Súťaž o zaujímavé ceny pokračuje: prečítajte si prvé poviedky!

Pošlite nám vašu poviedku na tému Moja najväčšia investícia a traja z vás od nás vyhrajú zaujímavé ceny!

Súťaž bude trvať do 31. mája 2012. Všetky poviedky, ktoré napíšete a pošlete nám na mail redakcia@zenskyweb.sk, budú aj s vašim menom uverejnené na našej stránke v rubrike Moja najväčšia investícia. Traja z vás, ktorých poviedky sa nám budú páčiť najviac, od nás získajú:

1. cena: pobyt pre dve osoby v hoteli Zlaté Kúpele

Turčianske Teplice ležia v nadmorskej výške 518 metrov nad morom, na úpätí výbežkov Veľkej Fatry, ktoré spolu s Kremnickým pohorím a grúňmi Lazov tvoria prekrásne okolie mesta. Najväčším prírodným bohatstvom Turčianskych Teplíc sú minerálne pramene a termálne vody. Mesto je vďaka kúpeľom, vynikajúcim klimatickým podmienkam, čistému ovzdušiu a bohatstvu krás okolitej prírody ideálnym miestom na oddych, rekreáciu a regeneráciu.

2. a 3. cena: exkluzívny balíček telovej a dekoratívnej kozmetiky Mary Kay v hodnote 100 Eur



Tu sú prvé vaše poviedky.

Moja najväčšia investícia

Nejde o moju najväčšiu investíciu, ale môjmu srdcu najbližšiu.
Pred niekoľkými rokmi, mohla som mať 20 rokov, sa kamarátka Janka začala rozplývať o rozprávkovej knihe, ktorú teraz číta. Bolo mi to dosť podozrivé, lebo ona čítala maximálne len smsky a televízny program :) Knihy jej boli úplne cudzie. Začalo ma zaujímať, že čo JU tak mohlo nadchnúť, že vzala knihu do rúk a na moje počudovanie si ju aj kúpila.
Keď Vás zaujíma, o ktorú knihu šlo – bola to séria príbehov o Harrym Potterovi. Tí, ktorí ste to nečítali, si vás viem predstaviť ako reagujete. Len sa pousmejete, že či som normálna. Po neustálom dobiedzaní z Jankinej strany som chtiac-nechtiac, viac z donútenia, knihu vzala na prečítanie. Môj zámer bol taký, že poviem, že som ju čítala, ale ma ničím nezaujala, že neviem, čo sa jej na tom páči. Ale nakoniec prišla chrípka, tak čo bude človek robiť v posteli ako čítať? Aspoň ja som z tých ľudí, že keď nemám čo robiť, tak čítam. Knihy, ktoré mám doma, som už minimálne trikrát čítala a človek v posteli chce niečo, čo ho nudiť nebude.
V nude som vzala Harryho Pottera do ruky – ešte som si pomyslela: „ Panebože, asi nie som normálna a veeeeľmi sa nudím:)“ – a začala som „hrubú“ rozprávkovú knihu pre deti čítať. Ani neviem ako, ale v ten deň som prečítala všetky kapitoly prvej časti a Janke som hneď odkázala, aby mi doniesla všetky ostatné vydané knihy. Bola to najlepšie chrípka strávená v posteli bez toho, aby ma mamka upozorňovala, aby som stále „nečumela“ do telky.
Po vydaní všetkých kníh od J.K. Rowlinkovej som sa rozhodla – pre študenta – o dosť vysokú investíciu. Kúpila som si celú sériu kníh spolu s ostatnými doplnkovými knihami. Aj keď sa istotne chytáte za hlavu, že ako som mohla „vysoliť“ 100 € za rozprávku, stále si myslím, že to boli najlepšie utratené peniaze v tej dobe. A aj teraz, s odstupom času mám pocit, že čítanie tejto knihy je príjemným relaxom a oddýchnutím si od každodenných starostí a problémov.
Raz ročne chytím knihy do rúk a nechám sa vnášať rozprávkou pre dospelých........ :)

Anka



MOJA ZARUČENE NAJLEPŠIA INVESTÍCIA V ŽIVOTE

Nerada len tak utrácam svoje ťažko zarobené peniaze, ale občas sa sama poučím na iných, že výhodná investícia je najlepšia. Teda, ako každý hrdo prehlasuje "investoval som správne", ma doháňa k zúfalstvu. Rozhodla som sa, že ja tiež investujem a to s ohľadom na moje šetrenie, je "hrooozne" veľká udalosť. V deň relatívnej pohody som zavolala svojmu synovi - on je totiž fanatik do áut - že nech vydá zo seba jednu súvislú vetu na tému - aké auto by sa ku mne hodilo. Doteraz som používala iba MHD, čo moji kamoši patrične okomentovali. Mne to ale vôbec nevadilo. Synova odpoveď ma ale prekvapila a utvrdila v tom, že ženy nemajú čo hľadať za volantom a pripomenul niečo o vareške do ruky...:-)) "Nevadí ", vravím si a spomínam na známe porekadlo " Som vďačná všetkým, ktorí mi nepomohli, pretože vďaka nim som to zvládla sama". Oboznamovala som sa so svetom áut, nových trendov a nestačila som sa diviť. Nakoľko moje šoférske umenie už vyše 10 rokov nepoužívam, požičať mi auto bola samovražda - usúdila naša rodinná rada. Tak som to vzala z opačného konca. Kúpim si ojazdené, ak by náhodou niečo, aby mi to nebolo až tak ľúto. Som jednoducho taká, načo si zvyknem, toho sa iba tak ľahko nevzdám. Hľadanie mi zabralo dosť veľa času z môjho osobného voľna, ale robila som to tajne, aby som nebola terčom posmeškov od dvoch mužov v rodine, chcela som ich aj tak trošku prekvapiť. Nakoľko oni uznávajú autá renomovaných značiek, ja som im chcela dokázať, že aj moje miniautíčko nebude iba stáť v kúte. Tak... a konečne som objavila niečo pre mňa. Malé, červené, zachovalé - skrátka toto auto čakalo iba na mňa. To bude investícia, ktorá ma nebude vôbec mrzieť. Vybavila som formality a auto za krátky čas stálo pred našim domom. Syn s posmeškom vraví "čie je to červené stružítko pred barákom?" S pýchou som sa priznala a nevadilo mi, že si robili srandu aj niekoľko dní. Prišiel deň, keď bola doma "bitka" o moje malé "stružítko", lebo ich veľké fára boli v oprave a museli čakať na náhradné diely. So zadosťučinením som im požičiavala kľúče od môjho autíčka, ktoré im aj ušetrilo trošku pohonných hmôt oproti ich veľkým tátošom. Dodnes som hrdá na moju výbornú investíciu, na ktorú sa denne pozerám z okna, aby som ho mala stále na očiach. Dnes práve prší, mám ísť na nákup a ten pocit ma hreje pri srdci, že moja investícia bola naozaj správna, lebo autíčko v takýchto sychravých dňoch používam aj ako dáždnik..:-)) No, nie som ja úžasná...?!
Neznáma autorka



Moja najväčšia investícia - Portrét dieťatka

Existuje množstvo želaní, ktoré majú obrovskú silu – omnoho väčšiu ako si dokážeme predstaviť.
Je pravda, že si rád prečítam časopisy určené pre ženy. Neraz sa v nich píše o túžbe žien po bábätku a na nás mužov akoby sa zabúdalo, pretože ešte stále platí pravidlo, že my, muži sme silní, racionálne rozmýšľajúci alebo niečo podobné. Na túto tému vzniklo veľa článkov, preto nebudem zachádzať do priveľkých podrobností. Ale aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol napísať svoj príbeh. Príbeh obyčajné ženatého muža a manžela túžiaceho po dieťati.
Moja manželka zarába trikrát viac ako ja. Ale prečo nie? Všetko totiž dokáže vlastnou šikovnosťou a plánovaním mesiace dopredu. V práci má prirodzenú autoritu, ktorú si druhí vážia. V mojich očiach je a bola vždy veľmi krásna, milá a samostatná žena so zmyslom pre krásu. Brali sme sa po dlhých piatich rokoch chodenia a vždy som bol presvedčený o jej milej povahe. Jej nadšenie si ma získalo. Ako každá žena, aj ona si potrpí na perfektné oblečenie, rada sa upraví, načeše, vymaľuje... Mne sa to vždy páčilo, no popravde som bol muž, ktorý mal všetko a predsa nemal nič.
Trápili ma životné hodnoty, ktoré sa jej ani po trojročnom manželstve nezmenili. Z výplaty minula, čo sa dalo na značkové oblečenie, topánky a kabelky. Bola nimi priam posadnutá. Neporovnával som ju s inými ženami, len kdesi v kútiku mysle som veril, že raz...
Evke sa páčil takýto bezstarostný život, ale mne od určitého času prinášal sklamanie. Večierky, výlety, zábavy, pravidelné posedenia pri vínku či opekaní ma už unavovali. Možno aj preto, že som od nej o desať rokov starší. Túžil som po rodine s deťmi a počúvať štebotavý hlások, ktorý pohladí moje srdce. Robil som všetko čo bolo v mojich silách, mohol som sa aj roztrhať, ale Evka reči o dieťatku nerada počúvala. Jej odpoveď bola: „nie!“ a ja som s tým nemohol nič urobiť.
Aby ste mi správne rozumeli, prešiel ďalší rok a moja posadnutosť po drahocennom dieťati s nutkavou vnútornou a nenaplnenou túžbou bola taká silná, že v hĺbke duše som videl tvár nášho dieťaťa. Túžil som po dievčatku. A hoci neviem kresliť, v ten večer som priam nabitý vlastnou hnacou silou dlho do noci ceruzkou kládol na papier tenkými aj hrubšími čiarami obraz tváre našej dcérky, ktorý zostal ležať v kuchyni na stole. Ponorený do neprekonateľnej túžby som dal do toho obrázku všetko.
Svitol nový deň. Na to, čo som videl v nasledujúce ráno asi nikdy nezabudnem. Svoju manželku Evku som našiel plakať sklonenú nad tváričkou dievčatka, ktorá sa jej akoby prihovárala v tajomnej reči. Čakal som, čo sa stane v nasledujúcej chvíli. Podvedomie mi našepkávalo, že ten obrázok bez mihnutia oka roztrhá na márne kúsky. V hneve občas zvykla ničiť všetko, čo jej stálo v ceste. Tiež som čakal slovnú konfrontáciu so zvýšeným hlasom. Ako veľmi som sa mýlil. Venovala mi ľútostivý pohľad s chvejúcimi sa ústami. Jej tvár zmäkla. Videl som, ako jej to bolo ľúto. Uvedomil som si, že napriek tomu, že spolu žijeme nejaký ten rok – svoju manželku stále nepoznám.
Moja žena sa odrazu pozerala inými očami, akoby rozkvitla v tvári. Myslím, že prekročila hranice svojho ega, odvážila sa pozrieť na seba a vidieť holú pravdu. Pochopila, že nemusí nič zvažovať, že odmietaním najkrajšieho daru života nič nezíska. Skôr stráca. Vycítila moje nemé posolstvo lásky ukryté v tej maľbe. Ocitla sa na svojej životnej križovatke. Uznala, aký je pre mňa ťažký život bez dieťaťa, že som unavený a nešťastný z neustáleho presviedčania. Ešte nikdy nevyzerala tak žensky nežná a zraniteľná.
V tom okamihu akoby sa prelomili všetky ľady medzi nami a my sme sa ocitli vo väčšom súzvuku ako kedy predtým. Veštilo to dobrý začiatok. Teraz záležalo len na nej, ako dokáže utíšiť moju netrpezlivosť. Náš rozhovor nemal konca kraja. Pospomínali sme všetky skvelé veci, ktoré sa nám podarili a tiež ako si predstavujeme svoju budúcnosť.
S uplakanou tvárou priznala... strach z pôrodu, výchovy a zodpovednosti za narodenie dieťaťa. Práve preto mala z toho obavy. Verila, že dieťa zničí jej postavu a pripraví ju o spoločenský život. Že celý ten čas videla len seba a moje potreby nepovažovala za podstatné.
Od toho dňa sme spolu trávili viac času a ona sa počas nasledujúcich mesiacov správala ako vymenená. Myslím, že vnútorná intuícia jej našepkala, že teraz prišiel ten správny čas. Netrvalo dlho a ja som sa dočkal toho, o čo mi po celý čas išlo. Evka mi oznámila, že čaká naše dieťa a mne, mužovi v najlepších rokoch sa odrazu dojatím roztriasli nohy a vypadla nejaká tá slzička. Pamätám si, ako som vykríkol: „To je predsa úžasné!“
Viem, že nás čaká zmena a budeme sa musieť popasovať s nejedným problémom, ale mne to neprekáža. Ja ... my sa to naučíme zvládnuť a verím, že ako partneri spoločne budeme prežívať veci, ktoré nám život prinesie. Veď život podľa pravidiel prináša len tú najvyššiu odmenu – rodinu s pokojným prístavom.
S Evkou sme sa dohodli, že zostanem na materskej a ona môže pokračovať vo svojej kariére v práci. Sme úplne na začiatku, ale už vieme, že to bude dievčatko. Spoločne sme vybrali meno Sára. A obrázok... ten visí zarámovaný v pripravenej detskej izbe ako moja najlepšia investícia do vzťahu.
Jozef



