Dnes je streda, 23.október 2019, meniny má: Alojzia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Šesť žien na jednej lodi

august 20, 2010 - 15:29
K Veľkému Draždiaku to má z bytu len na skok, ale kúpať sa tam veľmi nechodí. Nemá kedy. „Väčšinou plávam len v neopréne,“ smeje sa JÚLIA PAVELKOVÁ, kapitánka ženského raftového tímu Mistral, ktorý je v súčasnosti najúspešnejší v Európe a druhý najlepší na svete. Takmer všetky jeho členky sú Petržalčanky.
Pred necelým mesiacom sa v Holandsku konali Majstrovstvá sveta v raftingu, na ktorých posádka bratislavského Mistralu potvrdila povesť favoritiek. Po svojom nedávnom triumfe  na majstrovstvách Európy, kde vybojovali deväť medailí, získali dievčatá z Mistralu na holandskom kanáli dve zlaté a v celkovom hodnotení sa umiestnili na druhom mieste!

Maminka, zaber!
Medzi divákmi, ktorí zvyknú slovenskú posádku na pretekoch povzbudzovať z brehu, býva často aj triapolročný Filipko. Bije na bubienok a ako skúsený fanúšik z plného hrdla kričí tak, ako to počuje od dospelých: „Baby, makajte!“ alebo „Maminka, zaber!“

Kapitánku Júliu Pavelkovú chodí povzbudzovať so synom Filipkom aj jej manžel. Aj ďalšia členka posádky Hanka Švarcová-Vargová má už jedeapolročného syna a chodieva na preteky s celou rodinou.
Posádka Mistralu je v istom zmysle svetovou raritou - je v ňom lekárka, farmaceutka, ekonómka, personalistka, dve pedagogičky - všetky si stihli popri športovaní dokončiť vysoké školy, sú zamestnané a niektoré majú aj rodiny a deti.

Keď Julka popri zamestnaní dokončila štúdium na katedre telesnej výchovy  a športu, mala už sedemmesačného syna. Už šesť týždňov po pôrode trénovala, kondičku si zlepšovala počas materskej dovolenky aj kočíkovaním po hrádzi na kolieskových korčuliach. Manžel mal pre ňu vždy pochopenie.„Od začiatku vedel, koho si berie,“ hovorí Julka s úsmevom. „Netajila som, že popri práci aj trénujem a študujem.“

Aj jej manžel je športovec - futbalista. Bez vzájomného pochopenia a spolupráce partnerov, ktorí si musia koordinovať čas tréningov a starostlivosť o syna, ale ani bez pomoci rodičov by to nešlo. Každý rok po sezóne zasadne rodinná rada a rozhoduje sa, či spolu potiahnu ďalší rok. Nie je ľahké vzdať sa športovania, keď sa mu venujete po celý svoj život.

Nie som sama

Julka, ktorá žije od svojich troch rokov v Petržalke, najprv plávala, potom sa po vzore mladšieho brata začala venovať kanoistike a dotiahla to až k titulu majsterky Slovenska v zjazde. V roku 1996 dala dokopy partiu dievčat - vodáčok z karloveskej zátoky a zúčastnili sa prvých pretekov v raftingu. Pôvodný názov Dunajčík sa neskôr zmenil na Mistral a vo viac-menej rovnakej zostave je posádka spolu už desať rokov.

Všetky členky tímu sú pôvodne vodáčky, dobrý základ pre rafting získali v individuálnych športoch a viaceré dosiahli aj významné úspechy. „Sú to silné osobnosti a nebolo jednoduché zladiť sa. Každá  chcela mať pravdu. Museli sme sa učiť sedieť spolu v jednej lodi,“ spomína Julka, ktorá je od začiatku kapitánkou. „Ale na druhej strane je dobre vedieť, že keď sa raft prevráti a plávam, nie som v tej v divokej vode sama.“

