Horúca hranica

Pokojne plynúce vody rieky Moravy amalebné prírodné zákutia lemujúce jej brehy vytvárajú v človeku pocit dokonalej duševnej harmónie. Nebolo to však vždy tak. Táto nádherná scenéria sa vminulosti veľakrát stala kulisou dramatických zvratov v dejinách celých národov aj jednotlivcov.

V kronikách Devínskej Novej Vsi, Devína, Lamača či Záhorskej Bystrice sú zaznamenané mnohé vojnové a iné tragické udalosti, ktoré poznamenali tento kraj. Azda najtraumatickejšie boli dejiny dvadsiateho storočia, keď sa rieka Morava stala svedkom bojov druhej svetovej vojny a neskôr tu vyrástla železná opona oddeľujúca dva znepriatelené svety. V Devínskej Novej Vsi pripomína tieto
časy prírodné múzeum železnej opony, na ktoré by malo naviazať zamýšľané múzeum v Lamači. No skôr, než sa príbehy konkrétnych ľudí zmenia v historické artefakty a zlejú do neosobných štatistických dát, zaznamenali sme ich spomienky na všedné dni prežité na východnej strane ostnatého drôtu.

PREČO NIE SME NACIONALISTI
Príbeh spisovateľa Petra Pišťaneka Keďže som vedľa drôtov vyrastal, pripadali mi v detstve ako čosi všedné a každodenné. Jednoducho som bol zvyknutý na to, že polovica môjho horizontu bola zadrôtovaná a že pohraničnícke hliadky so samopalmi a psami boli každodennou kulisou môjho detstva. Nebyť mojich rodičov a starých rodičov s ich protištátnymi rečami v prísnom súkromí, bolo by mi to dokonca pripadalo celkom normálne. Z okna nášho bytu sme sa pozerali na rakúsky
zámoček Schlosshof, ktorý bol rovnakou súčasťou môjho detstva ako Devínska Kobyla vypínajúca sa na juh od Devínskej Novej Vsi. Jedno neexistovalo bez druhého. Ako kedysi povedal môj priateľ z detstva Dušan Tarageľ, tiež rodák z Devínskej Novej Vsi, v rozhovore pre denník Sme: „ Za komunizmu sme vyliezli hore a videli sme ostnaté drôty, za ktorými bola slobodná krajina. Toto nebolo stredné Slovensko, kde má človek pocit krásnej rodnej hrudy. Tu človek  videl, že tá rodná zem je zadrôtovaná. My sme sa nemohli stať nacionalistami“. Ani sme sa nikdy nestali, dodávam ja. My, decká, sme si pod vplyvom dobrodružného filmu Kráľ Šumavy predstavovali štátnu hranicu, najmä v noci, ako miesto hemžiace sa záškodníkmi a diverzantmi.
Až môj dedo ma z toho vyviedol, keď ma počas našich prechádzok v prírode upozornil
na zdanlivo nenápadné detaily, ako napríklad stĺpy pohraničného oplotenia v hornej časti zalomené a ohnuté smerom k nám, do vnútrozemia. Takže, narušiteľ sa nečakal z vonku, zo Západu,
ale od nás. Ten plot tam bol natiahnutý nie preto, aby sa k nám nehrnuli agenti a záškodníci z mierumilovného neutrálneho Rakúska, ale aby sme nemohli utiecť za slobodou my. Nechcem si stoj, čo stoj robiť reklamu, ale práve touto tematikou sa zaoberá scenár k filmu Rukojemník, ktorý, ak všetko pôjde dobre, začne v lete tohto roku nakrúcať režisér Juraj Nvota. A ak Boh dá, na budúci rok vyjde aj môj zatiaľ nezverejnený rovnomenný román, ktorý poslúžil ako námet
k tomuto scenáru.

