Prežijem všetko

Umelecký vedúci novej baletnej scény MÁRIO RADAČOVSKÝ nedávno v spoločnosti sprevádzal herečku a speváčku Petru Palevičovú. Pred piatimi rokmi sa však v Kanade zasnúbil s primabalerínou Anik, ktorá mu šéfovanie Baletu SND, ako aj návrat na Slovensko, odobrila. Po dramatických okolnostiach ho napokon z funkcie zosadili, no svadba sa doteraz nekonala...

Je to tak, svadba s Anik nebola a asi už ani nebude... 

V poslednom našom rozhovore ste však hovorili, že Anik je vašou životnou láskou...
To je pravda a keby ste mi položili túto otázku ešte pred pol rokom, bolo by to tak. Bola to práve Anik, ktorá ma presvedčila, aby som ponuku šéfovať baletu našej prvej scény zobral, že také niečo sa jednoducho neodmieta, a so všetkým súhlasila. Päť rokov sme žili aj na Slovensku, aj v Kanade, dokonca tu aj hosťovala ako baletka, ale za tých päť rokov sa veľa vecí v mojom aj Anikinom živote zmenilo...

S takým niečím ste museli rátať, keď ste tak dlho žili na diaľku... Alebo v tom bol desaťročný vekový rozdiel medzi vami?
To nie, možno ani tá diaľka... Možno v tom bola moja tvrdohlavosť v určitom smere. Anik aj rozmýšľala, že sa presťahuje na Slovensko, kde sa jej veľmi páčilo, no v Montreale, kde sme spolu žili aj s jej dcérkou z prvého manželstva, sa stala šéfkou najdôležitejšej baletnej školy. Mala toľko iných povinností, že k tomu napokon nikdy nedošlo. Keď som bol vyhodený zo SND, aj som sa zbalil a odišiel do Kanady a už som sa nechcel vrátiť, ale keďže mi ľudia dávali dôveru a prehovárali ma, aby som sa vrátil, začal som s nimi stavať nový balet, vídali sme sa menej... Myslím si však, že náhody v živote neexistujú a že všetko sa deje pre niečo. Napríklad, keď som bol mladý, bol som presvedčený, že nikdy odtiaľto neodídem a odišiel som na šestnásť rokov. Potom som bol zasa hlboko presvedčený, že sa nikdy nevrátim naspäť. S Anik sme si dali pauzu a uvidíme, čo sa udeje neskôr.

Jej dcéra Sandrine vás prijala za otca. Ako sa pätnásťročná slečna vyrovnáva s vaším rozchodom?
Na našom vzťahu sa nič nemení. V marci príde na Slovensko, na čo sa veľmi teším. 


A čo vaša partnerka na Plese v opere? Fotky sú na internete, Anik je už určite v obraze...
(smiech) Čakal som, že sa ma na to spýtate, nie ste prvá... Petra Palevičová je moja dobrá kamarátka. Pôvodne mala ísť so mnou iná dáma – tanečnica, ktorá je však zadaná, a jej priateľ tým nebol veľmi nadšený. Ani jedna z nich však nie je mojou novou láskou...

A je to vonku! Takže máte predsa len novú lásku...
Áno, priznávam, som zaľúbený do úžasnej, krásnej ženy...

Prečo ste ju potom nepozvali na ples?
Je to trocha komplikovanejšie...

Vie o tom, že ju ľúbite?
Vie a iba tam hore vedia, ako sa to s nami skončí... Azda bude všetko tak, ako má byť... Ja život milujem...  