,,Všetko má takú hodnotu, akú tomu sami určíme". Polemizovala som pri káve s mojou priateľkou Emmou, ktorá prehodnocovala svoje životné investície a plány s istou nedôverou voči ich návratnosti.
,,Ja skutočne neviem, prečo by som mala vrážať peniaze a energiu do vzťahu, ktorý permanentne stroskotáva v pravidelných intervaloch. Daniel predsa tiež môže preukázať svoju iniciatívu."
Hodnoty, o ktorých bola reč, mali stránku materiálnu, aj paradoxne oveľa cennejšiu - nehmotnú, zato mnohokrát citeľnejšiu. Kúpa bytu nie je pre mladých ľudí iba finančnou zábezpekou, ale tiež aktom nadobudnutia životného smeru, krokom k vytúženej slobode a pomyselným priesečníkom medzi predstavami a skutočnosťou.
,,Možno váš vzťah stroskotáva práve kvôli nerozhodnosti a neochote urobiť niečo len tak, bez nároku na profit. Z čistej lásky,chápeš?" Emmine dokonale upravené obočie prezrádzalo záujem aj pochybnosti. S Danielom tvorili takmer dokonalý pár, no neboli schopní posunu, kompromisov a každý ich prvý krok bol zatiaľ zaradený v spiatočnom chode.
Raz večer mi Emma volala, že Daniel kúpil nádherný byt. Hovorila to takmer poloplačom, preto som sa jej, aj keď dosť netaktne, musela opýtať: ,,Nie si nadšená?...Nechápem"
,, Aj by som bola, keby si doňho nenasťahoval novú známosť. Vraj mi to chcel povedať už dávno, čakal však, že urobím pre nás niečo, čo by ho donútilo prehodnotiť toto rozhodnutie." V telefóne ešte chvíľu znel jej plač, otázky, moje diplomatické mlčanie a potom už len píp píp píp píp.....
Bolo to logické vyústenie situácie. V hre ,,kto z koho" neexistujú víťazi a nikto neodchádza úplný, aj keď v podstate nič neobetoval.
A aká je podľa mňa najlepšia investícia? Je jedno s akou hotovosťou alebo bohatstvom disponujete. Nenechajte to všetko prepadnúť zo strachu, že neveríte v pozitívne konce, v princíp kabaly peňazí - ,,pusť a vráti sa ti viac"... Áno, opatrnosti nie je nikdy dosť, ale viete, aké je antonymum slovného spojenia: ,,žiť naplno"... Správne - ,,žiť naprázdno". Všetko, čo mám, je pre mňa natoľko cenné, že sa s tým musím podeliť, či už ide o lásku, energiu, čas, alebo čokoľvek, čo možno zaplatiť kreditkou.
Každý deň investujem toto všetko bez nároku na zisk, kvôli tým, čo za to stoja. Pretože to všetko, sú aj tak len prostriedky, ale mojím najväčším úrokom je láska tých, s ktorými ich zdieľam.
Soňa Sajenková



Kniha, najväčšia investícia

Vedela som, prečo to robím. Rozhodla som sa investovať do vzdelania. Dopočula som sa, že investovanie nie je riskantné. Riskantné je byť nevzdelaný. Tak sa to začalo. Množstvo kníh v mojej izbe na mňa pozeralo každý deň a ja som ešte nepoznala svoj cieľ. Je jednoduché kúpiť si knihu, ale vedomosti v nej obsiahnuté môžeme získať len tým, že ju prečítame. Pustila som sa do čítania tej najtenšej a najmenšej. Povedala som si, že budem rýchlo múdra a vzdelaná. Bolo mi tej knihy trocha ľúto, preto som si vzala ďalšiu a ďalšiu. Najviac ma zaujala tá s najväčším počtom strán,lebo s ňou som prežila kúsok svojho života. Na začiatok netreba mať veľa, stačí mať knihu, najlepšieho priateľa.Tú, ktorá vás očarí v prvej chvíli,aby ste s ňou boli vždy spojení, tá vás dovedie do cieľa. Kniha, to je kus srdca na papieri, ktorá si hľadá cestu k tebe, sadá si ako motýľ z kvetu na kvet a tíško vraví "prečítaj si ma a neuleť".
Daniela Badidová

Moja najväčšia investícia po 40-tke

Pred 8 rokmi som mala štyridsať a chodila som do práce, ktorá ma vôbec nebavila a nezaujímala. Jeden den mi chýbal, aby som tam mala dva roky odrobené, aj tak som sa rozhodla, že dám výpoveď. Tak sa aj stalo. Podala som žiadosť zo zdravotných dôvodov - mala som zdravotné problémy s pálením tváre a tak či tak by som musela odísť. S výpoveďou nebol problém, lebo poznali moju situáciu s červenou tvárou a pálením. Tak som to mala o to jednoduchšie s výpoveďou. Ocitla som sa na úrade práce, už tam som pochopila, že tam dlho nebudem chodiť a budem musieť rýchlo konať. Aj sa tak stalo. Mala som skúsenosti z viacerých oblastí, lebo som vždy pracovala a na materskej som bola iba jeden rok. Na úrade práce som požiadala o kurz podnikania a začala plynúť lehota, aby som mohla tento kurz absolvovať. Až vtedy som pochopila, čo som urobila a cesty späť už niet, že život sa mi zmení a budem musieť sa zmeniť aj ja. Znovu začať sa učiť a prispôsobiť pracovnú dobu ľuďom. Podporu som doma nemala, dcéra pracovala v Bratislave a manžel ma v tom nepodporoval, lebo si myslel, že mi to nevyjde a investícia do tovaru sa nikdy nevráti. Svokra ako sa dozvedela, že chcem podnikať, prišla k nám domov s celou rodinou - aj so synom, ktorý býva v inom meste - a začali: "Skrachuješ, hanba, tu nás každý pozná a urobíš hanbu celej rodine. Skrachovali už aj bohatí, šak sa spamätaj."
Začala som chodiť na kurz do mesta vzdialeného 35 kilometrov. Nemala som ani potuchy, čo ma tam čaká a tak som vôbec nemala strach a ani som sa nedala odradiť. Osemdesiat hodín driny a musela som ziskať osvedčenie o získanom vzdelaní s celoštátnou skúškou - legislatíva, právo, daňová sústava, ekonomické minimum marketing, komunikácia v podnikateľskej sfére a to nebolo všetko. Potrebovala som hľadať vhodné priestory a presvedčiť na úrade práce, aby mi poskytli peniaze na začatie podnikania. Potom písať podnikateľský zámer a tak ma posielali od jedných dverí k druhým, posúvali ma a ja vyplňujem a prihlasujem, až som začala podnikať. Predajňa mala názov Kvetinárstvo - Darčeková služba. Začala som v oktobri, kedy som predpokladala z vlastných skúseností, že sa najviac bude predávať a tak aj bolo. Pamiatka zosnulých a predaj kytíc a vencov dopadol vynikajúco. November - december boli vynikajúce na predaj vianočného tovaru. V marci sa zase výborne rozbehol obchod a mne sa peniaze vrazené do tovaru vrátili a tak som si mohla kúpiť auto. A to bol tiež super nápad, lebo každý pochopil, že sa mi začalo dariť a tak prichádzalo ešte viac zákazníkov a nemusela som nikomu nič vysvetľovať. Pracovala som sama, niekedy dlho do noci, aby som mala ráno nové kytice a vence. Po čase som mala viac dílerov a tak som začala s rozširovaním tovaru - potravinový tovar a bonboniéry si vyžadovali nové osvedčenie. Zas som sa musela učiť a získať ho. Bol to tiež super nápad - viac tovaru, viac zákazníkov. Moja rodina a spomínaná svokra do predajne prišla až po štyroch rokoch a tí, čo závideli, tak po pracovnej dobe pozerali cez okno. Z daňového úradu prišli dvakrát za týždeň. Tak, to boli začiatky mojej najväčšej investície, ktorá dopadla výborne. Dcéra prišla z Bratislavy, aj tú som zamestnala. Teraz len spomínam, ako som to všetko mohla zvládnuť bez podpory, ale viem, že to bol super nápad a najväčšia a najlepšia investicia v mojom živote. Mohla som si vyskúšať podnikanie a spoznať super ľudí. Moja investicia nebola malá, taký obchod nie je jednoduchá zaležitosť a to som nevedela, ako to všetko dopadne.
Hana




Nenazvala by som ju najväčšia, nazvala by som ju jednou z najlepších, ktorá mi pomohla oslobodiť sa a zacať žiť nový život. Bola som vo veku, keď už väčšina žien začína rekapitulovať svoj život a myslí si, že už nič nové a pekné nemôže prísť. Krátko po oslave svojej 50-tky som zaplatila agentúre, ktorá sprostredkováva zamestnanie v zahraničí a bola som veľmi prekvapená, keď ma o krátky čas kontaktovali a prácu pre mňa našli. V priebehu jedného mesiaca som odišla z firmy, kde som pracovala 30 rokov, kúpila letenku a tesne pred Vianocami priletela do Dublinu. Let bol príjemný a krásny slnečný deň iba umocňoval moj pocit, že som urobila správne rozhodnutie, aj keď nebolo jednoduché zanechať všetko, čo som do toho casu vybudovala... a to nemám na mysli hmotné statky... Nebolo jednoduché povedať môjmu zabehnutému životu z jedného dňa na druhý - ADIEU... No... som TAURUS... MALÁ... VEĽKÁ... ŽENA. Pri zostupovaní z lietadla som sa mohla kochať tou nekonečnou zeleňou, ktorou je Írsko povestné a keď som vyšla pred budovu letiska, akoby mi niekto povedal: "Jarka, WLCOME TO IRELAND..." Moja angličtina nebola zrovna excelentná a počuť írsku angličtinu, tak to som cítila, ako mi pot steká po chrbte... hodne dlho... Ale mala som šťastie, mojou skvelou učiteľkou sa stalo malé 4-ročné dievčatko... Mollie... Nedalo sa ju nemilovať od prvej chvíle... ten jej krásny pehavý noštek, tie nádherné ryšavé vlásky a rozkošný úsmev. A najviac som na nej milovala ten jej zmysel pre poriadok... Každé ráno pred odchodom do školy obehla niekoľko krát celý dom a kričala, čo jej hlas stačil: "Where are my black shoes... where is my.. cardigan...????"
Po 7 mesiacoch som od rodiny odišla, mala som pocit, že dovolenky stačilo. Našla som si prácu v meste v privátnej nemocnici. Hodne odlišnú od práce, ktorú som vykonávala na Slovensku, ale najdôležitejšie bolo, že som si ju obľubila od prvého momentu. Tomu sa povie byť v správnom čase na správnom mieste, pretože byť v zahraničí sama a nájsť prácu, ktorú si povýšite na koníčka, tak to sa tak často nestáva. A tak každé ráno vstávam a teším sa na všetko... na nový deň... na to, že sa prejdem nekonečne dlhou ulicou, že budem obdivovať všetky tie nádherné kvety v záhradách a parkoch, že budem cítiť a dýchať ten úžasný čistý vzduch, ktorý cítiť Atlantickým oceánom... Hovorí sa, že na dobré si človek rýchlo zvykne... je to hodne pravdivé. Je krásne vidieť okolo seba ľudí,ktorí sa usmievajú, ktorí aj keď vás nepoznajú, želajú krásny deň, pochvália styling... Áno, zo života ľudí v Írsku cítiť radosť zo života, všetko je tu nejako v sýtejších farbách ako u nás doma... A ja si hovorím sama pre seba, že takto sa žije, keď človek cíti ako chutí SLOBODA...
Jarka



