Sedeli sme zabalení v perine a čítali jej príbeh... Aká bola v ten silvestrovský večer zima, mrzlo a začalo sa stmievať, no ona, celkom malé dievčatko, sa túlalo ulicami a ponúkalo okoloidúcim zápalky.
Ak by nezarobila, nesmela domov! Otec by ju zmlátil. A tak naťahovala rúčku a prosila: Kúpte si zápalky! Bolo však príliš zima a príliš málo ľudí si ju všímalo, a tak tam na ulici to malé dievčatko z Andersenovej rozprávky zamrzlo. Keby sme tam však boli my, tak ju zoberieme domov, nakŕmime, podelíme sa o perinu, hovorili sme si. Pamätáte si všetky tie predsavzatia? Mysleli sme ich skalopevne vážne. No, nalejme si čistého vína, koľkým dievčatkám zo zápalkami sme odvtedy pomohli? Že to nie je také jednoduché? Sú ľudia, ktorí tvrdia, že áno.
Známy český ženský mesačník pred časom urobil v rámci reportáže pokus. Redaktorka zvonila pri dverách ľuďom spolu s mladou Ruskou s otázkou: „Mohli by ste u seba nechať túto ženu z Ruska prespať? Bolo by to len na týždeň.“ Vzápätí vysvetlila, že ako novinárka spolupracuje s azylovým domom, kde však majú práve plno a táto mladá žena nemá kde skloniť hlavu. Oslovení doslova údivom strácali reč, niektorí sa zmohli na otázku: „To nemyslíte vážne, však?“ Iní len zabuchli dvere. Že sa z dvadsiatich domácností nenašla žiadna, kde by ju pozvali ďalej, na prvý pohľad nevyzerá ako dobrá vizitka, ale boli by sme my iní? Pravdepodobne nie, aj keď štatistiky nádej dávajú, veď podľa jedného z prieskumov viac ako osem z desiatich Slovákov má pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc, srdce otvorené. Pod otvoreným srdcom sa však myslí skôr otvorená peňaženka. Takmer polovica z nás do nej podľa prieskumov naozaj aj siahne, a to napriek tomu, že sa netajíme pochybnosťami, či darované peniaze naozaj pomôžu. Je to však predsa len jednoduchšie ako pomáhať na vlastnú päsť. Čo však, keď treba viac ako len naše drobné?
Keď nikto nič nerobí, naozaj netreba?
Keď Rudolf Hrušínský ako dedinský doktor v preslávenej komédii Vesničko má středisková prišiel za Mariánom Labudom, ktorý hral šoféra nákladiaka, aby mu dohovoril, nech sa zastane svojho závozníka Otíka, vyslovil nezabudnuteľnú vetu: Ste jediný, kto môže. A keď je niekto jediný, kto môže, tak musí. Podľa odborníkov je to veta, ktorú by sme si mali opakovať niekoľkokrát denne a najlepšie je neobzerať sa pri tom okolo seba. Len čo sa nám totiž zdá, že nie sme jediní, čo môžu niečo urobiť, tak si povieme, že nemusíme. Trinásteho marca 1964 prišla násilne o život 28-ročná Američanka Kitty Genovese. Cestou domov z práce ju neznámy muž chytil a dvakrát pichol nožom. Kitty začala kričať a sused pozerajúci sa z okna násilníka prinútil, aby ju pustil. Ušiel, ale len preto, že si uvedomil, že jeho auto je zaparkované na viditeľnom mieste. Kým ho preparkoval, Kitty hľadala záchranu útekom. Už nebola ďaleko od dverí vlastného domu, no on sa vrátil. Preto inštinktívne vbehla v strachu do vedľajšieho vchodu, ktorý bol v tej chvíli najbližšie. Tam ju však útočník našiel, opäť ju bodol nožom, pokúsil sa ju znásilniť, ukradol jej štyridsaťdeväť dolárov, nakoniec jej zasadil smrteľnú ranu a ušiel. Celý útok trval dlhých tridsaťdva minút a vyšetrovanie neskôr ukázalo, že minimálne tridsaťosem ľudí bolo pri tom – či už počuli výkriky, alebo časť útoku videli, no neurobili nič. Každý si povedal, nech to urobí ten vedľa! A keď nič nerobil on, povedal si, že asi netreba. No ako vidieť, bolo...
Prečo nie?
