Františkovi Švantnerovi, osamelému bežcovi, tvoriacemu v ústraní stredoslovenských hôr, nadelil osud veľký talent a krátky život.
V posledných rokoch pred zákernou smrťou stihol napísať sedemstostranový román a vytvoriť jednu z najkrajších postáv slovenskej prózy – Horehronku Paulínku, ktorá „niesla život vo svojom náručí“.
Slovenská literatúra mala vždy oveľa viac básnikov než prozaikov, keď sa však dobrý rozprávač vydaril, stál za to. Hluché obdobie nenastalo ani po Kukučínovi, Tajovskom a Timrave, aj po 2. svetovej vojne vzniklo za tri desaťročia niekoľko pozoruhodných románov – Jégého Adam Šangala, Urbanov Živý bič, Hronského Jozef Mak, Ondrejova Zbojnícka mladosť, Babylon Margity Figuli, Hečkovo Červené víno, Švantnerov Život bez konca... 
Každý z románov je zaľudnený mnohými mužskými i ženskými postavami, no hádam najkrajší prototyp ženskej hrdinky vytvoril František Švantner – jeho Paulínka symbolizuje večnú ženskosť, vlny života ju unášajú ako malú smietku, a predsa je nezničiteľná. Zázračný účinok na ľudskú fantáziu má dôverný dotyk s prírodou, v jej lone sa rodili rozprávky, povesti, balady, romány... Väčšina veľkých slovenských románopiscov sa narodila na dedine, len výnimočne uzrel niektorý prvé svetlo v meste! Leopold Švantner, obyvateľ horskej dediny Bystrá pod Ďumbierom, i jeho manželka Jozefína nosili hrdo hlavu, veď mali štyroch vydarených synov. Otec kovorobotník dochádzal do práce do Podbrezovej pešo deväť kilometrov, v zlom počasí preto často prenocoval v robotníckej ubytovni. Zrejme prvá počula v škole chvály na neobyčajné nadanie syna Ferka mama. Bude z neho učiteľ, tešili sa rodičia i chlapec; bola to vtedy najdostupnejšia kariéra pre deti z chudobných rodín. Keď František študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, nebol z neho žiadny veľký hrdina, skôr plachý, uzavretý chlapec. Exceloval len vo vzdelávacom literárnom krúžku, kde sa mohol podeliť so svojím nadšením z literárnych objavov – rád čítal romány Emila Zolu, Fjodora Dostojevského, Nóra Knuta Hamsuna. Po získaní diplomu učiteľa slovenčiny, dejepisu a zemepisu sa rozhodol ostať v rodnom kraji: najdlhšie, sedem rokov, bol správcom ľudovej školy v Mýte pod Ďumbierom, krátko učil i v Novej Bani a Hronskom Beňadiku. Keď si ako tridsiatnik našiel životnú lásku, bol už začínajúcim spisovateľom. Jeho manželka Mária (rodená Kobányiová), vzdelaná úradníčka, mu rada rozprávala o osudoch ľudí v jej rozvetvenej rodine – niektoré boli tragické. Pre prozaika to boli prvé kamienky do jeho budúceho veľkého románu. Bol posadnutý písaním, pritom nebol dajaký suchár: dobre hral na husliach i na organe, spieval v spevokole. V čase, keď národ prežíval najťažšie chvíle, nezaváhal – on i jeho dvaja bratia sa zapojili do Slovenského národného povstania. Radosť z blížiaceho sa oslobodenia mu v rokoch 1944 a 1945 znásobila veľká súkromná radosť – narodenie synov Juraja a Mateja.