Radovať by sme sa mali z maličkostí, a nie sa z nich rozčuľovať

Mojou nie veľmi pozitívnou vlastnosťou je, že nedokážem dlho obstáť na jednom mieste. Stále sa vrtím, rozmýšľam a dookola premýšľam nad tým, čo budem robiť trebárs o 5 minút. Ach, áno. Premýšľam. Stačí sa mi pozrieť na strom a už mi napadajú všakovaké tajomné príbehy, predstavujem si samu seba ako hrdinku zázračného príbehu. Hups! Prešlo nielenže 5 minút! Ono ich prešlo omnoho viac a ja som sa zase pozabudla, opäť som začala riešiť niečo, čo mi v podstate k životu nepridáva.
A tak som jedného dňa išla so spolužiakmi na poznávací výlet do Budapešti. Hmm, to vám bolo snenia. Stačí mi vidieť ešte neprebádané mesto a ja si už predstavujem, ako po jeho uličkách kočíkujem moje novonarodené dieťa. Samozrejme, všetko v dostatočnej budúcnosti. Dunaj, krásne domy, uličky, sochy, parlament a... moment! Veľa, veľa obchodov. Nemôžem sa pripojiť do klubu „shopaholic“, ale dajme tomu, že moja predstavivosť veľa krát nazrie aj do tejto oblasti. A tak podľa našich nepísaných pravidiel, najskôr všetko obhliadnuť, až potom fúkať do peňaženky, sme sa vybrali na rekreačnú trasu známych butikov.
Moje oči sa na všetko naokolo zachytávali a preto som si už po stýkrát uznala, že nepísané pravidlo je vskutku rozumná investícia. Asi v treťom obchode môj zrak ulovil krásne pásikavé plavky. Také tíšivo zelené ako jarná tráva. Predstavila som si ich k bielemu spodnému dielu, ktorý mám doma a tak som sa rozhodla, že v prípadnom odsúhlasení si kúpim len vrchný diel. Po odskúšaní som ich šikovne uložila v rade posledné a žmurkla na svoju skrýšu.
Môj poznávací výlet pokračoval a ja som si vyhliadla ďalších pár vecí. A vtedy to začalo. Istá známa mi povedala, že v obchodnom centre eurami platiť nemôžem a samozrejme, ja opäť skúpa na slovo, som si to overiť rozhodne nebola. A tak sme išli ku zmenárni rozhodnuté zameniť peniaze. Nikto sa neukazoval a tak sme zaklopali. V tom momente ku nám v rýchlosti blesku priplávala upratovačka s handrou v ruke a začala nám niečo veľmi výstražne vysvetľovať. Keďže moja maďarčina je pod bodom mrazu a v danej chvíli mi očakávať dar jazyka pripadalo zbytočné, zvrtli sme sa na opätku a išli si sadnúť na kávu. Po hodine čakania sme sa odvážili tam ísť pozrieť znovu. Čudujsasvete, milá pani upratovačka sedela v kresle a podávala forinty nejakému Angličanovi. S malou dušičkou sme sa ku nej priblížili a ona nám so zachmúreným pohľadom konečne splnila želanie.
Ako vypustené tornáda vybrali sme sa na lov. Poznáte ten pocit eufórie, keď niečo vidíte po prvýkrát? Ak nie, tak mne sa to stáva často. Letné šaty zrazu stratili na kráse a topánky nadobudli čudné tvary. A tak som si nakoniec kúpila len sukňu, čelenku a nejaké drobnosti. Mierne sklamaná som sa spolu s kamarátkami začala ponáhľať na autobus domov.� Mali sme odísť o pätnásť minút a to ešte bolo potrebné vybaviť záležitosti ako Wc a nájdenie parkoviska. A vtedy ma osvietilo! Moje plavky! Popohnala som kamarátky a rýchlo som sa rozbehla do obchodu. Bez rozmýšľania som siahla do mojej skrýše a bežala ku pokladni. A vtedy zase. Z úst predavačky opäť vyleteli mne neznáme slová a jediné čo mi ostávalo bol sladký úsmev a ignorovanie� situácie.
Celá natešená som v autobuse rozprávala zážitky o rozhorčenej upratovačko-pokladníčke a o predavačke, ktorá si ma necudne premerala pohľadom.�
Prišla som domov neskoro, úplne unavená a všetci už spali, ale ja som sa aj tak neubránila obhliadke mojich kúskov. Tesne pred spaním som sa pod svetlom mobilu kochala nad mojimi prírastkami. Sukňa, vravím si aké krásna, samé kvietky. Idem ďalej, óóó čelenka, tá sa mi bude hodiť k sukni. Nakoniec vyťahujem plavky. Ako sa tak pozerám, rozmýšľam, prečo si ma tá predavačka tak premerala, a prečo sa ma kamarátka opýtala, či sú mi naozaj dobré. Aj pod chabým svetlom sa mi niečo nezdalo. A tak som otočila na nich lístok a pozrela sa. A vtedy mi nebol potrebný slovník ani len osvietenie. Vtedy som pochopila slová, ktorými sa mi predavačka prihovárala. „Sú vám naozaj dobré?“ Viete, bol to typ plaviek, ktoré musíte odskúšať lebo z letmého pozretia neuhádnete, či vám sadnú. Moja overená metóda� založenia odskúšaných vecí dozadu praskla ako bublina. Na papieriku bola napísaná najväčšia daná veľkosť.�
Viete, teraz sa na tom smejem, ale vtedy som bola z toho veľmi dlho sklamaná. Nebola to najväčšia investícia, ale zbytočná rozhodne áno. Túto skutočnosť si teraz neustále pripomínam, aby som aspoň z časti ubrzdila moju roztržitosť a lietanie mojej mysle niekam úplne mimo, ale stále ma prekonáva a ja som na ňu z časti krátka. :-)
Lucia



Už len to,že som sa narodila - bola taká väčšia investícia. Prešlo radostné detstvo a prišiel deň rozhodovania - kam nasmerovať svoje ja do budúcnosti.Vybrala som si štúdium na Strednej zdravotníckej škole ako všeobecná zdravotná sestra. Po skončení som nastúpila do trojsmennej prevádzky do miestnej nemocnice ako zdravotná sestra. Vybrala som si povolanie, ktoré ma naplňalo a robila som ho s veľkou láskou a radosťou. Vždy som túžila pomáhať chorým a moja túžba sa splnila. Popri svojej práci som zabúdala a neriešila neriešitelné veci, ktoré človek musí zdolávať na svojej životnej ceste. V tomto mojom prípade môžem hovoriť o mojej najväčšej investícii, pretože som si splnila svoju túžbu z detstva - pomáhať chorým a robiť im radosť v ich ťažkostiach. Popri svojej práci som si založila rodinu a život sa mi uberal rýchlejšou cestou. Výchova detí popri svojej milovanej práci, venovanie sa deťom, prežívanie ich šťastných a aj nešťastných náhod v ich životných situáciách, chodenie na rôzne krúžky s nimi do vzdialenejšieho mesta, pretože bývam na vidieku - ďalšia strata času pri cestovaní, ale s pomocou mojich rodičov som zvládla aj túto situáciu, aj keď môžem úprimne povedať - nebola ľahká. Deti sa mi vydarili. Obe sú vysokoškolsky vzdelané s titulmi Ing. a aj PhD. Máme z nich doma veľkú radosť. A aj to, že som matkou šikovných, zdravých a šťastných detí považujem za moju naj, najväčšiu investíciu. Povedzte, čo si viac môžem želať? Momentálne som na starobnom dôchodku, ale ani teraz nezaháľam. Mám živnosť - poskytujem službu Pedikury-Manikúry, masáží, depilácie v Domove seniorov mesta Liptovský Mikuláš,kde sa mi darí a práca ma ako dôchodkyňu baví a napĺňa. V roku 2009 som bola vyhodnotená v rámci Slovenska 1.miestom ako Začínajúca podnikatelka, takže aj tu sa mi oplatilo investovať. Ale predsa za najväčšiu moju investíciu považujem Šťastnú a zdravú rodinu, ktorú mám a prácu, ktorú som vykonávala a aj ktorú momentálne robím.
Drahoslava Gemzická



Malá morská panna

Na dovolenke v Dubrovníku som večer zašiel do baru. Žena bola unavená a šla si ľahnúť. Kúpil som si drink a pozeral na úžasný západ slnka.
„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa za mnou hlas
Otočil som sa. Pri mne stál muž ako vystrihnutý z romantických ženských seriálov - vysoký, čierny, s krásnou tvárou. Zaváhal som.
„Ale samozrejme“,� slušne som ukázal na miesto vedľa.
„Som Dávid“, ozval sa a kývol na barmana, ktorý hneď vyčaroval pred nás nápoje.
„Máte trochu času“? Prekvapilo ma to, ale konečne, čas som mal. Prikývol som. Predstavil som sa.
„Ďakujem“, šepol a dvihol pohár.“ Viem, kto ste.“
“Pripili sme si mlčky a ja som vyčkával, čo bude ďalej.
Nenápadne som si ho prezeral. Bol mladý, zrejme úspešný, ale v očiach mal nekonečný smútok, ktorý nedokázali zahnať ani početné drinky, ktoré zrejme už vypil.
„Naozaj ma môžete vypočuť? Nenahnevám sa, ak ma odmietnete. Počul som, že ste spisovateľ a ja vám ten príbeh darujem.“
Zodvihol som pohár.
„Dobre, vypočujem vás, dúfam, že to bude dobrý príbeh", povedal som.
Trochu sa usmial.
„Bude, to vám môžem zaručiť. Ale poďme si sadnúť von.“
Vyšli sme na terasu. Chcel som pokračovať k moru, ale silno ma chytil za plece.
„K moru nie, prosím!!!“
Bolo to divné, ale sadol som si.
More šumelo a ja som vyčkával. Dávid vyzeral, ako keby si chcel usporiadať v hlave myšlienky a pomaly začal rozprávať. Všetko vyzeralo tak presvedčivo, že hoci som triezvo a racionálne zmýšľajúci človek, jeho rozprávaniu som vtedy uveril.
Tu je jeho príbeh tak, ako mi ho Dávid vyrozprával.
„Pred tromi rokmi som bol tu na dovolenke s rodičmi a mladším bratom. Tú dovolenku som im kúpil - zarobil som nejaké peniaze a veľmi sa všetci na ňu tešili. Bola to typická dovolenka s plávaním, slnením a oni si ju užívali plnými dúškami. Raz večer som si vyšiel tam za ten útes a kochal som sa západom slnka. Cítil som sa ako v raji. Vtedy som začul spev - bolo to ľúbezné a podčiarklo to krásnu atmosféru. V živote som niečo také nádherné nepočul. Vstal som a zašiel za útes. Bola tam malá piesková plážička, skala a na nej...“.
Odmlčal sa. Napil sa a ja som videl, že plače. Po chvíli pokračoval.
„Na skale sedelo dievča. Bolo nádherné. Vlasy v zapadajúcom slnku jej žiarili ako meď, krásna tvár bola očarujúca a ja som bol v takom tranze, že by som jej svoj život položil k nohám. Bolo to, ako keby ma zasiahol blesk.“
„Zažili ste taký zásah blesku?", spýtal sa.
„Nie, ale manželku milujem,“ odvetil som váhavo.
„Verím vám, ale toto bolo niečo iné. Zaľúbil som sa tak bláznivo, celkom som stratil hlavu. Chcel som ísť za ňou. Vstal som. Dievča ma zbadalo, skríklo a skočilo do vody. Počkaj, nechoď preč, prosím, zúfalo som volal.“
Ale ona zmizla a ja som sa bál, či sa neutopila. Asi hodinu som tam plával, potápal sa... Nič. Zdrvený som odchádzal a vtedy ma zavolala. Bola po pás vo vode a kývala mi. Potom odplávala. V tú noc som nemohol spať, taký som bol rozrušený. Zaspal som až nad ránom a ona mi prišla do sna. Vtedy som si uvedomil niečo, čo tam bolo, ale čo môj rozum odmietal. To nebolo dievča, bola to morská panna. Keď skočila do vody, jasne som videl rybí chvost.“
„Prosím, neodchádzajte,“ povedal Dávid, keď som vstal.
„Pracujem v banke, zaoberám sa investíciami,“ pokračoval, „neverím na zázraky, pre mňa je zázrakom svet čísiel, ani v detstva ma nelákali rozprávky, ani svet fantázie. Preto to je pre mňa také ťažké.“
„Dobre, ostanem,“ povedal som Dávidovi a sadol si späť ku nemu. Dávid pokračoval.
„Po celý čas, čo sme boli v� hoteli, som chodil večer na útes. Deň pre mňa nemal cenu, nemohol som sa dočkať večera. Išiel som k útesom a ona ma tam čakala... Bola to krásna láska, plná citu, vášne, spevu a rozhovorov. Cítil som sa ako v rozprávke a ruky som mal samú modrinu, pretože každú chvíľu som sa štípal do ruky, či nesnívam... Blížil sa koniec� dovolenky a ja som vedel, že ak teraz od nej odídem, umriem. Predposledný večer som ju požiadal o ruku. Dívala sa na mňa smaragdovými očami a začala rozprávať. Kto je ona, kto jej otec a ja som mal pocit, že sa dívam na gýčovú telenovelu. Jej otec bol.....Dávid naprázdno prehltol.... Boh mora Neptún... Keď som sa pozrel na more, uvidel som obrovskú vlnu, ktorá sa na nás valila. Perla - tak sa volala - ma chytila za ruku a čakala. Vlna sa privalila k brehu a ja som videl, že je to obrovský plášť zo spenenej� vody, navrchu trónila hrozivá tvár s korunou a v ruke trojzubec... Zažmúril som oči a očakával koniec. Perla začala rozprávať otcovi - čo hovorila, neviem, znelo to ako šumenie vĺn, keď rozprával jej otec, more burácalo... Bol to nekonečný rozhovor, ale Neptún nakoniec odplával a Perla mi s láskou povedala: otec súhlasí! Nejdem popisovať, čo sa dialo, keď som rodičom oznámil svoje rozhodnutie. Otec mi zavolal lekára, matka psychiatra a brat si klopkal na čelo. Všetko sa skončilo večer, keď som ich zobral na pláž... Otec sa ma vážne spýtal, či si uvedomujem, že manželský život bude, ehm, nemožný... Matka plakala a brat si už neklopkal na čelo, ale sa ma spýtal, či Perla nemá sestru...
A tak sme sa zasnúbili. V paláci pod morom, kde som mal ísť bývať po našej svadbe. Na prsteň som minul majetok, aby budúci svokor bol spokojný. Ešte sme s Neptúnom mali rozhovor, kde som ho ubezpečil, že mi skutočne neprekáža, že Perla je trochu iná ako ľudská deva, že nemá nohy, ale rybí chvost. Matka sa zmierila až vtedy, keď sa dozvedela, že budeme udržiavať kontakty. Perla chcela vidieť svet ľudí, ale Neptún to nechcel dovoliť. Ja som vymyslel bezpečný spôsob, ako jej splniť prianie a ochrániť ju. Zohnal som invalidný vozík, Perlu som dal do spacieho vaku a večer sme vyrazili do ulíc. Moja nastávajúca bola svetom ľudí unesená. Najviac ju očaril obchod so spodným prádlom, kde boli vystavené krásne podprsenky. Už som vedel, aký dar kúpim Perle, aj jej matke, na ktorú sa Perla nápadne podobala... Hneď na druhý deň som v� tom luxusnom obchode nakúpil tie najkrajšie a najdrahšie podprsenky. Stáli ma celý majetok, ale ja som to bral ako životnú investíciu... Majiteľ oba balíčky nádherne zabalil a tajomne mi zašepkal, že dámy dostanú od majiteľa darček za nákup. Nevenoval som tomu pozornosť, čo bola chyba...
V deň svadby sa matka zdráhala ísť pod vodu v tých krásnych šatách, ktoré som jej kúpil, aby nevyzerala ako chudobná príbuzná. Nakoniec nasadla do koča ťahaného morskými koníkmi a o chvíľu už obdivovala podmorský palác budúcich svatkovcov.
Ja som hneď Perle, aj jej matke odovzdal darčeky. Ešte som zaregistroval radosť, keď Perla vytiahla prvú podprsenku a ja som sa šťastne usmial. Vtom jej matka skríkla, a Perla sa rozplakala a vyplávala z dvorany. Jej matka mi začala nadávať, že som hnusný ľudský červík, a že ma nechcú už nikdy vidieť. Nechápal som, čo sa deje, ale už sme všetci sedeli v koči a po chvíli nás vyhodili na breh. Neptún sa vztýčil a burácavým hlasom zareval, že ak sa opovážim priblížiť k moru, utopí ma. Čo bolo potom? Toho psychiatra som nakoniec potreboval nielen ja, ale aj moja matka.“
Dávid si vzdychol. „Viem, že je to bláznivé, preto poďte so mnou.“
Zišiel z terasy a urobil pár krokov smerom k� moru. More sa zrazu vzdulo obrovskými vlnami, ale keď Dávid ustúpil, upokojilo sa. Predviedol mi to ešte párkrát s rovnakým efektom. Vtedy som jeho príbehu uveril...
„Nemôžem si ani kloktať hrdlo morskou soľou - poháre praskajú“, smutne mi ukázal jazvy na tvári.“ Skúsil som aj iné more, ale všade je to rovnaké, skoro som sa utopil v detskom bazéne s morskou vodou, čo mi siahala po kolená“, pokračoval.
Bol to dlhý príbeh. Dávid sedel apaticky a pozeral na more.
„No dobre, ale dozvedeli ste sa, čo Perlu aj vašu budúcu svokru tak urazilo, či nahnevalo?“, spýtal som sa ho.
„Ach prepáčte, zamyslel som sa.“ Dávid sa na mňa pozrel a spýtal sa tak, ako keby sme o tom neboli hovorili po celý čas: „ Viete, ako vyzerá morská panna?“
„Podľa rozprávkových kníh od pása hore žena, od pása dolu ryba, to vie každý,“ odvetil som.
Dávid sa smutne usmial a pokračoval. „Na druhý deň môj brat išiel na breh a pozbieral tam zvyšky mojich luxusných darčekov. Medzi podprsenkami bol aj tajomný darček majiteľa obchodu - červené tango nohavičky...“ Teraz viem, že to bola tá najhoršia investícia v mojom živote“. Dávid mi kývol hlavou a pomaly odchádzal do hotela.
Hoci sa brieždilo, vôbec sa mi nechcelo spať. Objednal som si ešte jeden koktail. More jemne šumelo. Neviem, či to spôsobili tie vypité drinky, ale ja som v tom šume počul aj niečo iné: zúfalý plač nešťastnej morskej panny...
Mgr. Daša Kohútová




