„My, čo žijeme v zahraničí, sa vo svojej tvorbe neustále vraciame domov a v našich obrazoch, v sochách z hliny či z dreva zbadáte slovenské prvky.
Môžem maľovať hoci aj francúzsku katedrálu, cítim po slovensky,“ tvrdí VIERA D´AGOSTINI.
Napriek tomu, že už viac ako tridsaťpäť rokov žije vo Francúzsku, jej väzby na Slovensko sú veľmi intenzívne a rozmanité.
„Toto je taká moja súkromná doktorandská práca,“ ukazuje mi pani Viera dve fotografie, zachytávajúce ten istý obraz pred a po reštaurovaní.
„Je to plátno z konca osemnásteho storočia z jedného dedinského kostola.
Ako vidíte, bolo veľmi poškodené. Aby som mohla reštaurovať miesto, kde je v plátne diera, bolo potrebné nielen technicky ,zaplátať dieru´, ale veľmi veľa pátrať, analyzovať a študovať – poznať, aká postava z tejto prvej zastávky krížovej cesty by mala byť na mieste, ktoré na obraze chýbalo, študovať viacero obrazov tohto majstra, aby som poznala jeho štýl, analyzovať iné tváre na obraze, farbu vlasov a očí, aby som mohla vytvoriť novú tvár...
Je to veľmi vzrušujúca práca. Ako detektívka.“
Práve podrobné analyzovanie diel starých majstrov, pátranie po vrstvách farieb, materiálov, odhaľovanie techník, ktorými boli maľby a obrazy vytvorené, Vieru d´Agostini na jej práci najviac fascinuje.
Od malička maľovala a maľuje dodnes, ale to sa jej máli. „Je to len odrazový mostík,“ tvrdí. Preto sa rozhodla na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študovať reštaurátorstvo.
Kamarátka na inzerát
Ako milovníčku výtvarného umenia ju vždy lákalo Francúzsko, dúfala, že sa jej niekedy podarí na vlastné oči vidieť tamojšie skvosty umenia.
„S maminou pomocou som zostavila inzerát a poslali sme ho do jedného francúzskeho časopisu.
Hľadala som kamarátku, ktorá má vzťah k výtvarnému umeniu, chcela by si so mnou dopisovať a neskôr by sme sa mohli aj vzájomne navštevovať.“
Za socializmu to bola požiadavka dosť odvážna, ale nie celkom nereálna. Kamarátka sa našla a vysokoškoláčka Viera síce potrebovala pozvanie a množstvo dokladov, ale napokon ju na návštevu do Francúzska pustili.
„Honoré bol kamarátkin sused a robil nám pri našich prechádzkach garde. O rok mi prišli odplatiť návštevu obaja. Kamarátka sa po dvoch týždňoch vrátila domov, ale on si pobyt na Slovensku predĺžil. Dlho mi trvalo, kým som si pripustila, že má záujem o viac ako len kamarátstvo.“
Na rozdiel od Viery, ktorá nesmela vycestovať do Francúzska skôr ako po piatich rokoch, jej priateľ sem začal chodiť každého pol roka a medzitým si písali. „Trvalo to päť rokov. Moji rodičia neboli vôbec nadšení, usilovali sa nájsť mi chlapca na Slovensku.
Báli sa, že moja zahraničná známosť mi môže poškodiť v škole, nik o nej nesmel vedieť.
Aj moji spolužiaci, pred ktorými som to neutajila, mlčali pred profesormi, lebo som sa obávala, že by som nedostala diplom,“ spomína pani Viera, ktorá si veľmi cenila, že môže študovať reštaurátorstvo u kapacity a predstaviteľa „starej školy“ profesora Karla Veselého.
Zaslúžený sobáš
Počas práce na diplomovke už vybavovala sobáš. Bolo to veľmi stresujúce, pretože sa o tom nesmeli v škole dozvedieť a trvalo to celý rok. Naše predpisy boli nastavené tak, aby to odvážlivcom, ktorí sa pokúšali o sobáš s kapitalistickým cudzincom, čo najviac sťažili. Kým vybavila jeden papier, predchádzajúci už stratil platnosť a musela začínať odznova...
„Zo svadby si nič nepamätám.
Boli sme obaja úplne vyčerpaní, pretože do poslednej chvíle nám naše úrady komplikovali život, až sa zdalo, že vôbec nestihneme termín,“ spomína. Pol roka po svadbe konečne držala v rukách aj papiere, ktoré jej umožnili vycestovať za manželom.
Ani jeden z nich nikdy neoľutoval tortúru, ktorú museli prekonať.
Pán D´Agostini často opakuje, že je Slovensku vďačný, lebo mu dalo dobrú ženu a dve krásne deti.
Prvý syn sa im narodil dva a pol roka po svadbe. Dostal meno Ivan, mladšiemu synovi vybrali meno Boris.
„Zhodli sme sa s manželom na slovanských menách, ktoré nemenia podobu v slovenčine ani vo francúzštine,“ vysvetľuje pani Viera, ktorá oboch svojich synov naučila po slovensky.