NEVESTA HÔĽ
Keď Švantnerovi vyšla cez vojnu zbierka noviel Malka a tesne po vojne román Nevesta hôľ, privítali ho s nadšením medzi sebou Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, Ľudo Ondrejov – lebo aj Františka inšpirovala príroda, do ktorej sa dá ukryť pred zlobou sveta, i svojský svet vrchárov. O milovaných vrchoch píše: „Vovalili sa do môjho vedomia ako balvan a ja som sa s nimi boril...“ 
V Neveste hôľ ušiel ďaleko od reality – do nadprirodzeného sveta tajomných bytostí a rozprávok. Hlavná hrdinka Zuna má fluidum neodolateľnej ženskosti, tiahne sa za ňou vôňa mládze a oči má vysvietené ako jazerá. No ten, koho si horská krásavica vybrala za milého, je akýsi vlkolak, kríženec muža a zvieraťa. Fantazijný román písal autor často priamo v prírode, nad horskou chatou Srdiečko. Privítal, keď mu Matica slovenská ponúkla miesto externého referenta – mohol sa tak lepšie sústrediť na svoju tvorbu, než v školstve. Začal totiž písať veľký trojgeneračný román, odohrávajúci sa v starej monarchii i v novej republike. Denne sa hrbil nad rukopisom, počet strán mu bohato narastal. Dobre, že sa tak ponáhľal, pretože jeho zdravie bolo už nahlodané smrteľnou chorobou. Niekedy koncom leta 1950, keď už román dokončieval. pocítil zvláštnu bolesť hlavy. Lekár ho poslal do nemocnice v Martine, a tam mu diagnostikovali mozgový nádor. Lekári dúfali, že mu možno pomôže operácia, v októbri ho vystrojili do nemocnice do Prahy. Nádej v operáciu bola márna. Vdova Mária o jeho posledných chvíľach povedala: „Počas svojej ťažkej choroby sa príkladne trpezlivo správal a zomrel ako opravdivý človek v 38. roku života 13. októbra 1950 v Prahe, kde bol aj spopolnený. Obrad spopolnenia bol taký, ako si sám želal, len za prítomnosti manželky a zvukov Dvořákovej a Griegovej hudby.“
KRÁSNA PAULÍNKA A JEJ ŠTYRIA MUŽI
Jeho román Život bez konca ležal niekoľko rokov v rukopise. Keďže nebol o združstevňovaní dediny ani o továrenských úderníkoch, mohol vyjsť až v roku 1956. Potom záujem oň rýchlo rástol – preložili ho do deviatich cudzích jazykov. Jeho hlavná hrdinka Paulínka je jedinou dcérou po pôrode ochrnutej pani Hermíny a dedinského skupáňa Matúša, ktorý si s vidinou tučného zisku prenajal krčmu. Aj s dcérou má veľké plány – chce ju za každú cenu bohato vydať! Jej krása by to mala uľahčiť, lenže Paulínkin osud sa neuberá tak priamočiaro... Kto boli štyria muži, ktorí zasiahli do jej života? Sirota Tono bol verným druhom jej detských hier. Keď dievča v meste, u svojej ľahtikárskej krstnej mamy napáchlo „panskými móresmi“, Tonovi sa zdala preňho nedosiahnuteľná. Do rýchleho sobáša s „dobrou partiou“ – učiteľom Nándorom Lángom – ju vohnal vypočítavý otec. Učiteľ išiel práve do vojny, z ktorej sa už nevrátil. Predtým sa so svojou krásnou manželkou nestihol ani pomilovať. Dvadsaťjedenročná opustená žena podľahla v slabej chvíli prefíkanému poštmajstrovi Ervínovi Tóthovi. Následok prvého nerozvážneho milovania, dcéru, ukryla u ich bývalej slúžky Marusy. Sukničkára a dobrodruha s uhrančivými očami Jánosa Alpára uvidela po prvý raz na bále ešte ako sedemnásťročná. Pripadal jej krásny a neodolateľný. Prešlo niekoľko rokov, než oslávili svoju veľkú svadbu. Keď sa vysnívaný hrdina dozvedel o jej nemanželskom dieťati, rozzúril sa a surovo ju zbil ešte v deň sobáša... Z nešťastného manželstva ju zachráni jej detská láska – spoľahlivý vidiečan Tono. Ako povedal autor, Paulínka prechádza všetkými úskaliami života neporazená, lebo „má zvláštny boží dar. Vie sa veľmi rýchlo prispôsobiť okolnostiam, prekonáva hravo všetky úlohy, ktoré jej život prekladá.“ Také neporaziteľné musia byť ženy v záujme zachovania ľudského rodu...
Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív
Poslať nový komentár