Dnes je streda, 20.február 2019, meniny má: Lívia
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Odišli priskoro...

október 31, 2011 - 16:02
Ako žijú vdovy, ktoré milovali svojich mužov?

 

 

„To, čo sa nám stalo, je veľká tragédia. Neviem sa zatiaľ vyjadriť k Paľkovmu odchodu. Zostala po ňom jedna veľká rana, ktorá sa po mesiaci ešte nezahojila. Paľko bol dokonalý človek. Vždy som si to potichu myslela, ale nikdy som mu to nepovedala nahlas. Teraz mi je ľúto, že som mu to nehovorila každý deň. Nedokážem na neho spomínať, možno o pol roka...“ povedala nám smutným hlasom Majka, manželka nášho skvelého hokejistu Pavla Demitru, ktorý pred mesiacom neprežil leteckú katastrofu. Pritom nezabudla pripomenúť, ako im po tejto strašnej správe práve ľudia dávali silu uniesť neznesiteľný žiaľ za ich Paľkom. „So stratou blízkeho sa dá žiť, no nedá sa vyrovnať ani zabudnúť,“ potvrdili nám ďalšie silné ženy, ktoré prišli o svojich známych manželov – hokejistov, hercov, spevákov či humoristov, a to vo chvíli, keď to najmenej čakali...




Golem s nežným srdcom
Pani Beatrix žila s hercom Vladom Müllerom pätnásť rokov, no len dva roky pred jeho smrťou boli manželia. Brali sa na Obecnom úrade v Plaveckom Štvrtku.

„Zoznámili sme sa na Novej scéne, kde som robila tajomníčku – v čase, keď už bol odsťahovaný od prvej manželky Elišky a zariaďoval si prenajatý byt v Bratislave. Ponúkla som sa, že mu pomôžem, a tak to akosi zostalo, začali sme spolu žiť. Neskôr sme sa nasťahovali do jednoizbového bytu, ktorý nám stačil, lebo veľa času sme prežívali na chalupe na Záhorí, ktorú Vlado tak miloval.“ Často hral úlohy silných individualít a pravých chlapov – v divadle aj vo filme. Bol jednoducho taký typ. Mnohí tvrdili, že svoje postavy akoby ani nehral. Na otázku novinárov – Aké máte želanie do budúcna? – zvykol slovenský Golem, ako prezývali Vlada Müllera, odpovedať: „Aby som bol zdravý.“ Toto želanie mu vydržalo do päťdesiatich piatich rokov. V tomto veku odchádza z divadelných dosiek, ktoré tak miloval, kde, žiaľ, prišiel aj k osudnému vážnemu zraneniu bedrového kĺbu, o päť rokov neskôr navždy aj zo života. „Odrazu začal očividne chradnúť, ale bol tvrdohlavý, k lekárovi nechcel ísť, navyše, nenávidel nemocnicu. Chcel sa dožiť magickej šesťdesiatky. Krátko po oslave v DAB v Nitre, kde začínal, však predsa vyhľadal lekárov. V Štátnej nemocnici v Bratislave ho napokon operovali, no bolo už príliš neskoro. Rakovina zasiahla pankreas, črevá, pečeň, aj prostatu,“ spomína jeho druhá manželka Bea, ktorá ho odvviezla späť na chatu na Vampíl neďaleko Malaciek, a tu Vlado Müller bojoval do poslednej chvíle. Predposledný týždeň života prežíval s päťročným vnukom Filipkom, ktorého na Záhorie k dedovi privádzal jeho jediný syn Richard. Znova sa dostal do nemocnice, kde mu dávali morfium, no Vlado, tento mohutný chlap s mocným hlasom, upadol do bezvedomia. Dvadsiateho júna v roku 1996 definitívne prehral boj s rakovinou. V posledných minútach jeho života boli s ním pri posteli z jednej strany manželka Bea, z druhej sestra Dana. Krátko pred jeho posledným vydýchnutím prišiel aj syn Richard... Vlado Müller nemá hrob ani pomník. Takto si to želal. Po jeho smrti žila pani Bea ešte päť rokov na chalupe aj s ich dvoma psami, potom sa presťahovala do Bratislavy. Nevydala sa už, žije sama, no vrátila sa do práce. Istý čas predávala v drogérii. Keď sa za ňou zastavili bývalí kolegovia a ponúkli jej prácu inšpicientky v muzikáli Dracula, vrátila sa do divadelného prostredia. Potom nasledovali ďalšie muzikály. V súčasnosti pracuje ako produkčná v dabingovom štúdiu Zity Furkovej, kde sa venuje najmä mladým hercom, vďaka ktorým vraj nestarne. Na Vlada však spomína stále... „Aj po vyše pätnástich rokoch mi je rovnako ťažko, ako mi bolo prvý rok. Keď s niekým prežijete krásny pätnásťročný vzťah, tak vám partner neustále chýba. Ako herec bol taký jedinečný, že niet nikoho, kto by sa na neho podobal. Hádam iba jeho syn, ako starne, čoraz viac pripomína svojho otca. Viem, že nie som jediná, ktorá si na neho s láskou spomína, je ešte veľa ľudí, ktorým dodnes chýba, nielen pre jeho herecké umenie, zmysel pre povinnosť, ale i pre jeho ľudskosť a priateľstvo,“ hovorí žena, ktorá pri ňom bola až do poslednej chvíle.