Na vyslovenie vety – nech to urobí niekto iný – môžeme mať veľa dôvodov. Nalejme si však čistého vína – ktorý z nich by sme od iných akceptovali my, keby sme potrebovali pomoc? Že nemajú čas a nevedia, ako na to? Že majú strach? Alebo sami sú na tom horšie ako my? Možno ten posledný. Čo však, ak zistíme, že práve takí hľadajú výhovorky najmenej? Silvia, je možno jedna zo stoviek. Oznámili jej, že liečba jej dieťaťa je už zbytočná. Mal síce len šestnásť, ale mali pre ňu jedinú správu, synov život sa končí. Keď svoje dieťa pochovala, rozhodla sa pomáhať takým ako ona, rodičom, čo prišli o svoje deti. Ešte stále vám napriek tomuto všetkému napadajú dôvody– prečo nepomáhať? Mne nie.
Nebojím sa utrpenia
„Tieto deti vás prinútia zastaviť sa a na všetko sa pozerať úplne inak. Stáva sa z vás, chcete, či nechcete, lepší človek,“ hovorí moderátorka Patrícia Garajová-Jariabková, ktorej pomoc iným síce nebola nikdy cudzia, ale aj tak si je istá, že narodenie postihnutej dcéry Mišky otvorilo dvere jej srdca ešte viac. „Moje dieťa je totiž človek, ktorý je plný lásky.“
Keď matke povedia nezvratnú a konečnú diagnózu vlastného dieťaťa, prvý jej pocit býva nespravodlivosť a krivda – prečo práve ja? „Pochopila som, že sa môžem aj pol života pozerať k nebu a opakovať túto otázku, ale len strácam čas. Medzitým však vedľa mňa rástlo dieťa, ktoré sa každý deň pýtalo, čo budeme čítať, ako sa budeme hrať, kedy sa naučí bicyklovať a skákať cez švihadlo. Nemohla som ho odložiť do trezora – počkaj, kým sa s tým zmierim. Človek to musí zvládnuť za pochodu. To dieťa však milujete, a to vám dáva silu,“ hovorí Paťka, ktorá nikdy nemala pocit, že kvôli postihnutiu vlastnej dcéry má s pomocou iným skončiť, lebo teraz musia iní pomáhať jej. „Takto som asi nikdy neuvažovala. Skôr naopak, cez Michaelu som si potreby ostatných začala ešte viac uvedomovať. Možno nie hneď, ale postupne.“
Choď práve tam!
Niektorých na ceste za trpiacimi však predsa len občas zastaví strach až zdesenie. „Neviem prečo, ale toto som nikdy necítila. Pred časom sme chodili s kolegami v rámci jedného projektu pomoci hudbou do zariadení s ťažko chorými. Od niektorých oddelení nás odrádzali aj sami riaditelia. Tam ani nechoďte, tam sú len ťažké stavy, nič nevnímajú, to je zbytočné. Pre mňa práve takáto veta bola ako odporučenie – choď práve tam! Cítila som, že má význam sa tých ľudí aspoň dotknúť, zaspievať im. Stála som pri ich posteliach a bola som si istá, že ma počujú. Niektorí sa usmiali, niektorí sa len nepatrne pohli,“ spomína Patrícia a pokračuje: „Nebojím sa utrpenia. Nevadí mi to byť oslintaná, zašpinená, keď je za tým človek. Vadí mi iná špina.“ To, čo vidí a zažíva, ju podľa jej slov neprenasleduje, nedesí ju strach z toho, čo ak sa to stane jej. „Beriem všetko, čo prichádza. Aj keď si niekedy pofňukám, moje životné krédo je, že všetko je tak, ako má byť. Vďaka Bohu za to. „Lebo je len na nás, či si to pobabreme, alebo dokážeme vychutnať.“
Popularita má zmysel, len ak pomáha
„Môcť niečo urobiť je skvelý a úžasný pocit, ktorý sa nedá celkom opísať, ten musíte iba sami zažiť,“ vysvetľuje speváčka Beáta Dubasová, prečo sa angažuje v tom, pred čím iné ženy často zo strachu zatvárajú oči a odvracajú sa – v boji proti rakovine prsníka.