HRANIČNÉ PÁSMO Z POHĽADU HISTORIKA
PhDr. Jozef Kľačku Koncom štyridsiatich rokov minulého storočia sme sa presťahovali z nášho domu pri futbalovom ihrisku k babke do dediny, vtedy na Hlavnú ulicu č. 6. Babka bola sedliačka a ako vdova už nevládala obrábať polia a starať sa o dobytok. Napriek tomu, že otec robil vo fabrike, z titulu vlastníctva polí a lúk sme sa nestali len  „samozásobiteľmi“. Nedostali sme potravinové prídelové lístky, ale naopak museli sme odovzdávať „kontingent“ vajec,
mlieka, bravčového a hovädzieho mäsa. To bola starosť rodičov, my, deti, sme mali oveľa pestrejší život. K babkinmu domu patrila stodola, za ňou záhrada, potom bol kus pasienku a hneď rieka Morava. Morava a rybačka bola úžasná vec. Rieka sa v zime zmenila na klzisko, v lete zas
slúžila ako kúpalisko. Nielen pre deti, ale aj dospelých. Nahrádzala nám aj kúpeľňu.
Mama nás v nej vyumývala mydlom amy sme to „opláchli“ plávaním. Síce štýl „ po psačom“, ale plávali sme. Keď potom postavili zátarasy z ostnatého drôtu, hneď na konci záhrady, bol koniec kontaktov zMoravou. Celá dedina padla do tzv. „hraničného pásma“, čo bola vlastne všestranná
izolácia od okolitého sveta. Vstup bol na povolenie a kontroly aj na prechádzke po okolí. Raz ma nachytali pohraničníci bez papiera na prechádzke a viedli ma za posmešného pokriku spoluobčanov cez celú dedinu až do kasární na Kolónii. Nič veselé, skôr ubíjajúco smutné. Preto som si koncom roku 1989 odstrihol kus ostnatého drôtu na rozlúčku so železnou oponou
a vozím ho v aute. Morava sa zmenila. Rieka z detstva sa stala iba riečkou na prehodenie kameňom. Aj napriek tomu, že šlo o západnú hranicu, neviem o činnosti Bielej légie
v spojení s Devínskou Novou Vsou. Možno sú nejaké informácie v Ústave pamäti národa SR, alebo v Národnom archíve. Ale ja som sa vo svojej profesii s takým dokumentom nestretol

TAKMER SOM SPÔSOBIL MEDZINÁRODNÝ ŠKANDÁL
Príbeh Ing. Vladimíra Mráza Mal som sedemnásť a študoval na strednej  škole, keď mňa a mojich rovesníkov oslovila miestna organizácia  Socialistického zväzu mládeže, aby sme sa zapojili do akcie „Mladí ochrancovia hraníc“. Našou úlohou bolo vyhľadávať podozrivé osoby pohybujúce sa v pohraničí. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, v čase najtvrdšej normalizácie, mala
táto žiadosť silu kategorického imperatívu a moje prípadné NIE by malo ďalekosiahle následky. Chcel som študovať, nemal som za sebou vplyvných ľudí, nemohol som si dovoliť pózu disidenta.
Neostávalo mi nič iné ako prikývnuť a dúfať, že sa mi nejako šikovne podarí rýchlo ukončiť túto
neželanú kariéru strážcu hraníc. Príležitosť nenechala na seba dlho čakať. Jedného pekného
večera sa môj ostražitý zrak zabodol do „ podozrivého“ objektu v čakárni miestnej vlakovej stanice. Elegantný pán s kufríkom napĺňal svojím príliš kultivovaným zovňajškom všetky stranícke predstavy ideálneho prototypu nepriateľa našej socialistickej vlasti. Okamžite som vedel, že je to ten pravý, na ktorého som čakal. Bez váhania som ho „zajal“. Vzpi eral sa, ale nedalo sa nič robiť. Neskôr vysvitlo, že šlo o člena Rakúskeho diplomatického zboru a takmer z toho vznikol medzinárodný škandál. Súdruhovia napokon všetko ututlali a čo je dôležité, o moje služby už viac nestáli. S konečnou platnosťou sa mi ich podarilo presvedčiť, že pre budovanie krajších zajtrajškov som absolútne nepoužiteľný.

POZOR NA BAX BUNNYHO!
Aleš Zlocha spomína  S manželkou sme sa do Devínskej Novej Vsi prisťahovali v roku 1975 z Bratislavy. Normalizácia bola takým tragikomickým obdobím. Vyvolávala smiech cez slzy
s príchuťou znechutenia a strachu. Naša záhrada hraničila so zakázaným pásmom. Na jej konci bol drôt, ktorý signalizoval pri prekročení, že sa tam niečo deje. Stačil slabý dotyk, napríklad bažanta, a už boli pohraničiari v pohotovosti. Niekedy sme začuli aj strach naháňajúcu streľbu. Samozrejme, že sme sa museli legitimovať. Zábavné to bolo najmä počas maškarných plesov, tu v Devínskej Novej Vsi. Ešte pred začiatkom plesu sme museli ísť do Domu kultúry na tretie poschodie, kde boli policajti a pohraničná stráž. Mali pred sebou veľkú knihu, kde si zapisovali
meno, adresu, číslo občianskeho preukazu a - masku. Zrejme preto, aby nejaký rafinovaný
diverzant v nenápadnom prestrojení za Bax Bunnyho neprekročil zákerne hranicu.
Pamätám sa aj na Vianoce roku 1989. Už viacmenej opustenú hranicu strážil osamelý
pohraničiar. Nám ho prišlo ľúto, a tak sme mu zaniesli vianočnú kapustnicu...

Autor: RED
Foto: Daniel Kaplavka