Dnes je nedeľa, 16.december 2018, meniny má: Albína
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Mala umrieť, ale stal sa ZÁZRAK

apríl 24, 2012 - 14:33
Posledné dni mala devätnásťročná Renáta Ocilková v podbrušku pravidelne motýle. Užívala si to ich krásne šteklenie. Tak ako život. Práve úspešne zmaturovala a nekonečne sa zaľúbila.

 

Lenže v ten deň motýle z jej vnútra vyhnala bolesť. Silná, nevydržateľná, doslova zúfalá. Čo sa to s ňou deje?

V nemocnici, kam ju okamžite odviezli, sotva vnímala chodby, po ktorých ju prevážali. Nemala čas ani na strach, hoci predtým odpadávala už z pohľadu na injekciu, teraz len s námahou registrovala oddelenia, ktorými za hodinu a pol prešla. Najprv chirurgia, potom gynekológia a  v priebehu niekoľkých hodín operačná sála. Spolu s pravým vaječníkom jej vyoperovali nádor veľký ako detská hlavička. Mala ho v sebe ešte ako embryo. Devätnásť rokov rástol, kým zaútočil.  Zostala jediná otázka, či je to výbušná nálož alebo iba neškodná nezhubná atrapa. „Histologické výsledky boli zlé. Nádor bol zhubný, presnejšie, išlo o ‚germinatívny yolk sac tumor pravého ovária‛ s minimálnou nádejou na prežitie,“  spomína mladá žena. Keď šli oznámiť toto svoje zistenie, zavolali do nemocnice aj Renátiných rodičov. Vedela, že je to zlé znamenie. Pamätá si, ako sa doktor vtedy nadýchol, nahlas prehltol, kým dostal zo seba, že jej dni sú spočítané. „Je mi to ľúto, ale vaša dcéra umiera...“


Čelom vzad
Umieram? Najskôr to Renáte nešlo do hlavy, veď po operácii sa cítila v podstate dobre. Mala pocit, že to najhoršie je za ňou a ona je na ceste späť do života. Tak čo ten muž v bielom plášti hovorí? Až keď sa omnoho neskôr pozrela do akejsi odbornej knihy, pochopila, že hovoril len to, čo mohol. „Dočítala som sa, že tento typ nádoru je vysoko malígny, rýchlo rastie a metastázuje všetkými spôsobmi. Navyše je odolný voči ožarovaniu...“ Skrátka, zrazu niekto zavelil – čelom vzad. A ona ho podvedome poslúchla. „Stratila som chuť do jedla, chuť žiť – naozaj som začala umierať.“ Renáta si pamätá, ako to povedala Marekovi, mladíkovi, ktorý jej tak rozbúchal srdce. Umiera... Bolo jej hrozne, že mu odíde len pár mesiacov po tom, čo sa našli. Najskôr dokonca chcela odmietnuť aj chemoterapiu, ktorá jediná mala šancu s tým nádorom niečo urobiť. Aj keď podľa všetkého len na pár mesiacov. Tak či tak už budú spolu len chvíľu. Nechcela, aby sa díval na plešatú vychudnutú kostru. Ako by ju takú mohol mať rád? 


Ja ťa nenechám zomrieť
Z východu, kde Renátka žila, ju previezli do Bratislavy, kde strašnú diagnózu len dvakrát podčiarkli a pripísali k nej ďalší výkričník. Ani oni nemali pre ňu žiadnu zázračnú pilulku. Bez diskusie nasadili chemoterapiu. „V jednom kuse som zvracala, mala som už necelých tridsaťšesť kíl. Vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice...“ vracia sa v spomienkach do chvíľ, keď sa všetky jej strašné predstavy naozaj zmenili na skutočnosť. Nechápala, že Marek v nej napriek tomu stále vidí tú krásnu, rozosmiatu devätnástku, do ktorej sa zamiloval a plánoval s ňou prežiť celý život. A dokonca napriek všetkému veril, že aj prežije. Tak ako jej rodičia. „Nikdy nezapochybovali, že raz budem znova zdravá. Veľmi sa za mňa modlili,“ hovorí dnes Renáta, ktorá však vtedy nič z toho nevnímala. Až príliš sa venovala svojmu umieraniu. „Mám doma tri dcéry ako si ty, ja ťa nenechám zomrieť,“ posadil sa na okraj jej postele po čase riaditeľ kliniky, ktorý sa už na to nemohol dívať. Hoci lepšie ako ktokoľvek iný vedel, že s jej diagnózou neprežil ešte nikto, rozhodol sa, že nie je dôvod neveriť, že každá štatistika sa dá raz prepísať. „Ty vyzeráš príliš dobre na to, aby si umrela.“