 




Ako v najhoršom sne
Manželka – herečka Táňa Kulíšková sa všetko dozvedela z úradného spisu, ktorý jej dala prečítať prokurátorka. Písal sa rok 1989, boli štyri hodiny ráno z piatka na sobotu, keď sa v jednom žilinskom hoteli pri malom bazéne partia zabávačov – Štefan Skrúcaný, Miro Noga a ďalší z tímu uvoľnili po predstavení Zlý sen, ktorého autorom bol ich kamarát Paľo Juráň a s ktorým boli na divadelnej šnúre.

Paľo, inak dobrý plavec, bol ako jediný vo vode, z ktorej sa však už nevynoril. Po divadelnom Zlom sne začali odrazu všetci aktéri prežívať krutú realitu – odchod kolegu autora, ktorý akoby si napísal vlastný scenár. A chvíľu to vyzeralo tak, akoby si aj dátumom svojho odchodu zo všetkých vystrelil. Bolo totiž 1. apríla! Paľo Juráň odišiel v čase, keď bol na absolútnom vzostupe a o dva-tri roky by bol možno známy celej širokej česko-slovenskej verejnosti ako univerzálny zabávač, herec, spevák, a najmä skvelý autor. Možno by sa stal slovenským Grossmannom, Werichom alebo novým Lasicom, ale odišiel skôr, ako stihol ukázať, čo v ňom je. Hovorí sa, že vraj humoristi žijú v stálom smiechu a pohode. Škoda, že sa pre ľudí, ako bol Paľo, nedala vybaviť nejaká výnimka zákona života. Veď mal iba 29 rokov... Mnohým je preto meno Paľa Juráňa dnes celkom neznáme. Spolu so Štefanom Skrúcaným, Miroslavom Nogom a ďalšími mladými hercami sa dostal do povedomia divákov zábavnými programami Lannyho Jánošova Fujarová show, Rýchlokurz geniality, Strapatí gentlemani, Show mix, Flám, televíznymi Receptami na slávu či striebornou Bratislavskou lýrou. Paľo bol súčasne prvým moderátorom pesničkovej súťaže Triangel, Zlý sen bol jeho prvou hrou, pod ktorú sa podpísal ako autor. „Chodili sme spolu od konca 1. ročníka VŠMU. Brali sme sa v septembri 1986 a necelé tri roky sme boli manželia. Deťom sme sa nebránili, ale osud to chcel asi tak, že sme ich spolu napokon nemali. Paľo bol mimoriadne pracovitý a cieľavedomý, rád sa však aj zabával. Po smrti manžela ma na nohách držala práca. Nemohla som byť doma, lebo by som sa zbláznila. Uvedomila som si, že smrť je fakt, s ktorým sa musíte raz zmieriť. Viem však, že som si púšťala Stinga. Je pravda, že ten vzťah bol silný, ale poviem to otvorene, za svoju životnú lásku považujem muža, ktorého som si našla po štyroch rokoch a s ktorým dnes žijem a mám s ním dieťa. Je to herec a kolega z Divadla Jána Pallárika v Trnave Vladimír Jedľovský,“ povedala úprimne a súčasne zaspomínala na svojho partnera Paľa Juráňa jeho bývalá manželka herečka Táňa Kulíšková. Druhýkrát sa už nevydala, ale takmer dvadsať rokov žije so svojím partnerom, s ktorým majú syna Adamka. Narodil sa im, keď mala tridsaťdva rokov. 



