Známy francúzsky maliar Edouard Manet, syn zo zámožnej parížskej rodiny, trpel v mladosti osobitným druhom oidipovského komplexu, keď žiarlil na vlastného otca a jeho peknú milenku.
Jeho novátorské kompozície i farebnosť obrazov ovplyvnili generáciu francúzskych impresionistov – Degasa, Moneta, Renoira... Tak ako veľa iných parížskych umelcov aj on predčasne zomrel na následky pohlavnej choroby.
„Si pokrytec!“ hodil začínajúci maliar Edouard Manet pohrdlivú urážku do tváre vlastného otca, váženého parížskeho sudcu. Pred verejnosťou sa tváril cnostne, za svoju prácu dostával vysoké pocty a vyznamenania, a pritom si tajne užíval s mladou krásavicou Suzanne Leenhoffovou, ktorá mu mohla byť dcérou. V roku 1852 mu porodila nemanželského syna Leóna – jeho vlastný syn mal práve dvadsať rokov, keď sa tá hanba prevalila. Našťastie, nemusel doma stále hľadieť na nenávideného otca, lebo v tom čase študoval výtvarné umenie u parížskeho maliara Coutura aj veľa cestoval. Pre Edouarda však nastalo ťažké desaťročie, ktoré mu dosť znemožňovalo sústreďovať sa pravidelne na maľovanie.
SOKOVIA
Syn občas stretával otcovu milenku v parížskych uliciach či v kaviarni a najradšej by jej bol napľul do tváre. Jeho tajné i zjavné sledovanie mladej ženy sa postupne menilo na posadnutosť. Čím viac si ju všímal, tým sa mu zdala krajšia a neodolateľnejšia, jej zvodné telo prebúdzalo v ňom dovtedy nepoznanú túžbu. Lepšie by pasovala k môjmu veku než k tomu starigáňovi, myslel si s dešpektom o otcovi a súčasne si mrzuto uvedomil, že naňho žiarli. Aj Suzanne občas uprela pohľad na mladého muža: bol fešák aj elegán, a nemal žiadnu vážnu známosť... Skôr ako si poriadne uvedomili, čo sa s nimi deje, horeli vzájomnou láskou. Edouard bol šťastný, opäť prežíval veľa tvorivých hodín v svojom ateliéri. Prestal na otca žiarliť, maľoval s pokojnou myšlienkou, že jeho sok nebude žiť večne. Po otcovej smrti v roku 1862 sa hneď v nasledujúcom roku so Suzanne zosobášili.
OBDIVOVANÝ EXPERIMENTÁTOR
V 19. storočí sa centrum experimentovania vo výtvarnom umení presunulo z Talianska do Francúzska, do Paríža smerovali umelci z celej Európy, ktorí sa chceli naučiť niečo nové nielen o maľovaní, ale aj o literárnej tvorbe. Cudzincov ohromil vzhľad Paríža, jeho široké bulváre, pompézna architektúra, útulné kaviarne. Mesto na Seine vďačilo za svoju novú tvár cisárovi Napoleonovi III., synovcovi Napoleona Bonaparta, ktorý dal zbúrať krivolaké uličky, povytínať stromy a vymerať moderné ulice, aké nemalo žiadne iné mesto v Európe. Nie všetci ľudia sa z toho tešili – okolo 350-tisíc obyvateľov chudobných štvrtí ostalo bez prístrešia. Umelci ako osobitná družná kasta však uvítali množstvo nových kaviarní, tešili sa i z výletov do okolitej prírody, kam ich mohol odviezť nový dopravný prostriedok – vlak. Maliara Edouarda Maneta bolo vídať najčastejšie v spoločnosti v tom čase škandalóznych spisovateľov – „prekliateho“ básnika Charlesa Baudelaira a naturalistického románopisca Emila Zolu. Svoj prvý známy obraz nazval Pijan absintu – názov si požičal z Baudelairovej básne. Priateľstvo so Zolom skrývalo nepredvídané úskalie: spisovateľ v ňom sa neovládol, napísal o Manetovi nie celkom lichotivý román a maliar sa urazil. Na svoje meno bol veľmi háklivý: keď ho istý novinár skritizoval, vyzval ho na súboj. Ako zbraň si zvolili šable, hoci nikdy predtým sa s nimi nebili. Vyrazili proti sebe tak prudko, až sa im šable ohli a sekundanti súboj zastavili. Umelec krátko po svadbe s bývalou otcovou milenkou Suzanne namaľoval dva nahotou provokujúce obrazy – Raňajky v tráve a Olympia – a vystavil ich v galérii. Na jeho prekvapenie do najväčšieho parížskeho výtvarného podujatia, Salónu, ich odmietli prijať! On a jeho mladší stúpenci Monet, Renoir, Degas a ďalší sa odvtedy stretávali osobitne v kaviarni Guerbois a otvorili si vlastný Salón odmietnutých. Manet ich prilákal k sebe svojím novátorstvom v kompozícii i vo farebnosti, ale aj svojou noblesou a výrečnosťou. Hoci občas používal drsný parížsky slang, do podradných hostincov nikdy nevkročil. Zo svetových maliarov ho najviac inšpirovali Španieli Velázquez a Goya. Manetove najlepšie diela, napríklad Železničná stanica Saint-Lazare, Bar vo Folies-Bergére, sú realistické. S impresionizmom síce koketoval, no túžbe maľovať chvejivé, nejasné dojmy z prírody nepodľahol.
Trpká rozkoš
Kto sú postavy na Manetových obrazoch? Historici umenia sa zhodujú, že žensky zvodné telo na obraze Raňajky v tráve patrí jeho manželke Suzanne. Ich manželstvo ostalo trocha prázdne, lebo nemali deti. Umelcovi sa zapáčila tvár novej modelky Victoriny Meurendovej – zvečnil ju nielen v Raňajkách v tráve, ale i na Železničnej stanici v Saint-Lazare. Vyparádené dievčatko na obraze si spoza železného plota so záujmom prezerá vtedajšiu technickú novotu – železničnú stanicu, kým módne oblečenej žene so záplavou ryšavých vlasov, neprítomne hladkajúcej v náručí psíka, akoby stanica bola ľahostajná. Je to Victorine... Tak ako sa predtým tá istá žena páčila otcovi i synovi, Victorine očarila Edouarda i jeho brata Gustava – ten sa s ňou nakoniec i oženil. Berthe Morisotová ho zaujala nielen svojou krásou, ale i maliarskym talentom – s tou sa zasa oženil brat Eugene. Ktovie, čím mu bola dojímavo smutná barmanka za pultom plným fliaš a dobrôt na známom obraze Bar vo Folies-Bergére? Toto dielo obdivoval počas návštevy Paríža aj náš maliar Martin Benka. Paríž bol nielen centrom umenia, ale aj prostitúcie – pouličné pobehlice i vydržiavané kurtizány predávali svoje telo často kvôli chudobe a neraz ich povoľnosti podľahli aj umelci. Popri chvíľke telesnej lásky dostali od povoľných žien často aj syfilis. Rozkoš tak zhorkla na blen spisovateľom Guy de Maupassantovi, Stépanovi Mallarméovi, Julesovi de Concourtovi, Charlesovi Baudelaireovi i maliarom Toulouse-Lautrecovi, Paulovi Gauguineovi i Edouardovi Manetovi... Jeho posledné mesiace boli plné bolesti: chirurg mu najskôr odrezal nohu a v roku 1883 sa ukončil život 51-ročného umelca. Pochovali ho na tom istom cintoríne Passy ako neskôr maliarku Berthe Morisotovú.
Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív
Poslať nový komentár