Pani kronikárka

„Kronikár nemá jednoduchú úlohu. Musí o živote v obci písať stručne, jasne, pravdivo, ale tak, aby sa nikto neurazil. Jednoducho – musí vedieť o všetkom, nehovoriť o ničom a napísať to tak, aby aj o sto rokov bolo jasné, čo sa tu dialo,“ hovorí s úsmevom historička Dr. GABRIELA ŠKORVANKOVÁ, kronikárka Lamača a Záhorskej Bystrice.

Pracovňa kronikárky v útul­nom byte v Lamači, to je veľká knižnica, počítač, pracovný stôl, pohodlné kreslá a – malý servírovací stolík. Naň si Gabriela Škorvanková položí množstvo dokumentov, ktoré musí preštudovať, usadí sa do kresla a robí si poznámky... Jeden rok života mestskej časti, to je asi 3000 až 4000 strán dokumentov, z ktorých treba urobiť „výcuc“ najdôležitejšieho – na tridsať strán. Už z toho vidno, že písanie obecnej kroniky nie je žiadna zábavka. „Má presný postup daný zákonom. Keby som napríklad uviedla údaj, ktorý je nepravdivý a pritom mala možnosť dozvedieť sa to, môžem skončiť vo väzení. Súd by to klasifikoval ako falšovanie úradnej listiny,“ vysvetľuje Gabriela Škorvanková a dodáva, že kronika napríklad neobsahuje žiadne fotografie. Na to slúži pamätná kniha obce.

Na celý život
Obecný kronikár skladá sľub do rúk starostu a zaväzuje sa, že nikdy nepoužije materiál, ktorý by hanobil obec, udalosť alebo nejakú osobnosť. Sľubuje, že bude nestranný a vždy bude uvádzať len a len fakty. Kronikár je celoživotná funkcia, ktorá končí len smrťou alebo neschopnosťou človeka viesť kroniku, napríklad pre duševnú poruchu. Kontroluje ho komisia, na zasadaniach ktorej sa niektoré zápisy dajú ešte vydiskutovať, ale keď sa už kronika za daný rok uzavrie, nemožno v nej nič meniť, iba ak pri ďalšom ročníku napísať poznámku o tom, ktorá časť zápisu bola nepresná či nepravdivá a opraviť ju.

Gabriela Škorvanková nám ukazuje napríklad kroniku Lamača z roku 2008. V jej závere je zhrnutie: Kronika ukončená stranou 31, obsahuje 8004 slov, 56715 znakov, 282 odstavcov a 1278 riadkov – a musí to sedieť na chlp. Členenie obecnej kroniky je tiež dané zákonom, kronikár ho nesmie svojvoľne meniť. Od stručnej charakteristiky celospoločenskej situácie až po šport a kultúru je tam zachytené všetko. „Kronika za konkrétny rok sa píše až na jeseň nasledujúceho, keď sú už všetky zmluva a dokumenty uzavreté,“ objasňuje kronikárka a hovorí, že už 15 rokov sa môže kronika odovzdávať aj v tlačenej podobe, dovtedy sa písala výlučne ručne. Originál je schovaný u starostu v trezore, nesmie ju dať do rúk nikomu nepovolanému, a kópiu má kronikárka doma – keby náhodou jedna zhorela, aby sa druhá zachovala. Má to svoje opodstatnenie – najmä v minulosti sa mnoho kroník pri požiaroch zničilo, niektoré sa zase nenávratne stratili...

Ručne? Ručne!
Pre parádu sa kronika píše aj ručne – do knihy na špeciálny nekyslý papier plniacim perom a dokumentačným atramentom, ktorý nemožno zmazať. „A ak sa to aj podarí, archivári vedia, že ho stačí obliať vodou a opäť sa zjaví,“ prezrádza s úsmevom Gabriela Škorvanková. Pri ručnom písaní je najdôležitejšie nepomýliť sa, kronikár nesmie nič škrtať, a keď priveľmi opravuje, nie je to jeho dobrá vizitka. „Vyžaduje si to sústredenie, ale aj tak naraz viac ako tri strany krasopisne nenapíšem, potom už dostávam do ruky kŕč,“ smeje sa kronikárka.