Keď známa kozmetická firma speváčku pred jedenástimi rokmi oslovila, asi netušila, že neprichádza pre ňu s novou témou. „V tom čase riešili tento problém až tri moje priateľky. A mne bolo jasné, že sa to skončilo pre nich dobre aj vďaka tomu, že vyhľadali pomoc včas,“ prezrádza, prečo ani neuvažovala nad inou odpoveďou ako – áno, idem do toho. Navyše si uvedomila, že jej popularita konečne dostane skutočný zmysel. „Myslím si, že verejne známe tváre by mali priazeň, ktorú dostávajú od verejnosti, využívať práve na podporu takýchto projektov,“ hovorí Beáta, ktorá je presvedčená, že keď sa o rakovine bude hovoriť len v nemocniciach a v ambulanciách lekárov, bude už pre mnohé neskoro. „To, čo môže zachrániť život, je totiž predovšetkým prevencia. Ak sa choroba včas odhalí, tak sa mnohonásobne zvyšuje možnosť uzdravenia,“ tvrdí speváčka, a nehovorí to len tak. Nedávno ju totiž oslovila v čakárni úplne cudzia pani. „Denne chodila okolo našich plagátov hovoriacich o dôležitosti preventívnych prehliadok a napriek tomu, že podvedome cítila, že s ňou asi nie je niečo v poriadku, mala obrovský strach navštíviť lekára. Lenže tie plagáty tam dosť dlho viseli ako také memento, a tak to nakoniec nevydržala a k lekárovi šla. Dnes je po operácii, má sa dobre a bola veľmi rada, že mi to osobne mohla povedať. Pre mňa to bolo krásne a nezabudnuteľné stretnutie,“ neskrýva dojatie Beáta. Uvedomuje si totiž, že ľudia o téme rakovina tak neradi hovoria a neradi počúvajú, že aj ich blízki, ktorých sa to týka, zostávajú osamotení. „Preto cítim, aké je potrebné otvárať ľuďom oči. Stále a odznova. Viem, je to boj, ale z neho utekajú len dezertéri.“
Na charitu prikývnem vždy
„Príďte si k nám vybrať vianočné darčeky,“ dostali predvlani chalani z Partičky pozvanie do Prahy. Na chvíľu sa začudovali – zvláštna ponuka na to, že im ju dáva režisér. Nakoniec pochopili, že lepšiu už dávno nedostali. „Tie darčeky totiž neboli hocijaké a ani tí predávajúci,“ prezrádza jeden z „chalanov“ herec Robo Jakab, ktorý je dnes pre zmenu spolu s kolegami Mariánom Miezgom, Lukášom Latinákom a Jurajom Kemkom tým, ktorý pozýva. Kam?
„Na vianočný bazár chalanov,“ okamžite dostáva všetkých, ktorých jeho pozvánka zaujala, do obrazu. To najhlavnejšie, čo si vtedy z Prahy okrem pár darčekov odniesli, bol totiž práve nápad takýmto spôsobom pomáhať iným aj u nás. Keď tam vtedy vkročili do divadla Disk, čakali tmu a tichú a studenú šatňu. Namiesto toho takmer hneď narazili do stolíka s vianočnou ponukou. Koráliky, kašmírovým šálom omotané starožitné poháre... „Jéj, poďte si niečo vybrať,“ prihovorila sa im predavačka. Ten hlas im bol povedomý... Táňa? Jasné. Zo ženy za pultom sa vykľula česká herecká kolegyňa Táňa Vilhelmová a z ďalšej Aňa Geislerová a vedúcim tejto nevšednej vianočnej predajne bol režisér Petr Serge Butko. Okrem darčekov mala štvorica okamžite záujem aj o know-how. „Klobúk dole pred tým, ako to mali vymyslené. Ľudia tam nosili veci, ktoré by sa iným mohli hodiť a oni boli ochotní sa ich vzdať. A ďalší si ich prišli kúpiť, pričom – zisk do posledného haliera šiel na charitu,“ hovorí nadšene Robo, ktorý si s kolegami okamžite pozrel do očí a bolo im všetko jasné. Aj my ideme do toho! „Keď som mal čas, vždy som prikývol na charitu, ale táto je konečne naša vlastná,“ hovorí hrdo a všetkým dáva do pozornosti štyri dni, od deviateho do dvanásteho decembra, a bývalý bratislavský V-klub. „Čakáme na vás.“ So svojím vianočným bazárom zažilo svoju slovenskú premiéru kvarteto kamarátov už minulý rok a dobrý pocit z neho ich ženie do ďalších ročníkov, hoci sa našli kuvičie hlasy, ktoré im to chceli trochu okoreniť. „Počúvame, že to robíme len kvôli zviditeľneniu. Snažím sa to púšťať jedným uchom dnu a druhým von. Ono to totiž občas vychádza zo známeho slovenského príslovia, podľa seba súdim teba. Stalo sa mi, že som pozval jedného hereckého kolegu. A on sa ma spýtal, či tam budú médiá. Keď som mu odpovedal, že nie, tak povedal, že nepríde. Môžem všetkým podobným povedať len jediné – áno, dávame do pozornosti svoju tvár, ale ako záruku, že vyzbierané peniaze skončia tam, kde ich potrebujú.“
Nemám rád veľké reči
Ešte pred pár rokmi chodil sídliskom, na ktorom vyrástol, s vráskami na čele. Toho, čo tam doslova kričalo, že potrebuje priložiť ruku k dielu, mohol spisovať celé lajstrá. No po čase pochopil, že najistejšia pomocná ruka je tá na konci jeho ramena. „Preto som sa rozhodol ísť do miestnej politiky,“ vysvetľuje banskobystrický mestský poslanec Daniel Karas, ktorý po roku zo svojho zoznamu vecí, ktoré bolo potrebné zmeniť, zlepšiť či vybudovať, má už vyškrtanú väčšinu, a to s odkazom – vybavené!