Korčule

„Ahoj, Diana „ ozval sa v mobile Boženin hlas.
Božka je moja jediná a najlepšia kamoška. Spolu sme študovali, bývali na internáte a aj teraz, hoci pracujeme každá inde, trávime spolu voľný čas.
„Idem k Tebe“� skríkla a o pár minút mi padla do náručia.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa trochu otrasená jej živelnosťou.
„Mám nápad, ohromný nápad“, smiala sa a tancovala po izbe.
Ticho som vyčkávala, čo zase táto lavína v sukni vymyslela.
„Kúpime si korčule“, vysypala to zo seba a zrejme čakala nadšený súhlas.
„Korčule, to je ale nápad, kde na tie hlúposti chodíš“, bránila som sa.
Vedela som, že môj odpor a pochybnosti ju neodradia. Bála som sa, že raz určite pôjdeme skákať s padákom, a ja som jej nevedela oponovať...
„Kúpime si korčule na ľad a v sobotu vyrazíme“, sypala Božka svoje nápady.
„Ale ja sa neviem korčulovať, nikdy ma to nebavilo“, zmohla som sa na chabý odpor.
Božka si sadla oproti, chytila ma za ruky a zahľadela sa mi do očí. „Moja milá, najvyšší čas nájsť si nápadníka. Vraj na štadión chodia úžasní chalani“, milo sa na mňa usmiala.
Prv, ako som sa zmohla na odpor, hodila do mňa čižmy a bundu a už sme kráčali do obchodu...
„Tak v sobotu“, zamávala mi z električky a ja som pomaly kráčala domov.
Večer som si korčule obula o chodila po koberci. Bolo mi zle z predstavy seba na ľade a z toho, že sa dám nahovoriť na niečo, čo nechcem.
Takáto je Božka.Je to malé žieňa, nenápadné, s veľkým nosom a tenkými nohami. Ale má dar - presvedčí každého. Aj mužov, ktorí jej ležia pri nohách. Nikdy som nechápala, ako ulovila najväčších fešákov v ročníku, kým ja...
„Máš málo sebavedomia“ tvrdila mi.
„Pozri na seba, si najkrajšia baba na škole, tie medené vlasy a zelené oči... kiež by som tak vyzerala ja. Si ako morská panna, ale zakomplexovaná morská panna, neprístupná, chalani sa ťa boja... Ja mať takú výbavu, ulovím aj Brada Pitta“...
Vyhodila som ju za dvere, lebo mi zaťala do živého. Peter a jeho zrada... bolo to ešte príliš čerstvé...
Preč so spomienkami.
Rozhodla som sa. V sobotu idem korčulovať, vlastne loviť. Veď mám nejlepšiu učiteľku na svete!
Prišiel deň D. V noci som nespala, ani raňajky mi nešli do stiahnutého žalúdka. Množstvo adrenalínu v mojej krvi určite ukazovalo nadštandardné hodnoty, keď som vyšla na ľad. Plazila som sa popri mantineli, kým Božka sa elegantne odrazila a nemenej elegantne pristála na zadnej časti tela. Určite ju to bolelo, ale tá koťuha sa veselo smiala a pôsobila tak bezbranne, že sa pri nej hneď objavilo pár záchrancov, ktorí ju zodvihli, držali za ruky a ťahali ju po klzisku. Bolo im tak veselo, že upútali pozornosť všetkých korčuliarov. Až na jedného, ktorý sa pozeral inde. Na mňa. Vyzeral ako z katalógu mojich tajných želaní... Po chvíli ma chytil za ruku, viedol ma a bol taký pohodový, že zo mňa spadol strach. Veselo som s ním debatovala, smiali sme sa, slovom, tak dobre mi nebolo už veľmi dávno. Bolo mi ľúto, keď zahúkala siréna, oznamujúca koniec korčuľovania. S Martinom - tak sa môj nový známy volal - sme sa dohodli, že o týždeň bude môj korčuliarsky výcvik pokračovať. Dostala som pusu na líce a bol preč. Iba Božka tam stála a lapala po dychu. „Kto to bol?“, spýtala sa, ako keby čakala, že to je určite nejaký mimozemšťan a nie nápadník, ktorého som si našla bez jej pomoci.
„Môj priateľ“, sebavedome som vyhlásila. Božka iba ticho vyvaľovala oči a nakoniec ma vaselo buchla do chrbta.
„No konečne sa naša Šípková Ruženka prebudila a akého sólo kapra chytila“, veselo tárala celou cestou.
V sobotu po mňa prišla a ja som bola radostne vzrušená. Prvýkrát v živote som sa tešila na športovanie...
Na štadióne som si sebavedome obula korčule a čakala na Martina. Ešte ho nebolo vidno, tak som sa pomaly pustila na ľad. Božka si obzerala mužskú časť osadenstva a pomaly krúžila po ľade. Zrazu do mňa zozadu narazili akési deti a ja som spadla priamo na lakeť a od bolesti som zamdlela.
„Počkaj na Martina a daj mu môj telefón“, prosila som Božku, keď ma nakladali do sanitky.
„Neboj, všetko zariadim“, tíšila ma.
Po operácii, pri ktorej mi zdrôtovali lakeť, bola Božka stále pri mne.
Martin na štadión neprišiel ani vtedy, ani o týždeň.
Keď ma pustili domov, pravá ruka mi chýbala, ale dalo sa. Na počítači som mohla písaťaj ľavou rukou, tak som prácu robila doma.
A vtedy som v jednom časopise našla oznam o súťaži o najlepšiu poviedku s témou „Najlepšia investícia v mojom živote“. To je ono!
Času som mala nadbytok, tak som môj korčuliarsky zážitok dala do správnej podoby a poslala som ho do súťaže.
Božka šla v sobotu na štadión znovu, ale po Martinovi sa zľahla zem...
Si hlúpa a naivná - nadávala som si, kto by o teba mal záujem.
Z depresie ma nevyviedla ani kamarátkina bujará veselosť.
O mesiac mi prišiel doporučený list z akéhosi časopisu. Otváram ho a ruky sa mi roztriasli.
Oznamovali mi, že som vyhrala poviedkársku súťaž a pozvali ma do redakcie na prevzatie ceny.
Vyhlasovanie výsledkov sa trochu omeškalo - čakali sme na šéfredaktora. Konečne.
„Hlavnú cenu víťazke odovzdá šéfredaktor časopisu Martin Martinský“. Otáčam sa. Roztrasú sa mi ruky... Predo mnou stojí môj známy zo štadióna a veselo sa na mňa usmieva. Ostatní tlieskajú a stískajú mi ľavú ruku - pravá ešte nie je v poriadku.
Martin mi rozpovedal, prečo na štadión neprišiel - v noci dostal bolesti a museli mu vyoperovať slepé črevo.
„Poprosil som kamaráta, aby išiel v sobotu na štadión a počkal na Teba. Ale nenašiel Ťa, aj spomenul, že dakoho odviezla úrazovka, ani ma nenapadlo, že si to mohla byť Ty. Neprišla ani na ďalší týždeň. Bol som doslova zúfalý“.
„Tak som sa pustil do čítania súťažných príspevkov. Vtedy som si prečítal Tvoj príbeh. Hneď som vedel, že to môžeš byť iba Ty. Odteraz som fatalista, verím na osud“, zakončil šťastne.
Koniec dobrý, všetko dobré.
Dnes sme s Martinom� manželia a máme dve krásne deti.
Na osud verím odvtedy aj ja, aj keď ten náš naaranžoval asi milovník telenoviel. Veď si nás našiel tým najneuveriteľnejším spôsobom. Nakoniec to vyšlo tak, že kúpa nechcených korčúl bola mojou najlepšou životnou investíciou.
Ak ste zvedaví, či korčulujem, poviem vám to takto: s deťmi chodíme na štadión a ja im aj ich ockovi veselo fandím. Moje korčule odpočívajú ako vzácna relikia vo vitríne spolu s usušenou svadobnou kyticou.
Športu zdar!
Mgr.Daša Kohútová