Športu sa žiadna z nich nevenuje profesionálne - všetky sú zamestnané, na preteky si brávajú dovolenky, často si musia z vlastného platiť cestovné i ubytovanie. „Nie sme rozmaznané,“ hovorí kapitánka, ktorá si za roky pádlovania vypestovala nielen pevné svaly, ale naučila sa aj disciplíne a umeniu organizovať si čas. Medzi dievčatami z posádky, ktoré spolu trénujú tri-štyrikrát do týždňa a v sezóne absolvujú niekoľko pretekov, sú, tak ako to medzi vodákmi býva, priam rodinné vzťahy. Spoločne oslavujú narodeniny, spolu chodia lyžovať či na splavy. Celoživotné kamarátstva sú ďalším bonusom, ktorý získate, ak sa roky venujete športu.

Vždy je to adrenalín
Odkedy je Júlia Pavelková matkou, intenzívnejšie si uvedomuje aj nebezpečenstvo. „Na divokej vode sa vždy môže niečo stať, ale každý pri sadaní do lode dúfa, že sa to nestane práve jemu... Na júnových majstrovstvách Európy v Mezzane sa prevrátila bosnianska posádka a záchranári, ktorí jej pomohli na breh, až po chvíli zistili, že chýba kapitánka. Dostala sa pod raft a plávala tak štyri kilometre. Záchranári ju vytiahli, ale bola v kóme a napokon v nemocnici zomrela. Mala dvadsaťri rokov... Tu som si opäť uvedomila, že divokú vodu nikdy nemožno podceniť,“
rozpráva Julka a vysvetľuje, že bezpečnosť v mnohom závisí od  organizátorov pretekov. Keď chcú šetriť, poskytnú menej záchranárov... To, že organizátori niekedy hazardujú s bezpečnosťou pretekárov, si intenzívne uvedomila v roku 2007 na majstrovstvách sveta v Južnej Kórei.

„Počas pretekov bolo v rieke málo vody, ale po silných dažďoch sa voda prudko začala dvíhať - a my sme hneď museli nastúpiť na štart maratónu. Nebol čas tú vodu spoznať, nemali sme ju ,prečítanú, a rieka sa vlastne stále menila, lebo voda stúpala. Tá hodina jazdy bola neskutočne psychicky náročná a vtedy som chvíľu rozmýšľala, či s raftingom neskončím. Či mi to stojí za to... Ale nie je jednoduché skončiť, keď ste niečomu toľko obetovali. A potom - stať sa vám niečo môže aj pri jazde na bicykli. Na divokej vode je dôležité zachovať si chladnú hlavu. Keď sa prevrátite, nespanikáriť, a hlavne sa nedostať pod raft. Ja ako kapitánka v takých chvíľach vždy rátam prilby...“


Dočkajú sa olympiády?
Naše rafterky trénujú v zátoke v Karlovej Vsi a na umelom kanáli v Čunove, ktorý vlastne umožnil rozvoj tohto  adrenalínového športu u nás. Posádka Mistralu si ani po majstrovstvách sveta veľa oddychu nedopraje. Čakajú ju európske pohárové súťaže a veľkou výzvou sú budúcoročné majstrovstvá sveta v Kostarike. „Nevieme, dokedy to ešte spolu  potiahneme,“ smeje sa kapitánka tímu, pre ktorý je každá ďalšia medaila výzvou a nedokážu si predstaviť, že by práve teraz mali s trénovaním prestať. „Možno sa spolu dočkáme aj olympiády v roku 2028, keď by sa rafting mal stať olympijským športom.“

Držme im teda palce. Veď reprezentujú tak trochu aj Petržalku.

Raftový tím Mistral:
Júlia Pavelková,  Hanka Švarcová - Vargová,  Zuzana Čunderlíková, Monika Beňušová, Katarína Žilinková, Simona Mičušíková, náhradníčky: Eva Hochschornerová, Natália Borecká, Veronika Kvetáková. Tréneri: Radoslav Orokocký a Milan Petrovič

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: archív J.P.

- - Inzercia - -