„Dvadsať rokov nás ignorovali, podceňovali, pracovali sme v nedôstojných podmienkach a naše požiadavky nik nebral vážne. No teraz sa ukázalo, akí sme pre tento štát životne dôležití – pre výpadok 2 400 ľudí má byť vyhlásený núdzový stav!“ Takto sa vyjadrovali mnohí lekári, ktorí verili, že vláda v tejto vážnej situácii ich nátlaku ustúpi.
V piatok dvadsiateho piateho novembra chýbalo do avizovaného odchodu viac ako dvoch tisícok lekárov zo slovenských nemocníc už len päť dní. Protest zdravotníkov, aký nemá v našej histórii obdobu, kulminoval a na pravé poludnie sa začalo rozhodujúce rokovanie medzi zástupcami Lekárskeho odborového združenia, premiérkou a ministrom zdravotníctva, ktoré malo rozhodnúť. Buď dôjde ku kompromisu, alebo k prezidentom avizovanému riešeniu – vyhláseniu núdzového stavu. Do uzávierky tohto čísla sa ešte stále rokovalo...
O čo tým lekárom ide?!
Ťažko povedať, či vyhrotená situácia posledných dní na Slovensku zvýšila prestíž lekárskej profesie. V diskusiách stáli proti sebe lekári a ľudia, ktorí ich nekompromisnému boju držali palce – napokon, pod petíciou Lekárskeho odborového združenia bolo až stotisíc podpisov, zjavne ju teda, aspoň spočiatku, nepodporovali iba lekári! No čím viac sa čas do avizovaného odchodu viac ako dvoch tisícok lekárov krátil, tým menej pochopenia nachádzali u laickej verejnosti. 
Ľudia nechápali, že sa lekárom v čase, keď chýbajú peniaze všade, máli zvýšenie platov o tristo eur, ktoré im vláda navrhla. Nie sú predsa jediní s vysokoškolským vzdelaním, kto u nás zarába málo!
Sklamaní a v bolestiach odchádzali z nemocníc ľudia, ktorí čakali niekedy aj viac ako rok na plánovanú operáciu, mamičky tŕpli strachom, lebo nevedeli, v ktorej pôrodnici sa nájde lekár, ktorý im pomôže pri pôrode. Kde je profesionálne svedomie a zodpovednosť lekárov, keď pre splnenie svojich požiadaviek neváhajú ohrozovať zdravie a životy pacientov? pýtali sa.
Nie my, ale vláda, štát, sú zodpovední, opakovali lekári ústami predsedu LOZ Mariána Kollára, ktorý sa pre jedných stal hrdinom, pre druhých tvrdohlavým, nemilosrdným „tvrďasom“.
Aj keď sa v posledných dňoch hovorilo už len o platoch, v proteste lekárov nešlo len o ne. Situácia, ktorá vybičovala v posledných týždňoch celé Slovensko a privádzala do zúfalstva mnoho ľudí, ktorí netušili, či ich v decembri bude mať kto ošetriť, mala mať aj iný zmysel: konečne prinútiť kompetentných ľudí systémovo riešiť problém zdravotníctva. Najbližší čas ukáže, či nepriniesla len ďalší chaos...
Čo si o situácii myslí MUDr. Ružena Tkáčová, Dr.CSc., prednostka Kliniky pneumológie a ftizeológie Lekárkej fakulty Univerzity P. J. Šafárika a Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach, jedna z nominovaných v ankete Slovenka roka 2011?
Lekárske odborové združenie iniciovalo akciu výpovedí lekárov s cieľom dosiahnuť štyri základné ciele: zabezpečiť dodržiavanie Zákonníka práce, zmenu systému financovania zdravotníckych zariadení, zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti a postupné zvýšenie základných platov lekárov. Som presvedčená, že v začiatku tejto akcie rôzni lekári mali rôznu motiváciu na podanie výpovedí: u niekoho mohla prevládať obava z transformácie nemocníc s možným dosahom na počet zamestnancov – čiže obava z prepúšťania, u iného mohol prevládať cieľ dodržiavať Zákonník práce, vyplývajúci z mnohoročného vykonávania nočných služieb, u iného zas nespokojnosť s finančným ohodnotením vysokokvalifikovanej zodpovednej práce. V poslednom čase som pozorovala u kolegov, ktorí podali výpovede, že základnou motiváciou ich postoja bola potreba solidarity so svojimi kolegami, ako aj solidarity so základnou myšlienkou celej akcie: zlepšiť fungovanie zdravotníctva na Slovensku. Na druhej strane však chod udalostí dospel do štádia, keď si každý lekár kládol otázku, či zotrvanie vo výpovedi ohrozí alebo neohrozí zdravie či život pacienta. Dúfam, že v najbližších dňoch dôjde k dohode medzi vládou Slovenskej republiky a Lekárskym odborovým združením. Verím, že v tejto nesmierne vypätej situácii sa lekári budú rozhodovať v súlade s Hippokratovou prísahou tak, aby poskytovanie zdravotnej starostlivosti občanom nebolo ohrozené.
Rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr.h.c, tvrdí:
Naše zdravotníctvo je zanedbávané dlhodobo, minimálne päťdesiat rokov, preto sa nedajú všetky problémy vyriešiť hneď. Verím v stratégiu postupných drobných, ale sústavných krokov správnym smerom, vrátane pozitívnych ekonomických nástrojov a postupných finančných stimulov. Myslím, že na jednej strane nemôže nik nútiť kohokoľvek, aby stiahol výpoveď, ak sa rozhodne odísť do zahraničia, na druhej strane právo na zdravie je ústavné právo a na jeho zabezpečenie musí prezident ako predseda Rady obrany štátu mať možnosť zasiahnuť tak, aby nebolo toto právo obmedzené. Jeden z nástrojov je dočasný mimoriadny alebo výnimočný stav, alebo povolanie chýbajucej profesie na takzvané manévre. Niekoľkokrát som podobnú situáciu zažil v zahraničí – v roku 2006, keď ostrov Reunion, ktorý je súčasťou Francúzskej republiky, postihla epidémia chicungunii a štyridsať percent štátnych zamestnancov vrátane lekárov zaľahlo na mesiac na lôžka, Francúzsko vyslalo armádu, asi dvesto vojenských lekárov a sestier, ktorí udržali v chode nemocnice, kým sa neuzdravili miestni lekári. Armáda však plnila vtedy aj iné fukcie – poštárov, smetiarov, obchod s potravinami, telekomunikácie, leteckých dispečerov. Aj na Haiti sme zažili núdzový stav po zemetrasení. Vláda vyhlásila mobilizáciu a povolala zo zálohy všetkých lekárov, aby udržali chod zdravotníctva. Ďalšiu analógiu som zažil v roku 2008 v Bangkoku, keď dva mesiace štrajkoval celý pozemný personál letiska a navigáciu obsadili povstalci.
Aj keď sú pararely len vzdialene príbuzné, verím, že to celé smeruje ku kompromisu prijateľnému pre obe strany a budeme sa môcť začat pripravovať na pokojné vianočné sviatky...
Dúfam, že ľudia nás pochopia
MUDr. ALEXANDER MAYER je jedným z lekárov, ktorí dali výpoveď. „Využili sme jedinú možnosť, ako donútiť kompetentných ľudí zaoberať sa celkovým stavom slovenského zdravotníctva a týmto slobodným, legitímnym rozhodnutím sa pokúsili niečo zmeniť,“ hovorí mladý chirurg, ktorý verí, že má právo svoje vysnívané povolanie vykonávať v dôstojnejších podmienkach.
Od malička som túžil stať sa lekárom. S obrovským entuziazmom, odhodlaním a plný ideálov som nastúpil do jednej z najprestížnejších nemocníc, na bratislavské Kramáre. Až v reálnom živote som si začal uvedomovať, že chirurgickým zručnostiam sa dá naučiť, oveľa ťažšie je vnímať povolanie lekára komplexne, v plnej zodpovednosti. Po prvých eufóriách prichádzajú chvíle sklamania. Každodenný kontakt s pacientom, s prestarnutými technológiami v prestarnutých budovách, ktoré sú mimoriadne diskomfortné pre pacienta a svedčia o tom, že štát dáva prednosť iným prioritám, ako je dookola spomínané a Ústavou Slovenskej republiky deklarované zdravie a zdravotná starostlivosť.
Pre mňa, mladého lekára, je nesmierne traumatizujúce a demotivujúce, ako je dnes označovaný lekár v médiách. Spolu s kolegami zo všetkých medicínskych odborov, ktorí do dnešného dňa stále pracujeme vo svojich nemocniciach po celom Slovensku, nepatrím k tým, ktorí si krátko po skončení štúdia zvolili ľahšiu cestu životom. Veľa kolegov sa rozhodlo odísť do farmaceutických firiem alebo do iných odborov zdravotníctva kvôli frustrácii z neprimerane nízkej mzdy. Mladý lekár zo svojho platu nie je schopný zabezpečiť si bývanie, nehovoriac o založení rodiny. Stať sa dobrým lekárom si vyžaduje neustále vzdelávanie a absolvovanie stáží doma i v zahraničí, čo stojí obrovské úsilie a nemalé finančné prostriedky, ale tie, bohužiaľ, nemá. Často je odkázaný na pomoc rodičov, kamarátov, prípadne sponzorov.
So znechutením sledujem bezuzdnú kampaň proti lekárom zo strany nášho ministra a následne médií. Často sa pýtam: Ako je možné, že nie je v zdravotníctve dostatok finančných prostriedkov, keď väčšina z nás si riadne platí každý mesiac odvody do zdravotnej poisťovne? Ako je možné, že nás niekto ,,zhora“ limituje, koľko môžeme mesačne zoperovať pacientov, keď tí v strachu zo svojej diagnózy čakajú na operáciu niekoľko mesiacov? Ako je možné, že nemôžeme operovať podľa najnovších postupov ako všade vo vyspelých krajinách? Prečo je neustále nedostatok zdravotníckeho materiálu? Prečo, prečo... prečo? Kde sú naše nemalé peniaze, ktoré každý mesiac nalejeme do zdravotných poisťovní? Domnievam sa, že kompetentní ľudia, ktorí majú zabezpečiť Ústavou Slovenskej republiky garantovanú zdravotnú starostlivosť, si vážnosť a chyby v celom systéme zdravotníctva zrejme neuvedomujú alebo vedome zatvárajú oči.
Aj lekár využíva svoje právo – tak ako každý občan tohto štátu. Bol by som vďačný, keby pacienti chápali, že nie lekár je ich nepriateľ...
Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Dušan Kittler, archív, Thinkstock, sita
Poslať nový komentár