Osud vám ho však trochu okorenil... Pamätám si, ako ťažko prežíval váš predchodca Emil Bartko váš nástup na miesto riaditeľa Baletu SND, ako ste si cez médiá odovzdávali odkazy. Po štyroch rokoch sa situácia takmer zopakovala – nový riaditeľ našej prvej scény Ondrej Šoth, mimochodom tiež baleťák, vás z funkcie zosadil a ako dôvod uvádzal, že nemáte vzdelanie... Žena vás obsadila do funkcie, ženy vás chvália, obdivujú, preto mi nedá nespýtať sa: Máte vari „problém s mužmi“?
Hm, dobrá otázka... Odpovedal by som všeobecne, keďže takýchto nepríjemných skúseností som mal viac – úspech na Slovensku sa, žiaľ, nenosí. Nikdy som si o sebe nemyslel, že som nejaká hviezda. Vyrastal som v obyčajnej rodine tesára a predavačky, ale aj napriek skromnosti a pokore som si vedomí, čo viem a myslím si, že za tých dvadsaťtri rokov, čo tancujem, mám aj niečo za sebou. Aj keď úspechy prišli v zahraničí, som na ne samozrejme, hrdý, ale vždy som reprezentovala budem reprezentovať túto krajinu. Bohužiaľ, pracujem s ľuďmi a pre ľudí a niektorí sa nemôžu preniesť cez žiarlivosť, ješitnosť, závisť. Keď som si vypočul všetky tie klamstvá, ktoré mali poškodiť moje meno, musel som si napokon najať právnikov. Avšak už viackrát sa ukázalo, že tí, čo veľa kričia, akí sú odborníci, nimi napokon nie sú. A čo sa týka môjho vzdelania, áno, nemám vysokú školu, odbor choreografia, no nie som jediný... Mohol by som menovať niekoľko mien, a úspešných ľudí, ktorí pôsobia na tomto poli. Mám „len“ Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej. Po jeho absolvovaní som ako sedemnásťročný nastúpil do SND, odkiaľ som v dvadsaťjeden rokoch odišiel do holandského Haagu, kde som prešiel konkurzom do presláveného Nederlands Dance Theater Jiřího Kyliána. Po chorobe, keďže som potreboval zmeniť vzduch, som po siedmich rokoch odišiel do Kanady. Treba sa spýtať mnohých ľudí „s patričným vzdelaním“, kde sú tie ich choreografie, či majú návštevnosť, či ich má divák rád... Je mi ich úprimne ľúto. Odpoveďou na všetky pochybnosti je nezávislé tanečné teleso Balet Bratislava, ktorý vznikol na jeseň minulého roku. Stále je vypredaný, dokonca ľudia na ulici ma zastavujú a ďakujú, že som sa nevzdal.

Brali ste to za akési zadosťučinenie, keď proti vášmu odvolaniu v SND podpísalo takmer osemtisíc ľudí petíciu?
Bolo to fantastické. Viete, musím sa priznať, nie som zasa až taký hrdina – odvolanie z funkcie riaditeľa Baletu spočiatku poznačilo moje ego. V návale práce s mojím tímom sme si totiž ani neuvedomovali, že sa nám darí. Grafy išli rapídne hore, návštevnosť stúpala, napriek tomu som nebol spokojný. Mrzí ma, že ministerstvo kultúry si to akosi nevšímalo a nemalo pri mojom odvolaní žiadnu zodpovednosť. „Odbornosť“ pána Šotha po roku a pol ukázala, kam to dotiahol. Na Slovensku si niekedy, bohužiaľ, závidíme aj choroby...

Neťahali vás naspäť po jeho odvolaní? 
To je ďalší paradox, že riaditeľa odvolali, no napriek všetkým podozreniam je stále v SND zamestnaný ako lektor baletu... Je to ďalšia facka umeniu ako takému a súčasne hanba Národného divadla.

V Holandsku a v Kanade ste mali iné skúsenosti?
Na začiatku to v zahraničí pre človeka, ktorý prichádza z inej krajiny, nie je jednoduché, predsa len majú prednosť domáci, ale ak za mesiac – dva pochopia, že ste vyrovnako dobrý umelec ako ostatní, dokonca možno aj lepší (netvrdím však, že to bol môj prípad), tak vás veľmi rešpektujú. Dovolím si tvrdiť, že, bohužiaľ, som viac uznávaný v Česku ako na Slovensku.

Jiří Kylián, prezývaný aj choreograf storočia, vám veľmi fandil, keď vás vymenovali do funkcie. Asi vedel, prečo vás nechcel pustiť z Holandska do Kanady, kde ste sa stali sólistom Les Grand Ballets Canadiens. Ako sa pozeral na váš odstrel v SND?
Bol veľmi nahnevaný, zavolal aj pánovi Šothovi, aj Harapesovi, no skončilo sa to zákazom hrať jeho veci. Povedal mi: „Mário, to sa v živote stáva, neskôr pochopia, čo stratili...“ Bolo to isté pohladenie na duši. I keď viem, že generálny riaditeľ má právo určiť si ľudí, ktorí budú pod ním pracovať, ale spôsob, akým to spravili, bol neprípustný. To ukázalo, v akom štádiu sa tá inštitúcia nachádzala. Odvolali ma deň pred mojou premiérou... 

Možno sa vám teraz nebude páčiť moja poznámka, ale čoraz viac v zákulisí počúvam otázky typu – či balet nie je v 21. storočí prežitok... Nebol to  jeden z dôvodov, prečo ministerstvo  kultúry dávalo od tohto žánru ruky preč?
Blet určite prežije ďalších sto rokov. Som o tom hlboko prsvedčený. Veď človek sa po narodení skôr hýbe, než začne rozprávať. Keď mal odrazu v SND balet väčšiu návštevnosť ako žánre, ktoré tu dominovali roky, bolo to možno pre niektorých mojich kolegov až šokujúce. Záleží teda iba na nás tvorcoch, čo a ako budeme ľuďom ponúkať. Nemôže to byť nezáživné, nezábavné a neaktuálne, na takéto niečo chodiť nebudú. Divák nie je hlúpy. Lebo to, čo sa páčilo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, dnes už ľudia nezoberú...

