Dnes je utorok, 25.september 2018, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Mama je celou mojou rodinou

máj 06, 2014 - 23:12
„V živote som mal neuveriteľné šťastie,“ hovorí muž, ktorý nikdy nemal možnosť spoznať svojho otca, nevedel, čo je to mať starých rodičov, a ktorý si nemohol len tak v obchode ukázať na niečo a vyhlásiť – toto chcem. Napriek tomu má pocit, že mal všetko. Herec, moderátor a známy televízny advokát zo Súdnej siene Radoslav Kuric mal totiž mamu s veľkým M.
Čo sa stalo, že vám zostala len mama?
Mama ma mala až v neskoršom veku ako slobodná mamička. Bol som jej vytúženým dieťaťom a ona sa mi snažila byť nielen tou najlepšou mamou, ale celou rodinou. V mladom veku totiž stratila ešte aj svojich rodičov, takže nemala nikoho, kto by jej so mnou pomáhal. Skrátka, nemali sme šťastie žiť ako rodina. Všetko bolo na nej samej.
 
Darilo sa jej byť vám všetkým natoľko, že vám otec až tak nechýbal, alebo ste sa na neho neustále pýtali a dožadovali sa ho, keďže iní ho mali?
Určite bolo pre mňa ako malé dieťa zvláštne, že nemám rodinu s mamou a otcom ako ostatní kamaráti. Ale keďže som od malička nikdy nič také nezažil, tak som bral prirodzene, že je to skrátka takto. Ako keď sa niekto narodí slepý a nevie si predstaviť, čo je to, čo nemá. Určite by to bolo iné, keby mi otec zomrel, keby od nás odišiel, ale keďže som ho nikdy nemal, nevedel som presne, čo je to, čo mi má chýbať. Takže nemám na detstvo nejaké trpké spomienky.
 
Nie je to aj preto, že sa mama snažila všetko zlé od vás odháňať za každú cenu, len aby vám vynahradila, že nemáte úplnú rodinu?
Určite som nebol rozmaznávaný mamičkin synáčik. Naopak, tým, že sme mali len jeden druhého, museli sme sa životom spoločne prebíjať a mnohé veci som musel chápať oveľa skôr ako iné deti a byť jej v tom oporou.
 
Nezaťažovalo vás to? 
Naopak, mama mi v živote dala obrovskú voľnosť, nikdy ma nezväzovala nejakými príkazmi. Na druhej strane musím povedať, že ja som to v živote nikdy nezneužil, dokonca ani v puberte, keď sú konflikty s dospelými bežné. Nikdy som jej dôveru nezradil.
 
Takže neboli žiadne vylomeniny? Cigaretka na školskom záchode...
Ale bola, to priznávam. Nahovorili nás na to za panelákom starší kamaráti. No nebolo to ktoviečo, takže som ani náhodou nechcel, aby sa to mama dozvedela. Niekto z chalanov vtedy prišiel s tým, že keď to zajeme škoricovým cukrom, nič z nás nebude cítiť a nikto na nič nepríde. Dodnes neviem vďaka čomu, ale zabralo to.
 
Puto medzi vami a mamou muselo byť veľmi silné. Ako sa vám vylietalo spod jej ochranných krídel, keď vás prijali na herectvo na VŠMU v Bratislave? Kto to zvládal ťažšie?
Keď som prvýkrát odchádzal zo Zvolena na internát a prišla ma vyprevadiť frajerka a kamaráti, priznávam, že sa mi leskli oči. Skôr pre mňa to bola veľká zmena, aj keď som si na ňu veľmi rýchlo zvykol. Na mame som vtedy vnímal skôr materskú hrdosť. Bola rada, že sa jej podarilo dať mi to maximum, čo sa len dá dať. Ona ma priviedla ako malého chlapca do Ľudovej školy umenia, ona mi kúpila akordeón a strážila, aby som cvičil. Nebyť jej intuície, ktorým smerom ma navigovať, možno by som svoj talent nikdy neobjavil. A nakoniec, napriek tomu, že bola väčšinu života na invalidnom dôchodku, dokázala mi umožniť štúdium na vysokej škole.
 
Obdivuhodné... Uvedomovali ste si, aká to bola veľká vec?
Uvedomujem si to čoraz viac. Klobúk dole pred ňou. Je pre mňa obrovským vzorom. Celý život mi totiž ukazovala, ako sa veci robiť dajú, nie ako sa nič nedá. Nikdy nepadala na duchu, hoci to nemala ľahké. Musela sa sama pretĺkať životom a osud bol k nej natoľko krutý, že aj keď si neskôr našla partnera, za ktorého sa vydala, keď som začal chodiť na základnej škole na druhý stupeň, tento jej manžel ochorel na rakovinu a po štyroch rokoch vzťahu ho pochovala. Keď zažívam ťažké chvíle a prídu o city, že toto už nevydržím, hneď si spomeniem na ňu a poviem si, keď je pre teba toto ťažké, čo by si robil, keby si bol v maminej situácii? Ona to všetko zvládla a ty budeš nariekať pre nejakú hlúposť?
 
Bola mama dôvodom toho, že ste nezostali v Bratislave? Alebo ste sa vždy chceli po škole vrátiť domov?
Na konci VŠMU som už tú túžbu mal určite. Navyše som v tom čase dostal ponuku od Ľuba Pauloviča hosťovať vo zvolenskom divadle v krásnom predstavení Motýľom nik nerozkáže. Bol to veľmi prirodzený a navyše trochu symbolický návrat, keďže išlo o príbeh slepého chlapca, ktorý tiež vyrastal sám s matkou. Prvýkrát som v ňom hral na veľkom javisku a pred mamou. To predstavenie bolo také silné, že slzy v očiach mala každá matka v hľadisku. O to viac tá moja.
 
Nikdy ste návrat neľutovali?
Nebolo čo ľutovať. Ja som si tu zahral toľko, čo sa dnes máloktorému mladému hercovi podarí. Preto nemám nepokojné srdce, že v Bratislave by to mohlo byť lepšie. Ak by som tam skúšal šťastie na voľnej nohe, prišiel by som o každodenný divadelný život, ktorý považujem za základ. Michal Dočolomanský to raz povedal veľmi trefne – televízia ti dá popularitu, ale hrať ťa naučí len divadlo.
 
Na chvíľu ste sa teda vrátili do svojej detskej izby. Nebolo pre mamu o to ťažšie nechať vás znova vyletieť z hniezda, keď ste sa rozhodli osamostatniť?
Pre matku jediného syna, ktorá má na svete len to dieťa, je logicky zmyslom života, takže to pre ňu nebolo jednoduché. Hlavne to, že už nemá s kým zdieľať svoje každodenné starosti a radosti, že nemá komu uvariť a oprať. Ale v istej fáze života to bolo pre nás oboch nevyhnutné a obaja sme to zvládli. Navyše, ani teraz nebývame od seba ďaleko.
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív R. K.

- - Inzercia - -