Majster stredovekej parížskej univerzity Abélard zviedol svoju žiačku Heloise a ich tajné milovanie neostalo bez následkov.
Strýko dievčaťa sa zvodcovi pomstil krutým spôsobom. Dnes by sa záležitosť urovnala sobášom, pred vyše ôsmimi storočiami čakal oboch milencov život v kláštore. Ich láska trvala len dva roky, no v literárnych dielach žije dodnes.
Prvé univerzity v 12. storočí, ktoré vychovávali bakalárov teológie, filozofie, umenia, práva i medicíny, nemali ešte ani vlastné budovy: boli to spoločenstvá pedagógov a študentov, ktorí si prenajímali prednáškové siene i spoločné ubytovne. Talentovaný parížsky teológ a filozof Pierre Abélard dosiahol žiaducu kariéru, keď získal miesto univerzitného majstra na prestížnej univerzite Notre Dame. Odmeny pedagógov boli skromné, preto aj tridsaťšesťročný Pierre hľadal možnosti, ako si privyrobiť. Keď zistil, že u parížskeho kanonika Fulberta býva jeho šestnásťročná vedychtivá neter – sirota, ponúkol sa, že ju bude súkromne učiť u nich doma. (Pre dievčatá ostali verejné univerzity neprístupné ešte ďalších sedem storočí.) 
Spočiatku majster i Heloise brali štúdium vážne, no ako sa hovorí, príležitosť robí zlodeja... Vzájomná príťažlivosť bola silnejšia než oni: skúsenejší Abélard učil žiačku popri filozofii aj prvým bozkom a objatiam, ktoré vyústili do veľkej vášne. Keď zbadal, že jeho milej začalo podozrivo rásť bruško, vedel, že je zle. Tak ako mnohí iní vtedajší filozofi ani on sa nemienil oženiť. Tajne odviedol Heloise k svojej sestre na vidiek, kde priviedla na svet chlapca. Nahnevaný kanonik sa všetko dozvedel a nástojil na tom, aby sa previnilci zosobášili. Na jeho prekvapenie sa proti tomu vzpieral nielen učiteľ, ale aj jeho žiačka. Prespanka spred ôsmich storočí argumentovala ako niektoré dnešné emancipované ženy: „Nechcem sa vydať len preto, že mám dieťa. Uprednostňujem lásku pred manželstvom a slobodu pred manželským zväzkom...“ Aj milenca prehovárala, aby s ňou ostal z lásky, a nie z povinnosti. Nakoniec sa však podvolili strýkovmu naliehaniu a v malom parížskom kostole sa tajne zosobášili. Keď sa pravdu o ich ľúbostnej afére a tajnom sobáši dozvedelo univerzitné spoločenstvo i celý Paríž, stali sa terčom ohovárania. Abélard chcel mladú manželku uchrániť pred škandálom a v tichosti ju odviedol do ženského kláštora v Argenteuil neďaleko Paríža. Na znak pokánia nosila odvtedy mníšsky odev. Filozof si robil nádej, že časom ho spoločnosť prestane odsudzovať a bude môcť pokračovať v univerzitnej kariére.
TREST PRE ZVODCU
Heloisin strýko – kanonik sa však nezmieril s tým, že Abélarda za zvedenie dievčaťa nestihol žiadny trest. Neustále premýšľal, ako by sa mu pomstil. Najľahšie bolo získať si na akt pomsty za spojencov sluhov v dome univerzitného spoločenstva, kde filozof býval. Mal takú pošramotenú povesť, že sluhovia sa ani nezdráhali vykonať kanonikov krutý plán. Keď sa nič netušiaci muž vrátil z celodenných diskusií so študentmi a unavený zaspal, niekoľkí chlapi obstali jeho posteľ. Pevne mu uchytili nohy, ruky a jeden z nich vytiahol nabrúsený nôž. Prudkým ťahom rozrezal filozofovi pod bruchom nočný úbor, druhým ťahom mu odšmykol prirodzenie. Napadnutý sa darmo metal, kričal, proti toľkým silným rukám nič nezmohol. Prežíval veľké telesné i duševné muky, z ktorých videl jediné východisko – utiahnuť sa do kláštora Svätého Denisa. Prešlo desať rokov, za ten čas sa bývalí milenci ani raz nestretli. Keď ženský kláštor v Argenteuili zrušili, časť mníšok nemala kde hlavu skloniť, medzi nimi aj Heloise. Abélard sa to dozvedel a pomohol ich umiestniť do cirkevnej ženskej komunity v Quincey pri Troyes, ktorú zverili Heloisinmu vedeniu. Odvtedy sa navštevovali a písali si aj listy.
ŽENA POKUŠITEĽKA
Obaja žili v kláštorných spoločenstvách, no neboli zasvätení. Tak ako biblická Eva aj Heloise prvá zvádzala Abélarda: „Povedz mi, prečo ma tak zanedbávaš a zabúdaš na mňa?“ písala mu vyčítavo. Zrejme ich priateľské stretnutia jej nestačili, túžila po bývalých prejavoch lásky. Filozof bol však pevný vo svojom rozhodnutí zabudnúť na to, čo bolo. 
Oslovuje ju: „Heloise, drahej sestre v Kristovi, Abélard, brat v Kristovi...“ „Pre mňa city lásky, ktoré sme spoločne poznali, boli také vzácne, že ich nemôžem nenávidieť ani na ne zabudnúť,“ nechcela sa zmieriť so skutočnosťou bývalá milenka. Nemala lekárske vzdelanie, nemohla teda tušiť, aké psychické muky prežíva vykastrovaný muž. Ich listy sú z literárneho hľadiska také vynikajúce, že u historikov vznikli pochybnosti o ich pravosti, ktoré sa doteraz nepodarilo hodnoverne vyvrátiť, ale ani potvrdiť. Abélard napísal o svojom živote otrasné svedectvo – knihu História mojich trápení. Heloise sa nielen v listoch, ale aj v živote prejavovala ako slobodomyseľná žena. Založila niekoľko ženských kláštorných komunít a pre ich obyvateľky žiadala menej prísne predpisy, než mali vtedajší mnísi benediktíni. Podľa nej by nebolo múdre prikazovať mníškam nenosiť nič pod vrchným odevom, pretože by im to spôsobilo ťažkosti pri menštruácii. Aj príkaz nepiť víno sa jej zdal pre sestry zbytočný, lebo ponosy predstavených na občasné opíjanie sa týkali len mníchov. Prvý zomrel v roku 1142 Abélard. Keď ho o dvadsať rokov nasledovala aj Heloise, uložili ich do spoločného hrobu. Počas storočí ich moralisti niekoľkokrát rozdelili a slobodomyseľnejší znova spojili. Dnes odpočívajú spoločne na parížskom cintoríne Père-Lachaise v novogotickej hrobke, ktorá má na poklope vytesanú ich podobou. Ich nešťastná láska žije vo viacerých románoch, baladách, veršoch aj divadelných hrách.
Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív
Poslať nový komentár