Srdcová investícia

Neveriacky som krútila hlavou, nemohla som jej uveriť. Mojej mame sediacej v detskej izbe a vraviacej, že môj manžel má milenku a 1,5 ročnú dcéru. Kedy by to stihol? Veď je stále s nami. Teda so mnou a našim synom. Podlomil sa mi svet, ktorý som predtým mala. Zrazu po desiatich rokoch manželstva som sa zobudila� presne tak, ako Šípková Ruženka. Avšak mňa nikto nepobozkal. Bodol do srdca, zvrátil všetko, čo som mala vybudované a zostal iba smútok a hnev.
Nechcel vravieť pravdu. Vysúkal zo seba iba slová, ktoré musel. Bolo to tak. A začali sme žiť tak, ako aj predtým. S láskou, rozprávaním, milovaním, prácou v záhrade, na dome, tak ako vždy dovolenky, dobré ránka a ťažké noci. Veľa sme ich preískali rozprávaním, prečo? Nenašli sme však odpoveď. Ani jeden z nás. Tak prešiel rok a čosi. Rok, kedy som vedela, pretože už to vedel celý svet, že keď som v práci, chodí so svojou druhou rodinou do ZOO, na výlety, nákupy. Rok, čo som si myslela, že to nie je pravda. Nechcela som to vedieť. Strašne to bolelo a nevedela som nájsť cestu. Syn nadpriemerne nadaný potreboval otca, zabezpečenie, dorastal. Budúcnosť bola drahá. Tá moja šestnásťročná láska bola potrestaná. Matka ho nechcela, mala som poslúchnuť. Mala pravdu.
A zrazu sa to vo mne zlomilo. Už neboli dôležité peniaze, dom, postavenie. Neznesiem to pokrytectvo. Muža, ktorý sa správa ako schyzofrenik.�� Jasne mu moja duša a moje telo dalo najavo, že sa musí rozhodnúť. Rozhodnúť sa mu trvalo pridlho. Aspoň pre mňa. A tak som chytila posledný vlak a navrhla, aby miesto návštev svojej dcéry a behanie s ňou kade tade, priniesol ju k nám.
Keď došiel deň „D“, bola som na seba veľmi pyšná. Dosiahla som vnútorný pokoj, rozum a cit boli v rovnováhe. Malé švitorivé stvorenie, račkajúce, neustále jediace všetko, čo videla a nakoniec dotyk jej malej rúčky urobil so ženou, ktorá vždy túžila mať štyri deti a boh jej doprial iba jedno, iného človeka. Pokorného, nechajúceho sa vybozkávať a sľúbiť, že môže prísť znova.
A tak k nám chodí už skoro desať rokov.
Moja dcéra. Ľúbim ju nadovšetko. Milujem svoje deti. Už skoro desať rokov investujem lásku, prostriedky, čas a všetko s tým spojené do dievčatka, ktoré sa ku mne nepýtalo. Jednoducho prišlo. Vôbec mi to nevadí. Tá srdcová investícia sa vyplatila. Vyplnila tie zvyšné miesta, ktoré boli prichystané pre niekoho iného, ale ten niekto nenašiel ku mne cestu.
Renáta


Aj anjeli majú pravdu...

1.
Otočím sa na ľavý bok, aby mi žieravá guľa na oblohe menom mesiac nesvietila do tváre. Zaspáva sa mi ťažko. Niekto by povedal, veď je spln, vtedy je to predsa normálne. No ja zle spím už niekoľko nocí. Vo vnútri sa mi usídlila ťažoba a je jej tam veľmi dobre. Odmieta odísť. Znova a znova mi hlavou víri dnešný deň. Začínal mojou nechuťou, pokračoval smútkom a skončil zúfalstvom. Koľkých pacientov som dnes vyliečila? Koľkým ľuďom som dnes pomohla? Prečo ma samotný medicínsky systém učí vypisovať papiere, byť mrzutou a liečiť len materiálne? Som zaplavená otázkami, ktoré zožierajú moje slabé svetielko a ja to neviem zastaviť.
„Prečo sa bojíš?” ozve sa odrazu hlas vedľa mňa. Alebo za mnou? Srdce mi pumpuje až kdesi v krku. Porozhliadnem sa. Nevidím nikoho, až kým si neľahnem na chrbát. Vtedy zbadám, ako mi nad hlavou poskakuje pár neposedných tmavých očí. Ihneď sa upokojím. Sú také nežné.
„Nebojím sa,” odvetím trochu nahnevane. „Nie som predsa dieťa.”
„Dieťa? Dieťa sa nebojí strčiť ruku do krabice plnej hmyzu, aby objavilo diamant, dieťa sa nebojí preskočiť priehradu, aby objavilo nový svet. Dieťa sa nebojí riskovať vlastný život, aby ho mohlo žiť,” odvetí mi sladký hlas. Tak neuveriteľne zvonivý, až si chytím hlavu za spánky.
„Lenže dieťa je dieťa. Ono pozná iba hru. To je jeho jediná úloha. Nemá starosti,” protestujem.
„A to ti povedal kto? Je neuveriteľné, ako by ste vy dospelí chceli mať všetko pod kontrolou. Ešte aj deťom ste priradili úlohu. Ešte aj im ste vymysleli, čo by si mali myslieť a cítiť, ako by sa mali správať a žiť.”
„Prečo si tu?” pýtam sa.
„Aby som ti tú makovicu, ktorú do všetkého strkáš, navždy odrezala.”
Rozosmejem sa na plné hrdlo. Musím vyzerať komicky. Ešteže má nikto nevidí. Rozprávam sa sama so sebou. Asi už začínam šalieť.
„Nie, nie si blázon.”
„Tak ty mi už aj čítaš myšlienky?”
„Ja? Tak to teda nie! Ale máš pravdu. Rozprávaš sa sama so sebou.”
„Kto si?”
No povedala len: ”Odpíš naňho.”
„Čože?”
„Zaspievam ti ešte pesničku, chceš?“
No už som nestihla vydať ani hlásku. Začala hrať čínska melódia a vedľa mňa čosi zablikalo. Môj telefón. Otrávene som po ňom čapla. Musím si zmeniť pesničku na budíku.
Táto je desná.

2.
Rýchlo sa dám dokopy a vyrážam do práce. Pracujem až do neskorého poobedia. Priznám sa, že nie s plným nasadením. Neviem sa sústrediť. Lomcujú mnou negatívne pocity, ktoré posledné týždne poctivo zbieram. Dnes ich navyše vnímam veľmi intenzívne. Akoby som bola vajíčko, ktoré ktosi rozbíjal a snažil sa vyslobodiť tajomné žĺtko. Nechty som mala dohryzené až do krvi. Opäť mi volalo asi päť kamarátov a snažili sa ma presvedčiť, že tak to v živote chodí. Aby sme prežili, musíme robiť veci, ktoré nechceme. Aj nenávidenú prácu. Doteraz som tomu verila, no dnes akosi pochybujem.
Otvorím svoju mailovú schránku. Už tak dávno som nenapísala rodičom. Vídame sa zriedka, keďže pracujem v zahraničí. No v tej chvíli mi ako blesk udrie do očí centimetrová kolónka. Odpoveď na mail, ktorý som poslala pred niekoľkými mesiacmi. Už o dva mesiace by som mohla vycestovať na misiu do rozvojovej krajiny ako lekár. Cestu mi uhradia a od hladu by som tam taktiež zomrieť nemala. Ak by som však povedala áno, stratila by som túto prácu. Misia je len dočasná, zamestnávateľ ma na neplatené voľno odmietol pustiť a tak by som po pol roku bola bez práce.
„V tejto dobe je to ťažké.“ „Je kríza, máš dobrú prácu, nevymýšľaj.“ Alebo „veľmi veľa by si riskovala....”
To všetko sú vety, ktoré som počúvala každodenne, a to bez toho, aby som sa vôbec pýtala na niečí názor. A ešte toto som mala najradšej: „Ty do rozvojovej krajiny? Vieš, ako sa tam žije? Tí ľudia žijú ako naši bezdomovci. Ty by si to určite nezvládla...”
Hľadím na ten mail a čítam si ho neustále dokola. Do toho vojde sestrička a smutne mi oznámi, že umierajúca pani na tretej izbe poslednýkrát vydýchla. Mám už po pracovnej dobe, no predsa sa prípadu ujmem. Ako veľmi som nenávidela tu prekliatu rakovinu, ktorá nás zožiera zaživa a proti ktorej sme bezmocní. Je ako rozrastajúce sa spoločnosti, ktoré neustále zakladajú dcérske firmy, aby čo najviac prosperovali. Čo na tom, že zahubia desiatky tých slabších a menších. Čo na tom, že pre svoju expanziu vyrúbu ďalšie hektáre lesa? Peňazí predsa nikdy nie je dosť. Sú ako rakovina - bezohľadní, nekolektívni a primitívni.
Sú ako my všetci, ktorí ich tvoríme.

3.
Škrupinka konečne praskla a úbohé žĺtko vyskočilo von. Napísala som kladnú odpoveď a stlačila Enter. Potom už len stačilo zapchať si uši a počúvať len seba.

4.
Viete, aký je tropický vzduch, keď si naňho zvyknete? Je teplý a čistý ako novonarodené dieťa, čerstvý ako práve odtrhnuté mango zo stromu, pomalý ako čas, čo neplynie a neuveriteľne slobodný ako práve umierajúci človek.
Moje prvé dni v práci v misii boli presne opačné. Týfus, malária, bieda, hlad, klamstvá, podvody a krádeže. To je to prvé, čo si všimnete. A možno ostanete slepí až do konca, no možno budete mať šťastie ako ja. Stretnete malé černošské dievčatko s tmavými očami a s nádherne zvonivým hlasom, až si chytíte spánky.
Beriem ju do náručia. V horúčave sa trasie od teploty ako osika. Poskytnem jej dúšok pitnej vody. Len Boh vie, kedy ju naposledy pila. Spolu vyjdeme na záhradu a ona mi chudučkou rúčkou ukazuje svoju hornatú domovinu, prírodu, ktorá ju vychovala, vodopády s krištáľovo čistou vodou.� Robí to s obrovskou trpezlivosťou, neponáhľa sa. Má na to celý deň. Aj mňa prinúti zhlboka sa nadýchnuť a všetko je zrazu blízko i ďaleko, rýchle i pomalé, dobré aj zlé. Svojimi ústočkami mi nepoďakuje za život, ale za to, že som investovala. Nechápavo sa pýtam, do čoho.
„Predsa do života,” odpovie a predtým, než sa rozlúči navždy, mi pripomenie: „Nezabudni, dieťa sa nikdy nebojí. Bojíte sa iba vy.”

Veronika

Poklad z horárne

Neminula som veľa, získala som však mnoho.

Marcela Farkašová

Mojou najväčšou a najlepšou investíciou bola cudzia rodina

Iveta pracovala v obchodnom dome ako strážna služba. Znášala výsmech, úškľabky i urážky a pasovala sa so zlodejmi s takou vervou, ktorú by jej aj statní chlapi závideli. Pri výkone služby sa zoznámila s Kamilom. Bol to zákazník ako každý iný, no predsa ju na ňom niečo veľmi priťahovalo. Bol otcom dvoch skoro dospelých detí, Mateja a Lucii, ktorých Iveta mohla byť staršou sestrou, veď ich od seba delilo len pár rokov. Čím viac si ho všímala, tým viac túžila po jeho dotykoch, nehe i láske. Mal neuveriteľnú charizmu. Keďže Kamil sa nemal ani po mesiaci k činu, rozhodla sa konať Iveta. Začala sa najprv zdraviť, časom pridala i úsmev a pár viet navyše. Nakoniec už spolu hrkútali ako starí známi. Iveta sa dozvedela, že Kamilova žena odišla do zahraničia hneď po rozvode lebo zistila, že manželstvo a rodina nie sú pre ňu. Chcela od života druhú šancu a plnými dúškami si vychutnávať slobodu, ktorá jej tak veľmi chýbala. On, Kamil, sa stal zo dňa na deň otcom i matkou, vychovávateľom a zároveň živiteľom oboch detí. Iveta bola jeho životným príbehom uchvátená. Netrvalo dlho a bola svojím vysneným „zákazníkom“ pozvaná na kávu. Schádzali sa najprv tajne, potom nasledovalo zoznámenie sa s jeho deťmi i jej rodinou, ktorá ich vzťahom nebola nadšená, no Iveta bola od hlavy po päty zaľúbená a čo si mysleli jej najbližší považovala za nehodné povšimnutia. Prešiel mesiac, dva, pol roka.... Kamil navrhol Ivete spoločné bývanie. Veľmi rada súhlasila. Predsa len bývala v inom meste a do práce musela dochádzať. Svojím súhlasom zabila dve muchy jednou ranou lebo Kamil vlastnil byt priamo v centre mesta, takže do obchodného domu to mala rovno cez ulicu. Aj keď ju neprestajne� odhovárala nielen rodina, ale i kolegyne od vzťahu s rozvedeným chlapom a k tomu s dvoma deťmi na krku, predsa len po jeho boku bola veľmi šťastná a rozhodla sa investovať svoje peniaze, lásku a pracovitosť do Kamila a jeho dospievajúcich detí. Bola si vedomá, že veľa ľudí koná pod nadvládou závisti a preto jej nikdy úprimne nedoprajú ani kúsok šťastia, ktorého sa jej dostalo. Síce sa o svojho priateľa musí celý život deliť s Matejom a Luciou a znášať nielen pekné chvíľky po jeho boku, predsa považuje investovaný čas, peniaze a hlavne svoju slobodu za najlepšiu investíciu svojho života. Viem to, pretože tou Ivetou som ja.

