Spomínajme!

Ako malé dieťa som si myslela, že názov PETRŽALKA je synonymom slova LUNAPARK. Netušila som, že okrem kolotočov a iných atrakcií na brehu Dunaja, ku ktorým sme sa minimálne raz za rok - na prvého mája - prepravovali preplneným propelerom (a ja som vždy bála, že sa pod ťarchou toľkých ľudí potopí), má Petržalka aj všednejšiu tvár. Že za lunaparkom si žije svojráznym životom prímestská dedina, že sú tu továrne, školy, ale najmä - chýrne marhuľové a čerešňové záhrady.

Po rokoch, keď som sa sem s mnohými mladými ľuďmi mojej generácie sťahovala, táto dedina už mizla a ustupovala panelákom. Dostávali v nich byty aj ľudia, ktorí pre novú výstavbu museli opustiť svoje dedinské domy a ovocné sady. Stará Petržalka zostala len v ich v spomienkach a na fotografiách v súkromných archívoch.
Terajšia Petržalka sa však celkom odlišuje aj od tej, do ktorej sme sa pred tridsiatimi rokmi sťahovali - mnohí sa ešte pamätáme na blato, ktorým sme sa brodili, pretože chodníky ešte neboli, na to, akou vzácnosťou pre naše deti boli prvé skromné pieskoviská, ako sme chodili z panelákového sídliska, kde chýbali obchody, na nákupy do obchodíkov, ktoré ešte fungovali vo zvyškoch starej Petržalky. S akým nadšením sme umývali okná  a pomáhali urýchliť otvorenie školy pre naše deti... Aj my, prví osadníci „novej Petržalky“ sme už vlastne pamätníci...

„Bývam tu už viac ako dvadsaťpäť rokov, všetky tri moje deti sú Petržalčanmi od narodenia  a je to ich domov. No zdá sa, akoby sa za Petržalku považovala len tá, ktorá sa začala budovať v sedemdesiatych rokoch. Ako keby tu nič predtým nebolo. Neexistuje tu lokálny archív, žiadne múzeum, nik nezbiera zaujímavé dokumenty o minulosti. Pamätníkov starej Petržalky už veľa nie je a bude ich stále menej, historická pamäť tohto miesta sa vytráca. Preto som sa s mojimi spolupracovníkmi rozhodol zhromaždiť ,obrazovú pamäť Petržalky´, “ rozpráva riaditeľ tunajšej miestnej knižnice Ernest Huska. „Priznám sa, že som sa inšpiroval príkladom z Brna - tamojšie Kultúrne a informačné centrum vydalo sériu kníh pod názvom Moja spomienka, ktorú vytvorili zo svojich útržkov spomienok na niektoré zaujímavé miesta mesta jeho obyvatelia.

Petržalská knižnica za dva roky zhromaždila okolo sedemsto fotografií  a nedávno prvých päťsto zverejnila na svojej webovej stránke. Drvivú väčšinu tvoria zábery domov a ulíc, ktoré si ich obyvatelia zdokumentovali skôr, ako ich pre novú výstavbu museli zbúrať. „Mňa však na najviac zaujímajú ľudia  a ich osudy. Čo sa stalo s obyvateľmi domov, ktorí na fotkách zachraňujú svoj majetok pri povodni v roku 1965? Kde sú dnes dievčatá, ktoré tak vášnivo hrali hádzanú, kde deti a rodičia z kúpaliska Matador či Lido?“ uvažuje Ernest Huska.
Aj preto knižnica vyzvala Petržalčanov, aby svoje spomienky napísali. Stačí pár riadkov, jeden nezabudnuteľný zážitok, postreh, spomienka na zaujímavú postavu, ktorá v minulosti neodmysliteľne patrila k obrazu Petržalky. Z mozaiky spomienok mnohých ľudí môže vzniknúť kniha - aj pre tých, čo prídu po nás.
Ak chcete prispieť k vytvoreniu tejto pamäte Petržalky, môžete posielať svoje príspevky na adresu kniznica@kniznicapetrzalka.sk, poslať ich poštou (Miestna knižnica Petržalka, Kutlíkova 17), alebo aj priniesť osobne.

„Na starú Petržalku sa dobre pamätám. Odchádzali sme z nej medzi poslednými obyvateľmi, okolo nás už boli iba zbúrané domy, zničené prístupové cesty a elektrické vedenie. Vždy keď si na starú Petržalku spomínam, vidím ju takú, aká bola v časoch môjho detstva,“ napísala jedna z tých, čo prispeli do mozaiky spomienok, pani Eva Mituchová, dnes obyvateľka námestia Hraničiarov.

Železničné priecestie.
Neoddeliteľnou súčasťou Petržalky bola železničná trať, jednokoľajka smerujúca zo stanice Nové mesto cez most Červenej armády (Starý most) až k Matadorke.
Prechádzala okolo futbalového ihriska, Sadu Janka Kráľa, záhradkársku oblasť a  cez neveľkú časť Petržalky . Neďaleko od vstupu na stanicu pretínala aj našu Vlasteneckú ulicu.
Keď ťažká červená sovietska lokomotíva Sergej  ťahala niekedy aj dvadsať – tridsať naložených vagónov, triasol sa porcelán vo všetkých blízkych i vzdialených domácnostiach. Náš dom bol piaty dom od trate, takže to viem posúdiť.
Ľudia z okolia chodievali do obchodu, na poštu, do kostola či na autobusovú zastávku cez naše železničné priecestie.

Pred vstupom na stanicu stál semafor, ktorý ukazoval rušňovodičovi, či je niektorá koľaj na stanici voľná. Často sa stávalo, že nebola - niekoľko minút, ale aj niekoľko desiatok minút. Takže vlak prichádzajúci na stanicu stál a stál a križoval  ulicu. Ľudia čakali, niekedy aj nadávali, alebo sa jednoducho vybrali na druhú stranu krížom cez vlak. Na bokoch nákladných vozňov boli schodíky s plošinou, po ktorej sa pohodlne dalo prejsť na druhú stranu a pokračovať v ceste.
Cez vlak sme preliezali aj my, deti. Ak sa náhodou vlak pohol, pod ťarchou nákladu sa rozbiehal iba pomaly a dalo sa z neho bezpečne zoskočiť.

Niekedy bolo prelezenie vlaku veľmi dôležité. Niekto sa ponáhľal na autobus, niekto do práce, a niekedy aj my deti k mäsiarovi.
Znie to možno čudne, ale aj my sme sa ponáhľali k mäsiarovi. Mal predajňu hneď vedľa trate. Otváracie hodiny mal od 6.00 do 12.00 hod. a popoludní od 15.00 do 18.00 hod.
Tovar dovážali dopoludnia a cez obednú prestávku ho mäsiar spracoval. Najkrajšie mäso predával hneď po otvorení o 15.00 hod.

Naše susedky alebo aj deti sme sa preto chodievali postaviť už okolo 13.00  hod. do radu, a tak si zaistiť výhodný nákup. Naša mama chodievala potom za nami tesne pred otvorením a ušlo sa jej pekné mäso. Museli sme si však uchytiť miesto v prvej päťke, inak to už bolo s výberom horšie. Preto ak náhodou zastal vlak na priecestí pred 13.00 hod., bolo to hotová pohroma. Ale ak sme chceli na nedeľu pekné mäso, nemohli sme zaváhať.

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: archív