Keď v roku 2006 supermodelka Eva Herzigová krstila Costu Concordiu v talianskom prístave Sestri Ponente, zrejme nemala vo svojich chudých rúčkach dosť sily. Fľaša drahého Moëtu sa totiž o kovovú provu obrovskej lode iba zošuchla, ale nerozbila.
Starí morskí vlci sledujúci ceremoniál na brehu, len ticho sykli, pozreli k nebu a prežehnali sa. Costa Concordia tak bola navždy prekliata.
Je piatok 13. januára, krátko po šiestej večer. Najväčšia výletná loď postavená v Taliansku kotví v prístave Civitavecchia, asi 80 kilometrov od Ríma. Na palubu sa pomaly trúsia poslední z vyše 3 000 pasažierov. Sú to väčšinou talianski, nemeckí, španielski a francúzski penzisti. Kým kapitán lode a dôstojníci sú takmer všetci Taliani, pomocný personál tvoria ľudia z celého sveta. Medzi touto zmeskou je aj jedna Slovenka, 34-ročná Katka Borňáková. Rodáčka z Popradu pracuje na výletných lodiach už desať rokov. Vyštudovaná gymnazistka pracuje na Costa Concordii ako manažérka čistoty. Zadeľuje prácu upratovacím čatám. A má tu aj priateľa. Je to jeden z dôstojníkov.
Riskantný manéver
O hodinu neskôr už Costa Concordia vyráža z prístavu. Začína sa jej týždňová plavba po Stredozemnom mori so zastávkami v Marseille a Barcelone. Cestujúci sa už ubytovali v kajutách a začínajú postupne objavovať tajomstvá obrovskej lode. Podaktorí sa už chystajú na večeru do jednej z piatich reštaurácií, iní len tak posedávajú pri baroch. V plnom pracovnom nasadení je aj Katka. V kútiku duše sa teší, pretože ju čaká posledný týždeň na mori. Keď dorazia domov, do mestečka Savony, čaká ju šesťtýždňové voľno. Spoločne s priateľom sa po piatich mesiacoch vyberie na Slovensko a zvíta sa s mamou. Na kapitánskom mostíku je medzitým rušno. Kapitán Francesco Schettino je v povznesenej nálade. Laškuje s hlavným čašníkom, ktorý má na ostrove Giglio rodinu. „Neboj sa, budeš im môcť zamávať,“ hovorí mu a loď odkloní od plánovaného kurzu. Kapitán sa však zahráva s ohňom. Dobre vie, že v týchto miestach sú plytčiny a útesy, no napriek tomu ženie loď tým smerom. „Ak by som to mal k niečomu prirovnať, mali sme pocit, že kapitán s loďou manévruje, ako keby na ceste šoféroval autobus ako Ferarri,“ povie novinárom o pár hodín neskôr dôstojník Martino Pellegrino. Pasažieri a väčšina posádky o riskantných manévroch kapitána nič netušia. Vonku je tma, motor v podpalubí vrčí, v reštauráciách už počuť cinkanie príborov, zaznievajú prvé prípitky dovolenkárov. O pol desiatej zrazu Katka pocíti náraz a začuje slabý hluk. Vie, že sa niečo deje. Je na druhej strane lode, ďaleko od svojej kajuty, kde má všetky osobné veci, doklady a cennosti. Medzitým sa na ľavoboku lode vytvára asi 70 metrov dlhá trhlina, cez ktorú do železného kolosu rýchlo vniká voda. Loďou sa rozozvučí poplachový signál, dva dlhé a jeden krátky tón. Signál SOS zachytávajú karabinieri na pobreží. Nevolá však kapitán, ale jeden z cestujúcich.
Ako na Titaniku
O dvadsať minút neskôr sa loď začína pomaly nakláňať. Z políc padajú predmety a miestami to vyzerá ako v scénach z filmu Titanic. Katka a väčšina pasažierov už šípia, že je zle, utekajú do kajút pre záchranné vesty a začínajú sa zhromažďovať pri záchranných člnoch. „Ide iba o výpadok prúdu, máme to pod kontrolou,“ hovorí kapitán záchranárom do vysielačky. Tí však nič nenechávajú na náhodu a k lodi vysielajú prvé člny a helikoptéry. Kapitánovi cez rádio prikážu, aby okamžite nariadil evakuáciu. Útrobami lode sa znova ozve zvuk, tentoraz sedem krátkych a jeden dlhý tón. Katka sa snaží pomáhať rozrušeným cestujúcim, ako sa dá. Predsa len, dôchodcovia už nie sú takí rýchli. Niektorým robí ťažkosti aj vyjsť po schodoch. Mnohí na evakuačnú palubu vyjsť nestíhajú. Všetci vrátane posádky sú zmätení. Hodinu a pol od nárazu je na vode prvý záchranný čln, po ňom ďalšie. Na prekvapenie, v jednom sedí aj kapitán Francesco Schettino a odmieta ho opustiť. „Okamžite sa vráťťe na loď,“ kričí na neho jeden zo záchranárov. Katka ostáva na palube. Konečne sa vidí s priateľom, chvalabohu, je v poriadku. Pomáha ľuďom nastupovať do člnov. Vonku je chladno, mnohí z cestujúcich sú oblečení naľahko. Ani ona toho veľa na sebe nemá. Trasie sa od zimy. Prichádza jeden z posledných záchranných člnov. Katkin priateľ doň skáče, ale netrafí sa a padá do studenej vody. Slovenka zdúpnie, ale dôstojníkovi sa podarí vyliezť do člna. Okolo polnoci majú obaja konečne pod nohami pevnú zem ostrova Giglio. Vo vraku však ostáva ešte 60 ľudí
Nič netušila
Marta Borňáková, Katkina mama, medzitým doma v Poprade odpočíva. Keby vedela, čo sa deje pri toskánskom pobreží, určite by do rána nezažmúrila oko. V noci dostáva esemesku v taliančine. „Myslela som si, že mi píše dcéra, že už dorazila na pevninu. Bola to esemeska, ktorú písal jej priateľ rodine,“ vysvetľuje. V sobotu o pol deviatej ráno zvoní telefón. Na linke je Katka. Stručne jej vysvetľuje, čo sa stalo a že je aj s priateľom v poriadku. Pani Marta si až po tomto rozhovore zapína televíziu a pozerá na zábery stroskotanej Costa Concordie. Prvé správy hovoria o troch mŕtvych, nakoniec ich bolo jedenásť. „Viete, že mi to nebolo všetko jedno. Bála som sa. O dcéru mám strach odvtedy, čo na lodi robí, hoci mi stále hovorí, že je to všetko bezpečné, že sa plavila kade-tade po svete a nič sa nestalo,“ hovorí pani Marta. Kým na Costa Concordii pokračujú záchranné práce, Katka vyráža do svojho talianskeho domova. Jej sestra vybavuje na slovenskej ambasáde v Ríme doklady. Okolo dverí sa jej stále motajú novinári a televízne štáby. „Chce ísť na dovolenku, niekam lyžovať a potom chce prísť domov. Hovorila, že na loď sa chce vrátiť. Veď čo bude tu doma robiť?“ hovorí pani Marta.
Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: sita,reprofoto: Autor
Poslať nový komentár