Dovolím si vám však protirečiť.... Také Labutie jazero je tu už vyše stopäťdesiat rokov a stále naň ľudia chodia a je vypredané...
Áno, aj dnešní ľudia majú radi romantiku, ktorá je akýmsi kontrastom k uponáhľanosti, arogancii, agresii, ale keďže divadlo má nastavovať zrkadlo, ani Labutie jazero nemožno prezentovať ako v čase jeho vzniku. Pritom treba rešpektovať, že ľudia si prídu do divadla oddýchnuť, zabaviť sa, aj si poplakať. Aj ja som zvolil ako prvú premiéru v našom novom divadle klasický titul Rómeo a Júlia. Pri jeho stvárnení sme však, samozrejme, museli myslieť na diváka. 
Vašu pôvodnú otázku by som trocha otočil a spýtam sa vás: Má kultúra zmysel? Je dvadsaťdva rokov po Nežnej revolúcii a táto krajina ešte nemala prioritu kultúru. Pokojne sa prizeráme, ako sa nám rozpadávajú naše hrady a zámky – naše kultúrne dedičstvo, napríklad historická budova SND nebola 40 rokov rekonštruovaná, do SNG stále zateká, rovnako do Warholovho centra, kde sú miliónové obrazy, ktoré by nám závideli všade vo svete... Je toľko vecí, ktoré treba riešiť a všetko sa odôvodní jednou holou vetou: Nie sú peniaze. Myslím si, že sú. Keď sa v tejto krajine prestane kradnúť, budú peniaze na všetko a nemusia byť žiadne zvyšovania daní a uťahovanie opaskov pre ľudí. Preto bol balet u nás vždy Popoluškou, akýmsi doplnkom.

Teraz ste odpovedali priam ústami politika... To bol dôvod, prečo ste vstúpili do Hnutia 99 % a ste aj v prvej päťke na kandidátke, ktorá povedie túto novú stranu do volieb? Nepoučili ste sa? Koľkí umelci sa pokúšali u nás o zmenu a napokon to vzdali a vrátili sa k svojej práci?
Nikdy balet neopustím, ale naozaj mám už tých vecí dosť. Aj preto som sa stal po diskusiách s priateľmi jedným z prvých piatich signatárov výzvy občianskej iniciatívy 99 %, hoci som v živote nechcel byť v politike. Pozrite sa, akým spôsobom padla vláda a ako narýchlo si politici odhlasovali predčasné voľby, len aby nikto nemohol ohroziť ich pozície. Slovensko potrebuje zásadnú zmenu a najmä – treba ľudí počúvať, lebo už majú dosť fráz. U nás stále vládne akási elita, ktorá si myslí, že sú vyvolení. U nás principiálne nie sú dobre nastavené veci. Lebo kultúra, to nie sú len divadlá, kultúra hovorí, kto sme, je to úžasný vývozný artikel. Keď ma zakladatelia novej strany oslovili, povedal som áno, hoci som v živote nechcel byť v politike.

Vaši rodičia, ktorí žijú v malom meste, v Partizánskom, rovnako ako aj váš brat, si vás zrejme po návrate z Kanady užívajú. Ale tlieskajú vám aj po tomto vašom rozhodnutí?
Moja rodina je skvelá, aj teta Anežka či Gabriela, ktorá si pred rokmi všimla vo vašom týždenníku Slovenka upútavku na konkurz k pani Eve Jaczovej. Určite sa o mňa boja a nechcú, aby bolo moje meno poškodené. Nemyslím si však, že si uškodím. Myslím to úprimne a ak sa dostanem do parlamentu, budem presadzovať priority, na ktorých záleží bežným ľuďom. Pozrite sa, kam to dotiahli takzvaní odborníci, ktorí tu vládli vyše dvadsať rokov. Fandia mi aj moji kolegovia v divadle. Mojím snom je vniesť aspoň trocha kultúry do politiky tejto našej malej krajiny. Ak by sa to podarilo, bude to pre mňa úspech.   

Čítali ste aj tie negatívne reakcie na váš vstup?
Každý má právo na svoj názor...

