Peter Belinský: Vráťme sa k hodnotám

Matku nikdy nepoznal a o otca prišiel ako pätnásťročný. Štyria súrodenci zrazu zostali sami…

V malej obci v Podslanskej pahorkatine. Asi málokto pozná východoslovenskú obec Rudlov. Najbližším mestom je Vranov nad Topľou. Od otca, ktorý pracoval ako vodič, si deti pamätali, že blížnemu treba pomáhať, aj keď je človek sám v núdzi. A tak sa roly dvojitého rodiča ujala najstaršia sestra. Takto vyrastal Peter Belinský, generálny riaditeľ Slovenskej agentúry pre cestovný ruch.


Spomienok na rodičov máte málo, predsa len, ako si pamätáte otca?
Ocko sa riadil zdravým sedliackym rozumom, no zároveň to bol veľký človek s obrovským srdcom. Mal zvláštny dar rozpoznať dobro a zlo tam, kde to iní nevideli. Ľudia okolo neho často krútili hlavou, prečo pomáha rôznym dedinským „vyvrheľom”, no on vždy vravel: nebojte sa, oni tú pomoc opätujú. A tak aj bolo. Túto vlastnosť sa nám snažil vštepiť, kým nás neopustil. O množstve jeho dobrých skutkov sme sa dozvedeli až neskôr.


Ste veriaci človek. Našli ste vo viere oporu ako reakciu na ťažké detstvo?
Takto som sa nad vierou nikdy nezamýšľal. Prosté utiekanie sa k niečomu zo žiaľu má so skutočnou vierou pramálo spoločné. Svoje hodnotové ukotvenie som si naplno začal uvedomovať, keď ma ako študenta oslovili ľudia z podzemnej cirkvi. Dodnes som v kontakte s dnešným žilinským vikárom – otcom Ladislavom, o ktorom som v čase bývalého režimu, keď sme sa spoznali, ani netušil, že ho tajne vysvätili za kňaza.
 

Ste otcom štyroch detí. Splnili ste si takto sen o rodine, ktorú ste ako dieťa nemali?
Svojím spôsobom áno. Aj keď musím povedať, že vďaka mojej najstaršej sestre, ktorá prevzala rolu rodičov, sme vyrastali v harmónii a súdržnosti. Do konca života jej za to budeme my súrodenci vďační a aj tak jej nikdy nevrátime to, čo pre nás obetovala.


Hovoríte o význame rodiny, pred rokom ste sa však stali generálnym riaditeľom Slovenskej agentúry pre cestovný ruch a pracujete v Bratislave. Rodina zostala v Žiline. Nemáte výčitky, že starostlivosť a výchova detí je zväčša na manželke?
Mám a aj sa bojím... Sú chvíle, keď sa ženiem z pracovnej porady na ďalší termín a za ním na ďalšie stretnutia a v podvedomí sa ma druhý hlas pýta: ako im to vynahradíš? Snažím sa plánovať pracovné povinnosti tak, aby som okrem víkendov získal ešte jeden deň navyše, ktorý by som venoval iba svojej žene a deťom. Azda sa mi to nevypomstí.
Naozaj vám manželka nikdy nevyčítala, že ju zanedbávate?
Samozrejme,  že boli aj napätejšie chvíle spôsobené mojím pracovným stresom a jej únavou, veď najmenšia Zuzka má len štyri roky. Ale partnerská láska je aj o obetovaní sa a takej tej tichej, ale vytrvalej podpore. Od mojej manželky Márie ju stále cítim rovnako intenzívne a naša láska je rovnako hlboká ako na začiatku. 


Neobávate sa, že by to mohla zmeniť vysoká politika, do ktorej mierite? Zmenila mnohých a rozvrátila nejednu rodinu...
Ak sa aj vo vysokej politike budem môcť riadiť svedomím a poznaním tak ako doteraz, nebojím sa. Ale ak by mala byť narušená moja integrita, nebudem mať problém odísť.


To myslíte vážne?
Úplne vážne. O svoju budúcnosť bez politiky sa nebojím. Od dvanástich rokov som leto čo leto brigádoval v poľnohospodárskom družstve, zberal som zemiaky, prevracal slamu, robil som, čo bolo potrebné. Spoznal som jednoduchých ľudí, ktorí si ctili hodnoty. Mnohému som sa od nich podučil.


Čo hovoríte na údajne najväčšiu ponovembrovú kauzu Gorila?
Gorila je, žiaľ, svedectvom o podstate súčasného človeka a konzume, ktorý nad ním víťazí. S takými malými gorilami žije každý z nás. Neplatia hodnoty, ktoré pretrvali tisícročia. Pokora sa považuje za slabosť a nie za cnosť, morálka je na smiech.


Znovu sa vás teda pýtam – prečo idete do vysokej politiky, ak je taká, ako ste ju práve opísali?
Možno práve preto, a najmä kvôli deťom, a nielen svojim. Aby nechceli zo Slovenska raz utiecť, pretože tu nevidia žiadnu perspektívu na slušný život. Aby sa zmenšilo to zlo, ktoré našu spoločnosť ovládlo, aby sa znovu nastavili hranice verejného svedomia... Ako podnikateľ som vedel zabezpečiť komfort pre svojich blízkych, ale nemal som vplyv na zásadné zmeny v spoločnosti. Meniť zákony na lepšie môže len poslanec, preto to chcem skúsiť.


Ak sa dostanete do parlamentu, zrejme budete najprv riešiť legislatívu, ktorá bude zmierňovať dôsledky hospodárskej krízy...
Ja svoju agendu mám. Jednou z odpovedí na krízu je seriózny a sofistikovaný rozvoj cestovného ruchu.  Zamestnáva stodesaťtisíc ľudí na Slovensku, na každé jedno miesto v cestovnom ruchu sa viaže 2,6 pracovného miesta v odvetviach, ktoré sú dodávateľom turizmu. V poľnohospodárstve, potravinárskom priemysle, drobných službách... Nehovoriac o regionálnom rozvoji a postupnom vyrovnávaní rozdielov. Žiada sa mi dodať ešte jednu myšlienku Tomáša Baťu, ktorá je však podstatná pre obdobie, v ktorom sa momentálne nachádzame my aj celá Európa a možno aj väčšina tzv. západného sveta. Povedal, že každej hospodárskej kríze predchádza kríza hodnôt. Ak sa pozriete na okolité krajiny alebo na vývoj u nás počas socializmu, keď sa hodnoty relativizovali, zavádzalo sa rovnostárstvo, potláčalo sa nasadenie jednotlivca, tak mu nielen treba dať za pravdu, ale musíme sa aj  zamyslieť, ako sa k pravým hodnotám čo najrýcheljšie vrátiť. Hodnota vykonanej práce je jedna z tých, kde musíme začať. 





Autor: Viktória Vozárová
Foto: Archív P.B.