Kroniku pre Záhorskú Bystricu píše pani Škorvanková od roku 1976 a jej rekonštrukciu od roku 1967, prevzala ju po pánovi farárovi Otovi Holúskovi, a kroniku pre Lamač od roku 1999. Zároveň pracuje na rekonštrukcii lamačskej kroniky z rokov 1989-1999 – hotové sú zatiaľ štyri roky. Najmä rekonštrukcia kroniky nie je jednoduchá, lebo mnohé dokumenty chýbajú a kroniku dovtedy pre túto mestskú časť nikto neviedol.

S chladnou hlavou
To, že kronikár je celoživotná a dlhoročná funkcia, má svoje opodstatnenie: jeden človek dokáže na problém ťahajúci sa roky pozerať kontinuálne, pozná jeho vývoj, zmeny, dokáže zachytiť ich podstatu. Pani Gabriela sleduje spoločenské a kultúrne udalosti v mestských častiach, zbiera plagáty a letáky z akcií, najmenej 4-5 krát do roka sa prejde k rozosta­vanej nemocnici Rázsochy, aby videla, či sa tam niečo zmenilo, sleduje predaje pozemkov, zmeny územného plánu.

Čo je však najdôležitejšie, musí si od problémov zachovávať odstup a písať s chlad-nou hlavou. Gabriela Škorvanková si napríklad pamätá, už v úlohe kronikárky, že koncom šesť­desiatych rokov sa začalo hovoriť o projekte Záhorie, ktorému mala padnúť za obeť celá stará zástavba Bystrice a paneláky sa mali tiahnuť od Lamača až k Stupave. Preto v Záhorskej Bystrici začala platiť stavebná uzávera a mnoho mladých muselo z milovanej obce pod Holým vrchom odísť bývať do Petržalky. Našťastie, z projektu nakoniec nič nebolo, ale uzávera skončila až v roku 1991...

Kronikárka si pamätá aj lamačský zlý rok 1993, keď problémy okolo starostu so zastupiteľstvom poznačili celý Lamač. Nakoniec starosta odstúpil sám, ale Lamač nemal kto riadiť. Akoby začarované – po tri volebné obdobia ani jeden lamačský starosta nezotrval vo funkcii do konca volebného obdobia.

Najkrajšie okamihy
Výhodou Lamača aj Záhorskej Bys­trice je, že ich kronikárka je zároveň aj historičkou, ktorá má od pápeža Jána Pavla II. povolenie vstupu do cirkevných archívov, a tak v ostri­homskom arcibiskupskom archíve odfotila listiny, ktoré potvrdzujú, že Lamač nevznikol v roku 1540 po bitke pri Moháči, ako sa dlho tvrdilo, ale prvá písomná zmienka o ňom je už z 28. októbra 1291 – a tak sa aj dnes oslavuje. V maďarskom štátnom archíve v Ostrihome a v Budapešti Gabriela Škorvanková zase získala originál listín prvej písomnej zmienky o Záhorskej Bystrici z roku 1314, potvrdzujúce jej existenciu – a darovala ich tejto obci.

Kronikárka si pamätá všetko dôležité, čo sa v mestských častiach stalo a ešte radšej spomína na výnimočné okamihy – napríklad, keď sa v roku 1998 svätili obecné symboly Lamača. Alebo keď v Bystrici v roku 1994 odhaľovali pamätnú tabuľu na rodnom dome plk. Antona Prvoniča, pilota britského kráľovského letectva, aj za účasti vzácnych hostí až z Anglicka.

Gabriela Škorvanková o tom síce nehovorí rada, ale kronikár často musí odolávať rôznym tlakom – napíš to tak, napíš to hentak, moje zásluhy boli väčšie – ale ona pokojne odpovedá: máš nejaké dokumenty, ktoré tvoje slová potvrdzujú? Ak áno, predlož mi ich. Niekedy sa jej do uší dostanú reči o tom, aké veľké peniaze za vedenie kroniky musí dostať – a pritom je to za rok len tristo eur. A keď sa jej niekto opýta, prečo takú ťažkú prácu vlastne robí, odpovie, že to berie ako svoje poslanie. Kronika je totiž aj poučením pre ďalšie generácie, aby sa vyvarovali chýb, ktoré urobili ich predkovia. „Kronikár by mal mať vždy tri hlavné vlastnosti – srdce, cit a svedomie,“ dodáva Gabriela Škorvanková.

Autor: ZUZANA LAJDOVÁ
Foto: Oles Cheresko, shutterstock