zneužívaných žien! Prečo sa nemo dívame na obchodovanie s „bielym mäsom“? Alebo na novodobé otroctvo, súvisiace s nespravodlivým platovým ohodnotením a neuznaním práce v rodine? Spoločnosť si pamätá matriarcháty, patriarcháty a nebolo to bohviečo, preto som presvedčená, že moderná spoločnosť potrebuje rodovú spravodlivosť, čiže správať sa podľa biblického „ako muža a ženu človeka stvoril Pán“, teda nie rovnakých fyzicky, ale rovnakých v zmysle spravodlivosti.
Sú v súlade s týmto feministkami požadované kvóty?
Ak sa naplnia skutočnými ženskými osobnosťami, je to v absolútnom poriadku. Ale ak je to len o fifty-fifty, podstata úsilia žien o svoje práva bola pochopená zle. Nebojujeme za to, aby sme boli pre mužov „do počtu“. Emancipácia nie je len slovo. Je to aj o ľudskej dôstojnosti, nielen o vonkajšom ocenení, ale aj o vnútornom uvedomení si svojho významu a potrebnosti pre pokračovanie života. Myslím si však, že žena si svoju emancipáciu musí vyboxovať sama aktivitou a múdrosťou.
Má však šancu byť úspešná, najmä ak jej ľudskú dôstojnosť upierajú jej najbližší?
Mrzí ma, že aj mnohí predstavitelia cirkvi si ešte staromilsky želajú, aby bola žena poslušná a podriadená mužovi vo všetkom. Aj keď je opilec a sukničkár, len aby bol „pokoj v dome“? S tým nesúhlasím. Žena sa dobrovoľne podvolí len ozajstnej manželovej láske, nie príkazom.
Nájdeme feministky v našich dejinách?
Hovorí etnologička Mgr. Katarína Nádaská, PhD.
Vo všeobecnosti treba povedať, že slovenské ženy sú značne konzervatívne. Asi aj preto u nás nemáme výrazné predstaviteľky tohto smeru, aj keď na druhej strane, dnešné mladé ženy nemajú problém samy seba vyhlásiť za feministky bez pejoratívov. Súčasné ženské hnutie na Slovensku je teda skôr zrkadlom západného feminizmu, no viaceré významné slovenské ženy v minulosti sa o emancipáciu usilovali už dávno. Napríklad v literatúre Boženy Slančíkovej–Timravy, ktorá je dodnes na Slovensku nedocenenou spisovateľkou, hoci jej dielo má prinajmenšom európsky význam, môžeme postrehnúť myšlienky feminizmu. Realizovať ich však vo svojej dobe nemohla vzhľadom na to, že ako nevydatá bola finančne závislá od príbuzných. Hoci slovenské ženy boli v minulosti skôr pokorné ako revolučné, čo vyplývalo práve z tejto takmer úplnej finančnej i inej závislosti od mužov keď slobodná bola pod kuratelou otca a po sobáši patrila mužovi, naše ženy patrili medzi jedny z prvých, ktoré získali volebné právo, a to v roku 1919. Američanky ho dostali až o rok neskôr. Naopak, Fínky volili už od marca 1906 a vo fínskom parlamente sa už o rok neskôr objavilo až devätnásť žien. Naopak, ženy v San Marine získali právo voliť až v roku 1960, vo Švajčiarsku v roku 1971 a v Lichenštajnsku až v roku 1984.
Padla Radičová, lebo je žena?
Keď sme sa púšťali do tejto témy – na čele našej vlády stála žena. Čo viac si nežné pohlavie môže priať? Veď nie sú dvere, ktoré by boli pred nami zatvorené. Logicky to teda vyzeralo, že všetky bojovníčky za väčšie presadenie sa žien v spoločnosti si naozaj môžu vyložiť spokojne nohy na stôl alebo bojovať za niečo iné. Kdesi uprostred druhého odstavca však prišla správa, že všetko je už inak. Vláda prvej slovenskej premiérky padla. Prišla však o kreslo preto, že je žena? Keby stopäťdesiat zástupcov ľudu v parlamente o tom, o čom sa ich snažila posledné dni presviedčiť Iveta Radičová, presviedčal muž, mal by ešte svoju funkciu? Možno áno, ak by vedel, kde a ako nenápadne vydierať, s kým a ako nenápadne urobiť kšeft tesne alebo menej tesne pod hranicou zákona a mal žalúdok s tým žiť. Ale toto ona práve prišla zmeniť. Lebo presne toto bol v politike chlieb náš každodenný. Takže aj keď z pohľadu niektorých médií vyzeralo ako životne dôležité riešiť, čo má na sebe alebo kam a s kým mala či nemala ísť, ju to od práce neodvádzalo, mozog človeka v jej situácii tomu úplne podprahovo vymedzoval len mizivé promile pozornosti, a teda na ženských starostiach to nestroskotalo. Aj keby Iveta Radičová bol chlap, dnes by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou už nebola premiérom. Aby ním zostala, musela by byť takým politikom, proti ktorým chcela bojovať. Priveľká daň? Pre niekoho áno, pre niekoho nie. Ale nezávisí to od pohlavia, ale od sily žalúdka a slabosti svedomia. Iveta Radičová nám totiž ukázala, ako chutí moc. Je príšerne horká. Niet pochýb, že jej ju občas prikorenili aj muži z jej vlastného brehu, ale skôr preto, že im občas zahradila vychodené chodníčky, ako preto, že je žena. Veď aj ten, kto jej nehlasovaním za euroval zasadil najväčšiu ranu, predseda parlamentu Richard Sulík, nakoniec skonštatoval. „Bol to najtransparentnejší a najčestnejší premiér, akého sme mali. Z tohto pohľadu ma to mrzí.“ Tak snáď je to len koniec jej prvej vlády. Podľa tohto prvá žena na čele kabinetu totiž nesklamala. A nemusíme sa báť ďalších.
Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív, Thinkstock, TV JOJ
Poslať nový komentár