Milena

MOJA NAJVÄČŠIA INVESTÍCIA – MÔJ ŽIVOT

ŤAŽKO POVEDAŤ, UŽ TO, ŽE SOM SA NARODILA A PREŽÍVAM DNI NIEKEDY PLNÉ ŠŤASTIA A OBČAS PLNÉ SMÚTKU, SÚ ŽIVOTNOU SKÚŠKOU, TEDA AJ INVESTÍCIOU. ČLOVEK V PODSTATE OD NARODENIA HĽADÁ TÚ «SPRÁVNU CESTU», KTOROU MÁ ÍSŤ, A PRITOM JE TAKMER VŽDY PRESVEDČENÝ, ŽE AJ HRBOĽATÁ CESTA, KTORÁ MÁ ÚSKALIA A PRINÁŠA SPLETITÝ MECHANIZMUS PREKÁŽOK A ÚTRAP, JE TÁ SPRÁVNA.
BLÚDIM SPOMIENKAMI MOJIM DETSTVOM A Z PAMÄTI SA MI VYNÁRAJÚ ÚLOMKY PRÍBEHOV O NEDEĽNOM POČÚVANÍ ROZPRÁVOK. AK BOLA ČIERNO-BIELA TELKA POKAZENÁ, ÚCHVATNÚ RADOSŤ Z NALAKOVANÝCH NECHTOV – Z LAKU ZAKÚPENÉHO V TUZEXE. AK SA PRENESIEM O PÁR RÔČKOV NESKÔR, V 18 – POCIT NEUVERITEĽNEJ BLAŽENOSTI A VOĽNOSTI (AKO VTÁK), KEĎ SOM POJEDALA SALÁMOVÝ ROHLÍK POD EIFFELOVKOU. V ISTOM VÝZNAME STÁLE PLATÍ, ŽE ŽIVOT JE AKO BONBONIÉRA, NIKDY NEVIEŠ, ČO OCHUTNÁŠ. FASCINUJE MA BUDÚCNOSŤ, ČO MI NADELÍ SUDIČKA OSUDU – SNÁĎ HORKASTÚ PACHUŤ HOR. SEMIENOK ALEBO CHUŤ ŽIVOTA SLADKÚ AKO MED, ALE ZÁROVEŇ ROZMÝŠĽAM O PREDSTAVE, ČI MI OSUD DOŽIČÍ DIEŤA A JEHO CESTA BUDE ĽAHKÁ AKO LETNÝ MORSKÝ VÁNOK?
TO SÚ MOJE ÚLOMKY Z RÝCHLOSTNEJ AUTODRÁHY ŽIVOTA – OBČAS KĽUKATÉ A NEBEZPEČNÉ A NAOPAK NIEKEDY POZVOĽNA PLYNÚCE, MOJU KNIHU – MENOM ŽIVOT.
Eva Peceková

�

Nieco za nieco.

Na radiobudiku svieti cas 01:40, Eva opat este stale nespi. Prehadzuje sa zo strany na stranu, uz sa bola dvakrat v kuchyni� napit vody, skusala citat knizku, samozrejme opatrne a potichu, aby nezobudila Milana, ale vsetko je marne, nie a nie zaspat.
“Zeby som si pustila telku v obyvacke ? Ta ma obycajne spolahlivo uspi. Ale nie, musim jednoducho zaspat. Boze moj, o styri hodiny� vstavam do prace, to zasa bude den!“, pomyslela si, zatvorila knihu, zazmurila� oci a este posledny krat sa usilovne snazila “na nic nemysliet” v nadeji, ze tak privola vytuzeny spanok …
“On by sa uz mozno aj hneval, keby vedel, ze na to stale myslim. Ale co mam robit? Je to ako droga, ako nocna mora, ktora mi neda pokoja”.
Prediskutovali to s Milanom uz asi stokrat. Bola trpezliva, no po 6 rokoch manzelstva su stale bezdetni a s tym sa Eva nevie vyrovnat. Vzdala to uz aj rodina, uz sa jej nevypytuju: “Tak co, kedy budes kocikovat? “ Vedia, ze je to v ich pripade minimalne netaktne. A hlavne to velmi boli. Tazko povedat ci su horsie tie otazky alebo to velavravne mlcanie.
Eva aj napriek snahe na nic nemysliet, stale v duchu uvazuje, co bude dalej. Vyjde to tentokrat? Som uz konecne tehotna? Su to len dva tyzdne, co druhykrat� podstupila umele oplodnenie, lebo prve nevyslo.� Najhorsie na celej situacii je ale to, ze Milan… Milan je v tomto ohlade, ako to povedat, svojsky. Na jednej strane Evu podporuje, ale ona citi, ze to robi len preto, aby nemusel odpovedat na otazky, preco nechce dieta.
“Evicka, co nam je spolu zle? Obaja pracujeme, milujeme sa, mame svoj byt, sice na uver ale splacat ho nam nerobi problem. Boli sme na dovolenke kazde leto, aj nejaku tu lyzovacku sa nam dari absolvovat. Tak co by si este chcela ? Vies, kolko ludi by si to s nami rado vymenilo? “, to su jeho argumenty. Eva to berie od neho ako snahu aspon trochu zlahcit situaciu. Ma ju rad a zle znasa, ked vidi, ako sa ona trapi. Snazi sa ju rozveselit, odviest pozornost a stoji ho to niekedy dost sil, to sa mu musi uznat.
Eva zapatrala v mysli a vratila sa o par rokov dozadu. Zoznamili sa s Milanom na party u spolocnej kamaratky Beatky. Eva bola presvedcena ze Milan “berie” na Beatu, ona Evu ale presviedcala, ze to tak nie je.
“Co si hlupa? Ved vidis, ze si zo mna stale robi srandu!”� argumentovala Beata.
“No, ved vies, ako Cesi hovoria: Co se skadliva, to se rado miva”, oponovala s usmevom Eva.
Milan sa jej celkom pacil. Bol fesak, dobre obleceny, vysoky, nemal sice vysportovanu postavu, ale ani obezny nebol. A hlavne bol vesely. Stale sa usmieval, srsala z neho dobra nalada.
“Ved sa mu trosku venuj, Beus, je fajn, bolo by Ti s nim dobre”, povzbudzovala kamaratku. Ale Beata mala vo vyhlade iny objekt zaujmu, ako jej posepkala.
Asi o tyzden sa Eva s Milanom nahodou stretli v samoobsluhe a obaja to povazovali za “znamenie osudu”.
“Musime ist spolu na kavu, je Ti jasne?“, reagoval Milan s humorom jemu vlastnym.
“No… neviem, si si isty, ze mi chces venovat� svoj cas?“, pokusila sa o adekvatny vtip Eva.
“Jasne, ved vidis, ze nase cesty sa akosi pretinaju, tak preco to neskusit?“, prekvapivo priamociaro ukoncil Evino vahanie a rande bolo dojednane.
Nasledovalo par mesiacov krasnej zalubenosti, schodzky v bare, na diskoteke, v kine, spolocne obedy, vecere, a po case zacali spolu byvat. Eva bola presvedcena, ze “toto je presne ono”. Po rocnej znamosti za vzali. Naco cakat? Lubili sa, aj v posteli im to klapalo, mali spolocne zaujmy, az na jeden jediny. Totiz kedykolvek sa Eva rozneznila pri stretnuti s malymi detmi, Milan sa tvaril akosi nezucastnene.
Zverila sa raz Beate, ze ju to trochu znepokojuje. Beata ju chlacholila: “Na to sa vykasli, Evi, chlapi su uz taki. Emocie nedavaju velmi najavo a vies ako to byva - len co im das do narucia potomka, zmaknu ako sibnutim carovneho prutika a su same tutuli-mutuli. Este budes oci vyvalovat aky obetavy a nezny otec z neho bude. Daj mu cas, on si na tu myslienku musi postupne zvyknut”.
No nezvykol si. Deti mu, na rozdiel od Evy, nechybali. Po zdravotnej stranke vyzeralo byt vsetko v poriadku, ani gynekolog velmi nevedel vysvetlit preco sa jej nedari otehotniet. Rozhodla sa skusit teda umele oplodnenie, ale narazila na Milanov nesuhlas.
“Evka moja, ja nikam nejdem. Nebudem chodit po doktoroch� a podstupovat vselijake hnusne vysetrenia, a ani Tebe to nedovolim. Som chlap a ked to bude nevyhnutne, decko Ti urobim aj sam!“, prekvapivo hrubo zareagoval na jej navrh.
Bola vtedy velmi sklamana, preplakala niekolko noci, ba aj dni. Ale nedala sa odradit. O nejaky cas nadhodila temu umeleho oplodnenia znova, potom znova a znova, az nakoniec Milan rezignoval. Ano, da sa povedat, ze ho k tomu dotlacila svojou neustupnostou. A Milan sa viditelne zmenil. Uz to nebol ten usmievavy, vesely spolocnik plny humoru, lasky a bezstarostnosti. Zostal zamlknuty, casto byval podrazdeny, ale snazil sa kontrolovat. A hlavne Evu ubezpecoval, ze ju nadovsetko miluje, nech sa deje cokolvek, a ze len z lasky k nej nakoniec “tie hnusne vysetrenia a zakroky” spolocne podstupia.
“Iba ziarli na to este nenarodene babo, to sa vraj stava, pisu to aj na internete”, opat upokojovala dovernicka Beata.
“Ale vravim Ti, to sa zmeni, hned ako sa vam to narodi, nicoho sa neboj”.
“No kiezby si mala pravdu”, pomyslela si Eva.
Displej na radiobudiku preblikol na cislice 02:10, ked Eva upadla do hlbokeho spanku, z ktoreho ju vytrhol az Milan. Bolo sest, najvyssi cas vstavat.
“Ty mas ale obdivuhodny spanok, zienka moja, ani budik nepocujes”, zazartoval Milan, vstal z postele a siel na WC.
“Och, keby si len tusil…”, pomyslela si Eva a bezala do kupelne.
Presiel nejaky cas, Eva bola u gynekologa a cakala na jeho ortiel. Srdce jej busilo az niekde v hrdle.
“Teraz alebo nikdy”, virilo jej myslou.
“Blahozelam, mamicka, ste v siestom tyzdni tehotenstva!“. Eva mala pocit, ze sa vznasa, ze sa jej sniva, nechala si od lekara tu vetu zopakovat, lebo sa bala ze to bola len jej halucinacia. Do prace v ten den uz nesla, bezala domov ako splasena, cestou sa zastavila v onej osudnej samoobsluhe na maly nakup a doma urobila skvelu slavnostnu veceru – ved bolo co oslavovat. Milan vsak jej nadsenie nezdielal uplne spontanne. Tesil sa sice, aspon tak jej tvrdil, ale… nebolo to ono, citila to.
Tehotenstvo� bolo narocne, zle ho znasala, od siesteho mesiaca bola doma na PN-ke. Len par dni pred urcenym terminom sa narodil zdravy a vitalny Daliborko, chlapcek ako buk.
“Je to to najnadhernejsie babatko na celom sirom svete!!!“ Referovala do telefonu cez slzy stastia Eva svojej kamoske a dovernicke Beate. Bola stastna tak, ako moze byt len zena dlho tuziaca po dietati, ked konecne drzi v naruci svoje vlastne novorodeniatko.
Prve tri mesiace boli tazke, Daliborko nespaval, preplakal aj cele noci, a tak Eva vobec nezazlievala Milanovi, ze sa odstahoval na noc do obyvacky. Potreboval sa vyspat, ved v praci musi podavat vykony, ma zodpovednost, nemoze si dovolit chodit unaveny. A ked prisiel z prace, pomahal Eve, ako vedel. Behal do obchodu po nove a nove cumliky, lebo ziadny malickemu “nechutil”, nerobilo mu problem aj v nedelu vecer vybehnut do Tesca po plienky, ked sa nahle minuli, a dokonca aj co to uvaril, ked Eva uz od unavy padala a nevladala stat pri sporaku. Potom sa nahle vsetko zlepsilo. Syncek sa naucil, ze v noci sa spinka, a cez den rozdaval usmevy na vsetky strany. Eve sa zdalo, ze Milan si konecne k nemu nachadza cestu a ze vsetko bude tak, ako hovorila Beata: “…. daj mu len cas…”
Daliborko oslavil presne pol roka, sest mesiacov uz naplnal zivot Eve a ona si to vychutnavala plnymi duskami. Bolo to ale iba ticho pred burkou. V ten den prisiel Milan domov neskor ako obycajne a Eve sa zdalo akoby si aj cosi cestou domov vypil. Bol akysi iny, nervozny, roztrzity, nevedel co so sebou.
“Stalo sa nieco, zlato?”, s obavou sa spytala Eva.
“Evi, musime sa porozpravat”.
Eve od strachu zastalo srdce – “toto nevyzera dobre” – bolo prve co ju napadlo.
“Ano? Nieco vazne?“
“Evi, vies dobre, ze ja som k detom nikdy nemal vztah…“
“Nie pockaj, ved ja som od Teba nikdy vela nechcela, ved sa o maleho staram, ako len viem, snazim sa zatazovat Ta co najmenej, ja….”
“O to nejde, nie je to Tvoja chyba, vies, ja si nemozem pomoct, nezvladam to, je mi to luto…”
“Co tym chces povedat?!?“
“No co asi. Ver mi, ze to pre mna nebolo lahke rozhodnutie, ale nemozem inak: Evi, odchadzam! Ja uz dalej takto nechcem zit!“
A bolo to vonku. Eve opat zastalo srdce, tentokrat ale nielen strachom ale aj bolestou.
Milan sa v priebehu nasledujucich dni naozaj zbalil a odisiel k priatelke. Ako neskor zistila, podvadzal ju uz styri mesiace.
“Chodil sa k nej urcite vyplakat, aky je uboziak, ako ho trapis, ako si ho zotrocila, odstrcila na vedlajsiu kolaj a podobne hovadiny!”, srsala nenavistou Beata, ked to spolu s Evou rozoberali. Ale nebolo pomoci, uz sa to nedalo vratit spat.
Z Daliborka je sikovny skolkar, rad sa smeje, hra futbal a kresli nadherne obrazky, na ktorych sa spolu s mamou kupu v bazene, veceraju pri stole alebo hraju pexeso.
“Evka, nelutujes?“, opytala sa raz Beata, ked spolu s Evou sedeli u nej v obyvacke a pili kavu, zatial co sa Daliborko vedla v detskej izbe hral s legom.
“Co by som mala lutovat?“
“No, ze si ho k tomu odchodu vlastne akosi dotlacila, vies ako to myslim?”
“Lutovat? Beus, ved sa na maleho pozri, Ty by si lutovala? Ano, mohlo to byt aj inak. Milan to proste neustal, a ja sa na neho za to uz ani nehnevam, a ani to nelutujem. Nikdy neolutujem, ze som si dieta vydupala, aj napriek tomu, ze som stratila cloveka, ktoreho som milovala.”
“Vlastne si Milana obetovala, vzdala si sa ho kvoli synovi, je tak?“
“Nie, ja som Milana neobetovala, rozhodol sa sam. Ja som len investovala do nasho spolocneho dietata vsetko, co som vtedy mala: svoje zdravie, nas cas, aj nejake tie peniaze, a s odstupom casu sa ukazalo, ze aj nas vztah, nase manzelstvo, nasu spolocnu buducnost. Ale Daliborko je moja najvacsia a zaroven najuzasnejsia investicia, ktoru nikdy v zivote neolutujem, to mi ver! Nie som predsa jedina, ktora vychovava dieta sama, aj ked to nie je a nebude lahke. Ale syna by som za ziadneho chlapa na svete nevymenila. Zelam Ti, Beatka, aby si raz zazila nieco podobne, uvidis ze nic na svete sa nevyrovna pocitu byt matkou!”
Beata sa len pousmiala, chystala sa totiz Eve zdoverit s novinkou -� caka dieta. A hlavne sa presvedcila, ze vsetko je tak, ako ma byt, utvrdila sa v presvedceni, ze si aj ona svoje dieta necha, aj ked mala vselijake myslienky. A vsetko to ju naplnilo pokojom, vyrovnanostou a istotou, ze sa obe kamaratky rozhodli spravne. Dieta je vzdy spravna investicia.
Zuzana F.

