V rodnom liste má napísaný dátum 6. marec 1940. Kŕkanie žiab a večerné zvonenie kostolného zvona v ten deň prehlušil v jednom z domov v Hradišti pod Vrátnom plač dievčatka. Narodila sa Zita Furková.
Už o štyri roky ju otec, ochotnícky divadelný majster Jozef Furko, priviedol na dedinské javisko. Dostala tam krídla a prvú rolu. Anjela. Sesternica bola Ježiško, čo prišiel, aby dal ľuďom požehnanie. Asi v tom bola tréma, ale celkom na to zabudla. Tak to zobral do rúk malý anjelik. Zita predstúpila pred divákov a urobila to za ňu. Najskôr sa ozval hurónsky smiech, ale po pár sekundách sa zmenil na aplauz. Prvý nezabudnuteľný potlesk v jej živote. V tej chvíli sa v nej narodila herečka.
Volanie múz
Zita Furková vyrastala v rodine, v ktorej sa obaja rodičia venovali ochotníckemu divadlu. A ona s nimi. Od detstva stála na doskách, ktoré znamenajú svet. Bolo prirodzené, že s výberom školy neváhala. Voľba bola všetkým jasná - bratislavská Vysoká škola múzických umení. Štúdium herectva absolvovala v roku 1962 v ročníku profesora Karola L. Zachara. Hneď po získaní diplomu ju múzy zavolali do zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kde mali pre ňu pripravené veľké postavy v Schillerových Úkladoch a láske, v Shakespearovom Večere trojkráľovom, v Túžbe sobotňajšieho večera. Po roku však prišli nové roly, tentokrát na javisku divadla v Trnave. Vrátila sa tak do mesta, kde pár rokov predtým zmaturovala. Bola síce prijatá na gymnázium v Senici, po roku však musela prestúpiť práve do slovenského Ríma. Dôvodom bola pre vtedajší režim ideovo nevyhovujúca tvorba jej otca. Namaľoval totiž obraz Štefánika a obraz Krista v Getsemanskej záhrade.
Osudová scéna
Ale ani Trnava nebola konečná stanica... Osudová scéna ju čakala v hlavnom meste. Bolo ňou bratislavské Divadlo na Korze, legendárna pivnica, kde na doskách, znamenajúcich svet, začínali aj Milan Lasica a Július Satinský, skupina Prúdy, Peter Debnár, Stano Dančiak, Marián Labuda, Martin Huba, Zora Kolínska, Milan Sládek. Miesto, kde v polovici šesťdesiatych rokov počas návštevy Bratislavy recitoval svoju poéziu "kráľ majálesu" a charizmatická postava beatnickej histórie, americký básnik Allen Ginsberg.
Divadlo na korze, ktoré vzniklo v prelomovom šesťdesiatomôsmom, bolo pre Zitu Furkovú viac ako len zamestnávateľom. Keď sa Slovensko 21. augusta prebudilo zoči-voči namiereným tankom, bola v zahraničí. Pre mnohých to bolo znamenie osudu – vziať nohy na plecia a nikdy sa nevrátiť. Pre Zitu nie, mala tu predsa mamu, sestru, blízkych a... svoje divadlo, o ktorom jeho vtedajší riaditeľ Kornel Földvári hovoril ako o „škole, ktorá učila ako prežiť a zachovať si chrbticu.“ Práve preto jej ho však veľmi rýchlo vzali. Nová komunistická moc dala v roku 1971 Divadlo na Korze zrušiť.
Nové Zitino Korzo
„Oficiálne nás zatvorili z hygienických príčin. A mali pravdu, boli to hygienické príčiny, lebo morálka je vlastne hygiena vnútra,“ spomína herečka, ktorá síce nútene zmenila javisko a prešla s takmer celým súborom na Novú scénu, ale z nejakého dôvodu neprestávala veriť, že je to len dočasné. A mala pravdu, aj keď tá dočasnosť trvala až dvadsať rokov. 1. apríla 1990 však spolu s Ľubom Gregorom založila svoje divadlo znovu, tentokrát s názvom Korzo´90. Z pôvodného divadla sa v novom súbore stretla už len so Zorou Kolínskou, Ľubom Gregorom, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom, Mariánom Debnárom a Vladom Černým. Nové staré divadlo Zita Furková nikdy nechcela porovnávať s tým, čo bolo. Ľudia sa predsa menia, tak ako časy. Meno slávneho predchodcu však nikdy nezradilo. A k tomu prispela aj ona. Napríklad aj tým, že na jej "objednávku" napísal spisovateľ Rudo Sloboda hry Armagedon na Grbe a Macocha, ktoré zaznamenali nevídaný úspech.
Červená princezná
Nielen za herectvo si Furková vyslúžila niekoľko ocenení. Okrem Igrica za výkon v psychologickej dráme Juraja Nvotu Priateľstvá padajúceho lístia (1998) získala Zlatú slučku za réžiu dabingu filmu Dôverné priznanie (1998), dve ocenenia Literárneho fondu - výročnú cenu a ocenenie za celoživotné dielo a Identifikačný kód Slovenska III. Zita Furková sa okrem toho stala Ženou roka 2009 v ankete časopisu Slovenka. V ankete filmových kritikov a teoretikov Dosky získala nomináciu na Cenu za najlepší ženský herecký výkon sezóny za postavu Galiny v divadelnej inscenáciiČervená princezná o dcére komunistického vodcu Brežneva. Nie náhodou. Iba málo hercov na Slovensku je totiž schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako Zita Furková, ktorá do Galiny vložila všetko svoje majstrovstvo, aby dopovedala to, čo „červená princezná“, ktorá zomrela v roku 1998 na protialkoholickom oddelení psychiatrie, už nikdy nepovie. Zita Furková tak za ňu odhaľuje tajomstvá troch nepodarených manželstiev a ďalších desiatok milostných avantúr, odhaľuje jej zvláštnu bezbrannosť, ktorú roky zalieva alkoholom. A to s takým majstrovstvom, že zas a znova vypredáva hľadisko svojho divadla.
V čom spočíva jej herectvo?
Presne touto otázkou ju zaskočil raz po predstavení mladý, mierne neurotický muž šlukujúc cigaretu. Vyfúkol jej dym do tváre a náhlivo sa spýtal: „Pani Furková, v čom spočíva herectvo?“ Bola to nečakaná otázka s mierne nástojčivou agresivitou. „Oslovila som vás niečím?“ opýtala sa ona. On na to: „Áno, áno, áno...“. „U mňa spočíva herectvo v tom, že som vás oslovila,“ odpovedala. Čo dodať? Všetko najlepšie k narodeninám, Pani herečka. A toľko síl a zdravia, aby k úctyhodných 47 rokov na doskách, ktoré znamenajú svet, pribudlo ešte raz toľko. Je nám nesmiernou cťou, že práve Vy stojíte pri zrode nášho nového časopisu Metropola Centrum. Je to nielen pocta, ale aj záväzok. Sľubujeme, že Metropola bude oduševnenou výpoveďou života v Starom Meste a bude sa snažiť svojich čitateľov zakaždým osloviť niečím zaujímavým.
Autor: MILKA PODMAJERSKÁ
Foto: Tony Štefunko
Poslať nový komentár