„Nemám rád veľké reči, ktoré končia v duchu „skutek utek. Pre mňa je zmysluplným dňom ten, po ktorom je za mnou niečo vidieť,“ hovorí mladý muž, ktorý sa dnes spokojne pozerá najmä na opravené a nové detské ihriská medzi panelákmi dvadsaťdvatisícového banskobystrického sídliska Fončorda. Verí však, že zmenu k lepšiemu cíti nielen nová generácia, ale aj tá, ktorá si pamätá stavbu prvého domu v tejto časti mesta. „Keď zmena, tak zmena. Chcem, aby ju cítili všetci rovnako, takže sa snažím neobchádzať ani domovy dôchodcov. Keďže pre niektorých obyvateľov sa tieto budovy stali celým svetom a za jeho múry sa za kultúrou či iným spestrením života už nedostanú, snažíme sa, aby jedno aj druhé prišlo za nimi tam. Prinášame kultúru, ale najmä pocit, že nie sú sami.“ Na Slovensku však zvykne platiť, že doma je prorokom málokto. Daniel Karas je však podľa vlastných slov asi výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. „Skôr počúvam, že konečne prišiel do politiky niekto, za ktorým vidno prácu, nie reči. Navyše, keď vidia, že sa o niečo snažím aj ja, nemajú problém pridať ruku k dielu. Takže, ak sa niečo zmenilo, tak aj vďaka nim. Chcem im poďakovať.“
Pomoc dáva životu zmysel
Ktosi múdry raz povedal, že keby každý chcel pomôcť druhému, pomohlo by sa všetkým. Sme podľa psychoterapeutky PhDr. Jany Porubskej, PhD., všetci schopní pomáhať alebo to naozaj niektorým nie je dané?
Je pravda, že nie všetci sú sociálne orientovaní a nie každý je ochotný pomáhať druhým. Neznamená to však, že títo ľudia nie sú schopní súcitu a neuvedomujú si bolesť a starosti iného. Ale nie je im prirodzené riešiť problémy iných.
Keď vidíme vo filme smutný osud hlavného hrdinu, ktorý napríklad skončil na ulici a nikto mu nepomohol, sme presvedčení, že my by sme to urobili. Prečo to potom väčšinou neurobíme, naopak, voči tým, ktorí k nám naťahujú ruku, cítime hnev?
Naša krajina ešte nie je na tom ekonomicky až tak dobre, naši ľudia pracujú často za minimálne mzdy, existuje nezamestnanosť, neistota, nie je ľahké udržať si prácu či podnikať. Vieme, čo všetko musíme urobiť pre to, aby sme na konci mesiaca dostali výplatu, preto nás hnevá, keď sa tí druhí nesnažia rovnako. Hnev vyvoláva najmä lenivosť, pasivita u druhých a spoliehanie sa na pomoc.
Niekedy sa však rovnako odťahujeme nielen od tých, ktorí si za svoju situáciu môžu sami, ale aj od tých, ktorí sú na pomoc odkázaní pre zdravotné postihnutie. Mnohí to odôvodňujú strachom, dá sa vysvetliť z čoho?
Len málokto to dokáže priznať, ale pohľad na ťažko choré dieťa v ľuďoch vyvoláva nielen súcit, ale aj strach, že takto ochorie aj ich dieťa. Pohľad na postihnutého človeka v nás otvára otázky, či aj nám sa nemôže také niečo prihodiť a aké by to bolo hrozné, keby sme my boli na jeho mieste. Často sa však ľudia vyhýbajú kontaktu s postihnutými a chorými aj preto, lebo nevedia, ako majú na nich reagovať, ako s nimi komunikovať, aby sa ich nedotkli, neurazili ich a preto s nimi radšej nehovoria. Majú obavu, že by mohli povedať „nejakú hlúposť ako napríklad nevidiacemu povedať – pozri sa“. Ich obavy sú však neopodstatnené, pretože ľudí s hendikepom zvyčajne tieto omyly pobavia a so svojím postihnutím sú zmierení.
Tí, ktorí pomáhajú, však hovoria, že prekonať toto všetko sa oplatí, lebo viac dostávajú, ako dávajú. Dá sa opísať čo?
Pomáhať druhým je niečo, čo môže darcu vnútorne napĺňať, umožňuje mu sebarealizáciu, prináša mu pocit, že jeho deň, ale aj celý život má zmysel. A navyše, len máločo je také trvácne ako vďačnosť.
Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: Marián Ďaťko, Peter Korček, Tony Štefunko, Thinkstock
Poslať nový komentár