�

Moje největší a zároveň nejlepší investice byla určitě do téměř dokonalého vztahu s mojí láskou!
Se svojí láskou jsem se seznámila zcela náhodně.
Jednoho dne (24. 11. 2006) jsme měli slučák se základkou v mém oblíbeném baru v našem malém městečku, nazývaném Velká Bíteš. Slučák probíhal docela dobře. Jedlo se, pilo se, připíjelo se, mluvilo se, fotilo se, kulečník se hrál… Až do časných ranních hodin. Společnost upadala, odcházela, až nás tam nakonec zbylo už jenom pár. Byla už docela nuda, a tak jsme se s kámoškou Anetou rozhodly změnit lokál.
Přemístily jsme se do spodní části baru, objednaly si každá panáka a přisedli k Anetiným kamarádům, kterých si po chvíli všimla. Seděli tam u stolu 2 a byli zabraní do hovoru. Mezitím mi Aneta nenápadně zašeptala do ucha, že ten jeden je nezadaný. Jelikož jsem byla momentálně taky nezadaná, tak nejspíš uznala za vhodné mi zkusit někoho dohodit… Což se jí tak nějak povedlo. Aneta nás seznámila. Jeden se jmenoval Martin a ten druhý Dalibor.
Celou dobu jsem přemýšlela, který tak může být ten nezadaný. Až později jsem se dozvěděla, že ten hezčí - Dalibor! Oba jsme si spolu náramně rozuměli. Konečně jsem si po dlouhé době s někým začala opravdu rozumět. Celou dobu jsme si jenom povídali. O životě, o škole, o práci atd.
Byl to asi opravdu osud, že jsme se potkali, protože zrovna v ten samý večer měl mít rande s jinou holkou, ale díkybohu na něj nešel! Jelikož měl zrovna neschopenku, tak měl samozřejmě sedět doma a ne v hospodě. Jenže nebyl vůbec nemocný, potřeboval ji kvůli škole (učení).
Jelikož už pomalu zavírali, tak jsme se rozhodli přemístit někam jinam. A to do kina. Teda spíš do kina baru, ale my tomu tady u nás v Bíteši říkáme jednoduše „kino“. Tak jsme šli. Je to naštěstí jenom kousek. Ono totiž v mírně podnapilém stavu je to lepší. Po cestě do „kina“ jsme šla napřed s Anetou. Později mi přítel řekl, že mi celou cestu koukal na zadek.
V „kině“ jsme si zase spolu povídali, až do té doby, co začal pořád někam odcházet. Myslela jsem si, že o mně asi nemá zase až tak moc zájem… Ale když se vrátil, tak jsme zase pokračovali tam, kde jsme přestali.� Po chvíli se mě zeptal na moje příjmení. Když jsem ho vyslovila, nemohl uvěřit vlastním uším. Řekl, že prý mám stejné příjmení jako jeho bývalá Lenka, se kterou byl asi 5 let! To už jsem taky docela koukala. Vysvětlil mi, proč pořád chodil pryč (kvůli ní, protože tam byla taky) a když vešla prudce mě objal a políbil! To už jsem vůbec nechápala… Nejdřív jsem si myslela, že mě jenom využil, aby ona mohla žárlit. Ale spletla jsem se. Nejdřív to tak opravdu chtěl, ale po tom objetí se prý cítil úplně jinak. Tak nějak zamilovaně a šťastně.
Ruku v ruce mě pak doprovodil až domů. Jelikož bydlíme ve stejném městečku, tak to máme k sobě asi nějakých 20 minut pěšky (každý totiž bydlíme na opačném konci Bíteše). K bývalé to měl mnohem blíž. Byli totiž skoro sousedé.
Jsme spolu doteď šťastní a šíleně zamilovaní. 24. 11. letošního roku spolu budeme už 6 let.�
PS.: Doufám, že naši potomci jednou budou moci prohlásit: "A žili spolu šťastně až na věky."
S láskou Jana

�

Moja najlepšia investícia: Viera v lásku

„Ahoj Knedlička, čo tu robíš?“, s údivom v hlase ma oslovila kolegyňa Jana.
„No čo asi?“, prebehlo mi mysľou a líca mi pozvoľne horeli pálivou červeňou zo stúpajúcej nervozity. Odjakživa som bola trémistka a stačilo malé zaváhanie, zneistenie a už ma zaliala červeň až k ušiam. Hnevalo ma, že� práve ona musela odhaliť moje malé tajomstvo.
„Netušila som, že nakupuješ v tomto módnom butiku,“ s iróniou v hlase ma podpichla.
„Načo tebe budú čipkové tangá... ženy by mali poznať svoje hranice vkusu...“ Vetu nestihla dokončiť, aj keď som tušila, čo mi chce povedať. Pohľad uprela k výkladu, popred ktorý prešiel mladý muž, chalan v rifliach s bielou paličkou.
„Nie je to ten slepý z našej cukrárne? Čo naňho povieš?“, vyhŕklo z nej bez zaváhania.�
„Je to on!“ Poznala som ho, pretože bol náš pravidelný hosť. V tom momente mi zvlhli dlane. Na viac som sa nezmohla.
S Janou pracujem v� útulnej cukrárni na malom námestí nášho mesta. Obchodík učupený v starom dome s kamennými klenbami a s čipkovanými záclonkami vo výklade pôsobí na okolie romanticky. Naše zákusky všetkých druhov a chutí sú povestné v širokom okolí. Som vyučená cukrárka, ktorá miluje sladkosti. Volám sa Eva ale väčšinou ma volajú, či pokrikujú po mne Knedlička. Viem, že moja postava nespĺňa predstavy mužov, tukové vankúšiky sa nedajú prekryť žiadnym svetríkom, ale ja som bola šťastná a spokojná sama� so sebou.
Dnes to už nemôžem povedať, pretože môj život sa prevrátil na ruby. Spôsobil to nevidiaci chalan v rifliach a tričku, klopkajúci pri chôdzi bielou paličkou. Pre neho som zatúžila obliecť si čipkované prádielko, nosiť veci, v ktorých by som vyzerala štíhlejšia a sexi. Len škoda, že on o tom nevedel. Keby som len tušila, čo by povedal na moje miery. Modelka zo mňa nikdy nebude, vŕtalo mi hlavou.
Rozlúčili sme sa až príliš rýchlo.
Peter pohltený vlastnou tmou pomaly kráčal pár metrov predo mnou. Veril si. Opatrne som ho sledovala. Mäkko, z primeranej vzdialenosti. Našľapovala som ako túlavá mačka, ktorá prenasleduje svoju bezbrannú koriť.
Zamieril priamo do cukrárne, tak ako mnoho krát predtým. Tam som ho spoznala.
Dvere sa pootvorili a visiaci zvonček s hlasným cinkaním zazvonil. Cukráreň voňala sladkou vôňou zákuskov všetkých chutí a on pristúpil k pultu. Vždy sa usmieval, žartoval a klopkajúc paličkou o kamennú dlážku sa pohodlne usadil na svoje miesto pri výklade. To bol ten rozhodujúci okamih v mojom živote. Dobre si pamätám naše prvé zoznámenie.
“Ahoj, čo ti prinesiem? Zákusok, kávu... na čo máš chuť?“, vypadlo zo mňa jedným dychom a líca mi horeli v spaľujúcom ohni. Zvlhnuté dlane som si šúchala o bielu zásteru opásanú okolo pása.
„Dám si zákusok s jahodovou penou a tiež kávu“, povedal pokojne.
Pomalým, váhavým krokom som zamierila smerom k nemu aj s táckou. Ruky sa mi nekontrolovateľne chveli, až káva naplnená po okraj sa preliala. Našľahaná pena stekala po okrajoch dolu k tanieriku a vytvorila čiernu škvrnu.
„Nevadí, veď on to aj tak nevidí,“ dodávala som si odvahu a položila tácku pred neho. Snažila som sa vyhnúť osobnému kontaktu, aby nezistil, aká som bacuľka. Bála som sa, že tak by mohol odhaliť moju postavu s kyprými tvarmi.
„Ako sa voláš?“, spýtal sa, keď� hmatom hľadal lyžičku. „Prisadni si ku mne. Urob si malú prestávku“, vyzval ma.
„Dobre, ale môžem len malú chvíľočku.“ Môj trasľavý hlas sa strácal v hluku potiahnutej stoličky.
„Volám sa Peter a pracujem v kúpeľoch ako masér“, povedal a vystrel ku mne ruku.
„Volám sa Eva, ale už musím ísť“, vyskočila som a rýchlo utiekla k pultu. Určite si pomyslel... tá je čudá. No ja som bola v bezpečí a odtiaľ som vnímala jeho peknú, štíhlu postavu. Tiež plavé vlasy a tmavé okuliare, ktoré ukrývali choré, nevidiace oči. Občas mi napadlo... Bože môj, taký pekný chalan a slepý. Trápilo ma to, ale aj tešilo. Aj tak dobre, aspoň nikdy neuvidí moju postavu.
Na Petra som striehla každý deň s rozochveným srdcom. Cítila som radosť, že ho môžem vidieť, počuť a pritom zostať len nemý pozorovateľ. Každým dňom som verila, že patrí len mne. Ľúbila som ho a toto tajomstvo som si tajne strážila. Časom som spoznala jeho smiech aj gestá rúk. On poznal len môj hlas.
Bol zábavný, taký normálny, skromný chalan, ktorý nesedával nikdy sám. Svojím rozprávaním vedel zaujať aj náhodných spolusediacich. Svoju bielu paličku zavesil na operadlo stoličky, jedol zákusok s jahodovou penou a uchlipkával z kávy.
V ten deň som nešla do práce. Bola som nervózna a nebola som si istá tým, čo chcem urobiť. Motala som sa po izbe a zastavil ma len obraz v zrkadle.
„Knedlička, Knedlička“ to boli tie pravé slová, ktoré sa hodili k mojej postave. Stála som tam s pohľadom, ktorý mi ukazoval pravdu. Utešovalo ma vedomie, že ON ma nevidí, ON pozná len môj hlas. Tak prečo by som si nemohla ukradnúť kúsok šťastia, jeho dotyky? Prečo si každý myslí, že dievča s väčšou váhou nemá právo na lásku, že nedokáže cítiť a milovať?
Zrazu to bolo také jednoduché. Tešila som sa na neho. Moju túžbu stupňovali predstavy. Kráčala som svetlou chodbou v kúpeľnom dome po vzorovanom koberci, priamo k dverám kde pracoval. Tlkot srdca mi búšil na spánkoch hlavy a telo zachvátila triaška. V hlave mi hučalo a môj vnútorný hlas kričal: „Eva, spamätaj sa, ešte máš čas, uteč a nikto sa nič nedozvie.“ Ale zároveň ma spaľovala vášeň, túžba a predstava, že ON sa ma bude dotýkať, hladiť. Áno, maznať sa s mojím telom, s mojou pokožkou. Chcela som veriť, že aj ja poznám pohladenie a ucítim dotyk mužskej dlane. Hlasy „pre a za“ sa bili a revali, každý kričal svoju pravdu. Čo je viac, byť čestný, nepodvádzať alebo sa uchýliť k malému podvodu -� ucítiť to nádherné, nepoznané blaho lásky? Nie, nie už neodídem, chcem to... veď ho milujem!
V zúfalstve a duševnom zmätku som nepostrehla, kedy sa dvere otvorili. „Ďalší prosím“, s úsmevom na tvári a gestom ruky ma pozval do miestnosti -� na masáž. Bolo rozhodnuté, už som nedokázala cúvnuť, nemohla som to viac ovplyvniť. Vstúpila som do šera miestnosti presýtenej vôňou a tlmeným zvukom relaxačnej hudby. Stáli sme tam len ja a on, dýchali spoločný vzduch. Len Knedlička a slepý Peter. Bola som taká napätá, že musel počuť môj dych, či skôr fučanie.
Peter veľmi dobre poznal svoje pracovisko, pohyboval sa ladne, pokojne aj bez pomoci paličky. Vykročil k drevenej skrinke, s istotou otvoril dvierka a vybral z nej bielu plachtu, ktorú rozprestrel na masážny stôl.
„Nech sa páči, odložte si šaty... prosím“, povedal bez ostychu.
Ocitla som sa v situácii pre mňa príliš intímnej, chúlostivej. Mala som dvadsať, ale ešte nikdy som sa nevyzliekla pred žiadnym mužom. Keby mal Peter schopnosť vidieť, videl by v mojich očiach strach ale aj túžobnú lásku. Rozhodla som sa podstúpiť tento krok a stolička sa pomaly zapĺňala odloženými šatami. Každým vyzlečeným kúskom šatstva sa moja postava čoraz viac odkrývala.
Čakala ma masáž s lávovými kameňmi. Boli pripravené stretnúť sa s mojím telom a odovzdať mi horúcu energiu, prehriať a rozprúdiť žilky a prinútiť ich k životu. Peter sa prirodzenou formou snažil nadviazať neformálny rozhovor.
Mlčala som, pretože v tom okamihu spadli zo mňa aj posledné kúsky odevu. Stála som tam nahá so svojou postavou.
„Dúfam, že splním vaše očakávanie“, povedal, keď si natieral dlane teplým olejom.
Na prvý pohľad som sa správala celkom proti zdravému rozumu. Tak trochu záhadná. Krása je pre nejednu ženu darom ale aj prekliatím. Dlho som trpela pocitom, že pokiaľ nevyzerám perfektne, nie som hodná lásky. Preto s prilepeným jazykom na podnebie som čušala ako partizán. Nedostal zo mňa ani ň. Rešpektoval to. Už� ma nechcel obťažovať svojimi rečami.
Zavrela som oči. Jediné na čom mi v tej chvíli záležalo, bol muž, ktorého som nesmierne milovala. S citom položil svoje dlane na môj chrbát. Zachvela som sa, až mi naskočila husia koža. Moje obavy boli priam neznesiteľné, ale obyčajný sedliacky rozum mi kázal vystrčiť nos zo svojej ulity. Už mi bolo všetko jedno. Viac som neriešila tvar postavy či váhu. Zabudla som na ochabnutú pokožku, viditeľné prejavy celulitídy z následku nedostatku pohybu a zlej stravy. Kruh výčitiek sa uzavrel... Nechala som Petrove dlane kĺzať po chrbte, stehnách, bokoch. Všetko bolo harmonické, dokonalé a vzrušujúce... Vnímala som len ruky, ktoré ma poštipkávali, hladili a prekrvili. Bolo to ako čarovné kúzlo.
Čas na masážnom stole ubehol až príliš rýchlo v prítmí a príjemnej atmosfére.
Uvoľnená a spokojná som odchádzala, keď odrazu ku mne pristúpil, láskavo ma objal okolo pliec a zašepkal do ucha:
„Tvoja pokožka vonia ako jahodová pena - Evička.“ Ja som sa trápila a on sa usmieval.
Šepkala som: „Peter, čo si to so mnou urobil?“
„Otvoril som ti oči – Evička.“
No a keď ma pobozkal a zaželal pekný deň, sama som tomu nemohla uveriť. Dnes verím, že viera v lásku, ktorá ma k nemu priviedla, bola moja najlepšia investícia.
Eva