Maco z brankárskej klietky
Osud alebo náhoda to zariadili tak, že skvelý slovenský brankár Vladimír Dzurilla, slávny bratislavský rodák, ktorého fanúšikovia volali Macinko, neskôr Muro a doma Pupuš, v susednom Nemecku ukončil nielen svoju profesionálnu kariéru, ale aj životnú púť. Písal sa 27. júl 1995 a Vlado bol v tom čase trénerom nemeckého Düsseldorfu. „Oficiálnou príčinou jeho smrti bola embólia srdca, ktorá sa nedá dopredu diagnostikovať. Vedelo sa, že má miernu nadváhu a zväčšené srdce, ale napriek tomu bol veľmi aktívny a plný života. Smrť bola v jeho prípade poriadne zákerná. Skolila ho vo veku necelých päťdesiattri rokov.

Bolo to šokujúce a dodnes mi je z toho smutno,“ hovorí o odchode nášho trojnásobného majstra sveta v hokeji a majiteľa štyroch strieborných a šiestich bronzových medailí zo svetových šampionátov a olympiád Zlata Dzurillová, pre ktorú je manželov predčasný skon dodnes veľkou traumou. Najmä preto, že s ním nemohla byť v posledných chvíľach. Telo jej muža sa totiž našlo na druhý deň v hotelovej izbe, kde vtedy býval, a ona sa hroznú skutočnosť dozvedela prostredníctvom telefónu. „Vlado bol úžasný človek – perfektný manžel a starostlivý otec dvoch dcér – Vladimíry a Natálie. Naša staršia dcéra sa medzitým stala právničkou, mladšia lekárkou a mám už aj dve vnučky, takže dnes by bol Vlado šťastným dedom,“ podotýka pani Zlata, ktorá sa s našou hokejovou legendou zoznámila v jednom podniku v centre Bratislavy. Nevedela, že je hokejista, a nikdy ho tak nevnímala, hoci si občas uvedomila, že ho pozná takmer celý svet. Keď sa rozhodla za neho vydať, vedela, koho si berie, preto statočne znášala jeho stále odchody a príchody. Nikdy však rodine nezabudol priviezť z ciest nejaký suvenír alebo inú malú pozornosť. A keď bol doma, tak sa najradšej motal okolo rodinného domu, veľmi rád čítal knihy a ešte radšej spal. Po Vladovej smrti si dala pani Dzurillová tri ciele: „Chcela som, aby sa na jeho počesť hral u nás nejaký turnaj, urobiť reedíciu jeho autobiografickej knihy a nazvať po ňom štadión. Všetko sa podarilo,“ hovorí spokojne manželka nášho špičkového brankára, ktorá ochotne prispela svojimi spomienkami aj do knihy predčasných úmrtí slovenských osobností Nezostalo po nich ticho. Meno jej manžela sa spája aj s anketou Zlatý puk, kde sa udeľuje cena Vladimíra Dzurillu, ktorá je určená pre najlepšieho slovenského brankára. Po smrti ho uviedli do Siene slávy IIHF i Siene slávy slovenského hokeja a zaslúžene ho vyhlásili za najlepšieho slovenského hokejistu 20. storočia...

