Čím to asi je, že Slováci dodnes putujú po svete za lepším životom?
Cítia v sebe volanie predkov alebo je to z nejakého komplexu menejcennosti? Prečo potrebujú dokazovať, akí sú šikovní a schopní za hranicami a doma zatiaľ poniektorí, schopní naozaj všetkého, bačujú na vysokých postoch predovšetkým pre seba? Vyše dvadsať rokov po revolúcii, keď sme sa chceli podobať na Švajčiarsko a na malých tigrov, by sme už hádam nemuseli opúšťať svoje deti a rodiny a chodiť opatrovať iných. Hovoríme o dôstojnej starobe, ale naši ľudia si asi ťažko dovolia opatrovateľky, ako je to v susednom Rakúsku... Čas však uteká neuveriteľne rýchlo, čochvíľa tí, ktorí sú dnes v produktívnom veku, ak sa dožijú, môžu riešiť úskalia prichádzajúcej staroby. Nie sme veční ani nezničiteľní. Najviac teda tých, ktorí dnes rozhodujú o našich osudoch, potrebujú ľudia, ktorí sa nedokážu sami o seba postarať, zdravotne postihnutí a starí ľudia. Treba pamätať na rozprávku o troch grošoch a zároveň, síce v závislosti od ekonomicky vyspelejších krajín, hospodáriť tak, aby sa pamätalo na ľudí, ktorí nechcú opustiť svoje domovy, ktorí nechcú dokazovať, akí sú supermani, za hranicami, ale doma, na tých, ktorí potrebujú pomoc, ale aj na tých, ktorí pomáhajú. Jednoduchými slovami povedané, politici by už asi mali upustiť od slovného pingpongu a zahrať si partičku, v ktorej v aspoň v jednom sete zvíťazí občan. Občan, ktorý by vzhľadom na povinnosti mal mať rovnakú dôstojnosť ako občan u našich susedov. Nie sme totiž o nič horší ako tí, ktorí by nás možno radi v takejto poníženej predstave ešte nadlho videli.
Krásny a úspešný týždeň
Mária Miková
Poslať nový komentár