Priznám sa, nikdy som sa neodvážila položiť nasledujúcu otázku, ktorú mám teraz na jazyku a ktorá sa mi vynorila, keď som si prečítala na internete opakovanú poznámku: „Zasa ďalší umelec homosexuál ide do politiky...“ Prečo si ľudia myslia, že baleťák je automaticky inak orientovaný?
Lebo ľudia majú zafixované, že ak je muž citlivý a slušný, dokonca možno galantný a jemný, musí byť homosexuál. Je to absolútna hlúposť, ktorá zasa hovorí o kultúre určitého typu ľudí. Mňa to neuráža, mne je z toho akurát smutno... U nás je, žiaľ, agresivita prirodzená a slušnosť sa nenosí... Typický chlap má podľa predstáv niektorých ľudí asi búchať do stola a biť ženu... 

Aké sny sa vám doteraz nesplnili?
Sníval som o povolaní pilota a verím, že raz si ešte zalietam... Mojím nesplneným snom je úloha Onegina vo verzii svetového choreografa Johna Cranka, ale tento sen sa už asi nesplní, no mal som v živote a vo svojej kariére šťastie, čiže nesťažujem si. Vždy som túžil a vždy budem túžiť, aby na Slovensku vzniklo baletné divadlo, pretože my Slováci máme talent na tanec, ktorý máme jednoducho v génoch – dôkazom sú súbory ako Lúčnica, SĽUK, Divadlo tanca Jána Ďurovčíka. Myslím si, že máme na Slovensku predpoklad, aby vznikol súbor európskeho kalibru. Balet Bratislava, ktorý má šestnásť členov,  zasadil len také zrniečko a uvidí sa o takých desať rokov, či padlo do úrodnej pôdy. Sme modernejší súbor, orientovaný na neoklasiku, no priznám sa, že po premiére a úžasnom prijatí som si aj poplakal. Bolo to prvýkrát po tom, čo som plakal po poslednej mojej premiére v SND Made in: Canada. Bola to svojím spôsobom až revolúcia, to sme nečakali. V Balete Bratislava je pred nami druhá premiéra – 3B, večer troch choreografií veľmi talentovaných slovenských choreografiek Šárky Ondrišovej a Stanky Vlčekovej. Keďže Lukáš Timulák je v januári v New Yorku na filmovej stáži, poslednou choreografiou bude moja nová vec. V marci nás čakajú dve veci od Jiřího Kyliána, Libora Vaculíka a hosťovačka pražského Komorného baletu, s ktorým je reálna šanca, že sa prepojí naša spolupráca. Je tu veľa možností, uvidíme, čo prinesie blízka budúcnosť.

Čo by ste si z toho, čo ste prežili, lebo váš život je na sfilmovanie, chceli ešte raz zopakovať, čo by ste pred sfilmovaním najradšej vyhodili? Určite chorobu, ktorá vás zasiahla, počas vášho pôsobenia v Holandsku...
Chorobu... Nie, to je jedna z „najlepších“ vecí, čo sa mi v živote udiali, aj keď mi to možno neuveríte. Nechcel by som si to už zopakovať, chvalabohu, je to už za mnou, ale práve boj s nádorom na chrbtici ma naučil mnohým veciam, nastavil ma iným spôsobom – uvedomil som si, že zdravie je vlastne najdôležitejšie. Dnes si cením každý deň. Žijem pre dnešok, nežijem zajtrajšok ani včerajšok. Teším sa a ďakujem tam hore, že mi dali druhú šancu. Dúfam, že ich nesklamem, ani nikoho z tých ľudí, ktorí mi veria, najmä deviatich, už bývalých členov Baletu SND, ktorým som ponúkol možnosť byť súčasťou Baletu Bratislava. Oni sú hrdinovia. . A čo by som si chcel zopakovať? Mám rád kroky dopredu a nevylučujem ani možný návrat do SND... Momentálne je mojou prioritou číslo jeden Balet Bratislava a som rád, že ešte môžem tancovať, aj keď už len menšie veci. 

Zo zákulisia:
Prvýkrát som sa s Máriom stretla ešte ako s členom Grands Ballets Canadiens v Montreale. Keď som v televízii pripravovala stretnutie úspešných Slovákov v zahraničí, vypýtala som si adresu od vtedajšieho šéfa Baletu SND a zavolala som mu do Kanady, či náhodou nepríde na Slovensko, že by sme termín nahrávania prispôsobili. Neviem, či to tak chcel osud, ale vyšlo to. Po niekoľkých vymenených mailoch a telefonátoch sme sa napokon stretli naživo v štúdiu a odvtedy sa prakticky stretávame, aj keď už pracujem na inom poli a Mário je „vo funkcii“. Je však stále taký, ako som ho uvidela prvýkrát
v televíznom štúdiu – vysmiaty fešáčisko, ktorý sa na nič nehrá, a najmä je v rozhovoroch parťákom. Azda ho tá politika nepokazí...

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Martin Črep, Ctibor Bachratý