Investovanie do dcérinho šťastia

"Ako sa máš?" "Bolí ma hlava.“- posťažovala sa mi dcéra jedného rána. "To bude dobré. Tu máš. Daj si šálku čaju. Uvidíš, že sa ti polepší.“ Aj keď s nechuťou, ale Simonka, moja dcéra, počúvla moju radu. Pohár vypila do dna a odišla do práce. "Čo robíš doma tak skoro?", spýtala som sa dcéry lebo v práci mala byť do 18-tej a bolo len 11 hodín. "Poslali ma domov.“, povedala a sadla si na okraj gauča. Bola bledšia než stena v obývačke. "Vstávaj, ideme k lekárovi.“, zavelila som.
"Mám pre vás dobré správy“, oznamoval nám doktor. "Aké?“, boli sme nedočkavé od zvedavosti. "Ste tehotná.“ Dcéra onemela od úžasu a mne vyhŕkli slzy od radosti. "Konečne budem babkou.“, potešila som sa. Simonka bola za Adama vydatá už štvrtý rok a akosi sa im nedarilo s potomstvom. Už aj v našom spoločnom dome bola pripravená detská izba pre malé stvorenie, no izba stále zívala smutnou prázdnotou. A teraz... Konečne budem mať koho obsypávať nehou a láskou. Hlavne sa môžem pustiť do štrikovania detských svetríkov i čiapočiek. Keď dcéra oznámila svojmu manželovi radostnú novinu, ten od radosti usporiadal pre dobrých známych menšiu oslavu.
Ubehlo päť mesiacov a na dcére bolo badať zaguľatené bruško. Jedného dňa šla na nákupy, pretože chcela upiecť koláč pre Adama, ktorý bol cez deň v práci, na stavbe. Žiaľ, po hodine som mala telefonát z nemocnice. "Vaša dcéra je u nás. Príďte čo najskôr“, oznamoval mi ženský hlas. Všetko som nechala tak a bežala po svojho manžela na záhradu. Rýchlo naštartoval auto a za pár minút sme stáli pri nemocničnej vrátnici. "Choďte za doktorom Hájikom na tretie poschodie“, navigovala nás postaršia pani za okienkom. Keď sme na spomínanom poschodí našli toho doktora, veľmi vážnym hlasom na nás spustil: "Vaša dcéra práve potratila.“ "Čože?“, ostala som ako omráčená. "To snáď nemyslíte vážne? Čo sa stalo?“, kládla som doktorovi jednu otázku za druhou. Môj muž stratil nervy a rozkričal sa. Trvalo mi dosť dlho ho utíšiť. Keď na chodbe konečne nastalo aké-také ticho, doktor Hájik začal vysvetľovať: "Vaša dcéra pred obchodom zakopla a spadla na brucho. Tak nám to tvrdili svedkovia, ktorí všetko videli a keď začala krvácať, zavolali záchranku. Žiaľ, na záchranu plodu bolo už neskoro. Nedalo sa nič robiť.“ Bola to pre nás poriadna rana, avšak najhoršie tú správu znášal Adam. Po dlhom období sa rozhodli Adam so Simonkou opäť splodiť potomka, ale neúspešne. Boli z toho veľmi nešťastní. Rozhodla som sa preto im pomôcť. Peniaze, ktoré si každý mesiac po troške odkladám na pohreb (som realistka), som vytiahla z komody a investovala ich do liečebnej procedúry, ktorú absolvovala moja dcéra. Tri mesiace bola odtrhnutá od rodiny, v cudzine. Vrátila sa odtiaľ na nepoznanie. Bola vysmiata, oddýchnutá, aj nejaké to kilo pribrala, takže vyzerala sviežo a veľmi zdravo. Neprešiel ani rok, keď nám s Adamom zahlásili, že čakajú dieťa. Tentoraz sme sa celých 9 mesiacov denne modlili, aby sa dieťatko narodilo a aby bolo zdravé. Našťastie naše modlitby boli vyslyšané. Presne v termíne prišiel na svet malý Martinko a od prvej chvíle bol najviac stráženým a zbožňovaným človiečikom v našej rodine. Bola to moja najväčšia investícia lebo šlo o celoživotné úspory na môj deň D, ale Martinko ma napĺňa toľkou energiou, že sa cítim ako 30 ročná žena v plnom rozkvete a do hrobu sa aj tak skoro nechystám. Chcem si ešte užiť starorodičovstvo. Bola som už slečna, pani, matka a teraz mi nik ináč nepovie, než babka. Proste najväčšie investície prinášajú najšťavnatejšie plody.
Monika

Investoval som do budúcnosti

Mal som už 37 rokov a stále som bol sám. Túžba po vlastnej rodine mi nedala spávať. Pozývanie slečien na kávu mi veľmi nešlo, i tie, pri ktorých mi nechýbala odvaha, ma časom opustili. Mama sa už nemohla na mňa dívať i povedala mi: "Poznám sa s jednou veštkyňou. Pôjdeme za ňou a uvidíš, či ti budúcnosť dopraje vlastnú rodinu alebo ti je súdené ostať sám.“ I investoval som peniaze k nahliadnutiu do svojej budúcnosti. Nebola to lacná záležitosť. Mal som aj pochybnosti, ktoré pri vstupe do obydlia veštkyne vzrástli. "Sadnite si.“, povedala mi namiesto pozdravu. Bez námietok som počúvol. Bez toho, aby sa ma na niečo pýtala, vytiahla tarotové karty a začala mi hovoriť najprv o mojej minulosti, čím ma presvedčila o svojich schopnostiach, potom o budúcnosti. Povedala: "Do roka stretnete svoju životnú lásku, len musíte byť trpezlivý. Vaše šťastie však nebude trvať dlho, pretože máte telo plné choroby.“ Viac mi o zdravotných ťažkostiach povedať nechcela. Na to, že som u tej ženy nechal značnú čiastku peňazí, mi toho o budúcnosti povedala oveľa menej ako o minulosti. Bol som nahnevaný sám na seba, že som ku nej vôbec šiel. Po zdravotnej stránke ma nič nebolelo a ak mám svoju životnú lásku stretnúť do roka, tak to som bral ako dobrý kompromis, ktorým si dávala veštkyňa čas na zdúchnutie aj s ľahko zarobenými peniazmi alebo niečo za ten rok vymyslí, keď sa jej veštba nenaplní. Pri odchode som bol plný skepsy. Ako rýchlo ma očarila svojimi schopnosťami, tak rýchlo som vytriezvel. Mama stála za dverami plná očakávania, ako som dopadol. Keď som jej všetko rozpovedal, nútila ma ísť na zdravotnú prehliadku, čo som rázne odmietol. Hučala do mňa každý deň, kým ma nakoniec nezlomila.
"Ste úplne zdravý“, povedala mi naša lekárka po absolvovaní všetkých potrebných vyšetrení. Prepadol ma srdečný smiech. Pozerala na mňa, čo mi je, čomu sa vlastne smejem. Rozpovedal som jej preto celý svoj príbeh, ktorý ma doviedol až do jej ordinácie. Bola zmätená i pobavená zároveň. Len zo žartu som ju pozval na kávu, veď viac som sa strápniť už nemohol. Súhlasila. Považovala ma za vtipného pacienta a po tak neformálnom rozhovore aj za veľmi sympatického. V tej chvíli sa mi roztriasli kolená. Kladnú odpoveď som totižto vôbec nečakal.
Odvtedy prešiel rok a pol a ja mám už nielen snúbenicu, doktorku, ale teším sa naďalej dobrému zdraviu. Vďaka mame musím chodiť na pravidelné zdravotné prehliadky. Som rád, že moja návšteva u veštkyne priniesla plody, len nechápem, prečo jej jedna predpoveď vyšla a tá druhá nie. Alebo to bol úmysel? Jedno však viem určite. Oplatilo sa investovať do mágie, okultizmu, či ako sa tomu hovorí. Už nie som sám a to je pre mňa najväčším darom, dúfam, celoživotným...
Jozef

Autor: RED
Foto: archív