 


 

Cecova smrť je dodnes záhadou
„V sobotu doobeda som odišla ku kaderníčke, pretože večer sme mali ísť spolu na ples do Trenčína. Lenže v ten večer sa Dušan neobjavil ani nezavolal, čo u neho bolo neobvyklé, a nikto o ňom ani nič nevedel. Našli ho až v nedeľu ráno v jeho kancelárii,“ opisuje posledný deň života vtedy 38-ročného prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja Dušana Pašeka jeho druhá manželka Ľubica, bývalá modelka. Ceca, ako familiárne prezývali fanúšikovia tohto nezabudnuteľného hokejistu, dlhoročnú oporu bratislavského Slovana a úspešného reprezentanta, našli v jeho kancelárii s prestrelenou hlavou. Písal sa rok 1998. Polícia prípad uzavrela ako samovraždu...

Ani manželka, ani rodičia svojho jediného syna však nespozorovali u neho tú najmenšiu nervozitu, preto neveria, napriek tomu, že zanechal list na rozlúčku, že by si dobrovoľne siahol na život. Keď Dušan Pašek zomrel, po Bratislave začali kolovať fámy, že spreneveril peniaze hokejového zväzu a narobil si miliónové dlžoby, čo napokon riešil samovraždou. „Prečo by to robil? Veď po jeho smrti sa robila kontrola všetkých účtov, na ktoré mal prístup. Bol absolútne čistý. Sedela mu každá koruna,“ kladie si dodnes otázku manželka Ľubica a za rovnaký nezmysel považuje, že bol hazardný hráč. Čo teda mohlo Dušana Pašeka tak strašne trápiť, že sa rozhodol spáchať samovraždu? „Na to nedokážem odpovedať. Asi to muselo byť niečo, o čom nechcel alebo nemohol hovoriť,“ smutne konštatuje Ľubica Pašeková. Z manželstva s Cecom jej zostal syn Dominik, ktorý má po otcovi ešte dvoch veľkých nevlastných súrodencov – sestru Sašku a brata Dušana, tiež hokejistu. „Keby nebolo dvojročného Dominika, neviem, ako by som to zvládla. Zrútil sa mi svet. Niektorí ľudia sa mi otočili chrbtom. Dostala som v tom čase toľko úderov, že nebyť mojej rodiny a priateliek, tak to nezvládnem. Musela som vyhľadať aj odbornú pomoc, bola som na liekoch,“ priznáva Ľubica. Po smrti manžela žila šesť rokov s hudobníkom Jurajom Burianom, s ktorým má syna Sebastiána. Na lásku nezanevrela a nevylučuje ju, no po rozchode sa venovala najmä deťom a vrhla sa tiež do práce. Nakrútila niekoľko reklám, doma aj v zahraničí, zahrala si vo filme Nebo, peklo... zem, v seriáloch V mene zákona i v Ordinácii v ružovej záhrade. „Dušan bol mojou osudovou láskou, spolužitie s ním, napriek tomu, že netrvalo dlho, pokladám za jedno z najšťastnejších období môjho života, ktoré vyvrcholilo narodením syna Dominika, ktorý mi Dušana pripomína nielen úsmevom, ale aj pozornosťou. Každý rok mu spoločne prinesieme na hrob srdce z ruží alebo živých kvetov vo farbách Slovana, teda v belasej a bielej.“ Napriek tomu, že Dominikov slávny otec, ktorého meno sa až po rokoch dostalo do Siene slávy slovenského hokeja, nám priviezol zo ZOH striebro aj zlato a v reprezentačnom drese ČSSR hral v 108 zápasoch a dal 28 gólov, na hokej ho jeho mama nedala. Dôvody, prečo sa radšej venuje futbalu a tenisu, vysvetľovať nemusíme...     

 

 

ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív

- - Inzercia - -