Budú sa prepisovať štatistiky?
Pol roka chemoterapie dávalo nádej, že práve Renáta nakoniec predsa len tie odborné knihy prepíše. Až kým neurobili kontrolné cétečko. Podľa neho mala mať telo plné metastáz, dokonca sa objavil nový nádor. Znova skončila na operačnom stole. Tentoraz lekári zobrali aj polovicu druhého vaječníka. Ale v ňom ani nikde inde nenašli po nových rakovinových bunkách ani stopy. Výsledky z CT sa nepotvrdili. Sami si nevedeli vysvetliť, ako je to možné, no museli skonštatovať, že prepisovať sa predsa len bude. Keď sa prebrala z narkózy, lekár mal pre ňu prekvapujúcu správu: „Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“ Žiť? Hoci to slovo znelo rovnako šokujúco ako hrozné správy spred pol roka, uveriť tomu bolo predsa len o čosi ľahšie.  Tak veľmi o život stála!  O svoj starý, krásny, obyčajný život... Naozaj sa teraz stačí zbaliť a vyjsť z nemocničných dverí? Vyzeralo to tak. Po čase jej odznovu začali rásť vlasy, vrátila sa červeň do líc i iskra do oka. Znova mala plány, znova snívala o škole a o práci. Takmer všetko sa vrátilo do starých koľají, len menštruačný cyklus, ktorý stratila počas chemoterapie, nie. Príde po čase aj ten? „Nie,“ pokrútil hlavou jej gynekológ a čo najšetrnejšie sa snažil dodať, že po diagnóze, ktorou prešla, je to, bohužiaľ, vylúčené. Lenže pero, ktorým doteraz prepisovala všetky poznatky o tejto chorobe, už bolo rozbehnuté a nemienilo sa zastaviť. Po pol roku to prišlo. Doktor len pokrčil plecami: Zázrak!


Hovorili o nej, že je neplodná
Marek, ktorý medzitým skončil medicínu, si Renátku, tiež čerstvo promovanú, však po deviatich rokoch chodenia bral s tým, že zostanú bez vlastných detí. Nevadí, tak si nejaké adoptujú, upokojoval ju, a popritom veril. Dokonca aj po tom, čo sa asi po troch rokoch manželstva znova ocitla na operačnom stole. „Počas operácie sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu,“ prezrádza mladá žena, ktorej po tom všetkom ešte dôraznejšie zopakovali, že o materstve môže len snívať. Asi o štyri mesiace napriek tomu našla na tehotenskom teste dve čiarky. „Tehotenské vyšetrenia však ukázali, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že dieťa bude postihnuté. Genetička ma poučila, že po chemoterapiách je veľmi vysoký predpoklad poškodenia plodu. Samozrejme, že to so mnou trošku ‚zatriaslo‛, manžel mi však stále hovoril, že Boh vie, čo zvládneme a čo potrebujeme. V júli 2003 sa nám narodila zdravá Laura,“  dopĺňa šťastná mamička rýchlo šťastný koniec, ktorý bol však len začiatkom. „Keď mala Laura osem mesiacov, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole číta v evanjeliu príbeh matky Jána Krstiteľa, o ktorej tiež hovorili, že je neplodná, som zistila, že som v druhom mesiaci druhého tehotenstva. O sedem mesiacov sa nám narodila druhá dcérka Lea.“


Ja nie som hrdinka
V tejto chvíli sa Renátin príbeh objavil na internete, ľudia si ho posielali mailom ako povzbudenie. Dva páry sa dokonca zastavili u nich doma, aby im povedali, že im dodali nádej. A oba po pár mesiacoch so slzami v očiach oznamovali šťastnú správu, že sú v radostnom očakávaní aj oni. Nenachádzali slová vďaky. Ale Renátka sa bránila. „Nechcem, aby som v tomto príbehu bola ‚hrdinkou‛ ja. Tento príbeh je o tom, že Bohu nič nie je nemožné,“ vysvetľuje dôrazne a pridáva neviem už koľký dôkaz. „Pred dvoma rokmi – v mojich takmer tridsiatich deviatich rokoch – sa nám narodil syn. Lekári mi pritom hovorili, že sme narodením dvoch dcérok pred deviatimi a ôsmimi rokmi stihli moje posledné plodné mesiace.“






Autor: Katarína Alberty Ondrejková
Foto: Archív R.O.

- - Inzercia - -