Vďaka legálnemu sobášu nikdy nestratila kontakt s domovom. Jej rodičia prichádzali na dlhšie návštevy do Francúzska a ona s rodinou chodila sem.
Jej kamarátstva z vysokoškolských čias vydržali doteraz a pri návštevách na Slovensku sa stretáva s umelcami, navštevuje galérie a výstavy a má veľmi dobrý prehľad o slovenskom výtvarnom umení. Jej dávni kamaráti, z ktorých sa stali pedagógovia, boli zas počas študijných ciest vo Francúzsku aj so svojimi študentmi neraz hosťami v jej dome.
Práca je najlepšou reklamou
Sama to však so svojou kvalifikáciu vo Francúzsku nemala jednoduché. Márne sa pokúšala o uznanie svojho vysokoškolského diplomu, podarilo sa jej to konečne až pred desiatimi rokmi.
Bez oficiálneho univerzitného diplomu nesmela reštaurovať diela, ktoré boli v zozname národných kultúrnych pamiatok, o prácu však núdzu nemala. Spolupracovala so starožitníctvami, galériami a rámovačmi obrazov a postupne si získala meno, prácu jej ponúkali rôzne inštitúcie, reštaurovala obrazy a sochy v kostoloch i veľké nástenné maľby a neraz jej ponúkli prácu, ktorú iní pre jej náročnosť odmietli a stalo sa, že ňou reštaurované dielo neskôr zapísali do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.
Nikdy neprestala sledovať novinky vo svojom odbore, oboznamovať sa s novými materiálmi a technikami reštaurovania a navštevovať rôzne reštaurátorské dielne, aby sa čo najviac naučila. Pri svojich návštevách Slovenska si vždy vymieňa skúsenosti so slovenskými kolegami.
Paríž je ďaleko
Nový domov našla Viera d´Agostini v meste Metz v Lotrinsku, kde široko ďaleko nepoznala žiadneho Slováka.
Paríž, kde sa krajania združovali, bol príliš ďaleko. Až celkom nedávno sa náhodou spoznala s Jeanom-Marie Kellerom, novozvoleným honorárnym konzulom Slovenska v meste Nancy, ktoré je asi osemdesiat kilometrov vzdialené od jej bydliska.
„Povedal, že by rád predstavil Francúzom Slovensko, ktoré je jednou z najmenej známych krajín Európskej únie. Požiadal ma, či by som nepripravila koncepciu výstavy.
Potešila som sa, lebo to bolo presne to, čo som už dlhé roky sama chcela. Už o pár dní som predložila koncept výstavy, ktorý som vlastne už dávno nosila v hlave.“
V septembri minulého roka sa teda v Nancy konala reprezentačná výstava, ktorá predstavila Slovensko, jeho výtvarné a remeselné umenie a zručnosť našich ľudí od dávnej histórie po súčasnosť, medzi ktorými boli aj mnohé unikáty.
Okrem technických kópií diel od rímskych čias a aj vlastných obrazov pani Viery tu boli výšivky, keramika, krištáľ, výrobky z dreva, kusy nábytku, ukážky kraslíc...
Mnohé z exponátov pochádzali z domu pani Viery. S manželom si nedávno vlastnými rukami rekonštruovali dom zo sedemnásteho storočia a ona tvrdí, že žije v trojpodlažnom „súkromnom múzeu“. Okrem obrazov je tu zbierka slovenských kraslíc, keramiky, výšiviek aj paličkovanej čipky.
„Dlhé roky som ako reštaurátorka zachraňovala hodnoty a viem, čo z nášho umenia je hodnotné,“ podotýka a nezakrýva radosť, že výber toho, čo ponúkla návštevníkom výstavy, Francúzov očaril a už má v hlave ďalšie prezentácie Slovenska.
Nenápadná diplomacia
Pred niekoľkými rokmi sa počas jednej z návštev Bratislavy, kde stále žije jej mama, spoznala s manželmi Loviškovcami, výtvarníkmi a majiteľmi galérie. Ich prácu si veľmi váži a stali sa priateľmi. Práve oni ju upozornili na neobyčajnú slovenskú obec Stará Bystrica, v ktorej sa postupne budujú zaujímavé stavby ľudovej architektúry.
Keď ju primátor francúzskeho mestečka Heillecour požiadal o pomoc pri sprostredkovaní partnerstva s niektorým slovenským mestom, navrhla Starú Bystricu. V týchto dňoch sa chystá oficiálne podpísanie partnerstva...
Viera D´Agostini pomáha aj školám, ktoré hľadajú partnerské školy na Slovensku i v Českej republike. Ďaleko za hranicami Slovenska, bez nároku na odmenu, vykonáva nenápadnú diplomatickú službu svojej vlasti.
Autor: Ľudmila Grodovská
Foto: archív V. A. a autorka
Článok je pripravený
v spolupráci s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Poslať nový komentár