Vezmeme množstvo odvahy, pridáme kus nadšenia a nezlomnej vôle, varíme na prudkom ohni pracovného zanietenia a po vychladnutí okoreníme štipkou zdravého rizika podľa vlastnej chuti.
Asi takto by mal vyzerať recept na úspech, ktorý úspešne odskúšala a overila príbehom vlastného života podnikateľka Natália Vicsápiová. Ešte pred dovŕšením tridsiatky stihla založiť vlastnú firmu, okúsiť trpkosť podrazov konkurenčného podnikateľského prostredia, nevzdať sa ísť ďalej a získať titul Podnikateľky roka za rok 2010, ktorý jej okrem iného priniesol aj sladký pocit zadosťučinenia. Dnes má Natália polygrafickú firmu s ročným obratom 18 miliónov eur, v ktorej dáva prácu 70 zamestnancom. Okrem toho je matkou deväťročnej dcéry a päťročného syna.
Čo sa v mladosti naučíš
O svojich úspechoch hovorí Natália s ľahkou samozrejmosťou a úsmevom na takmer ešte dievčenskej tvári. Len z obsahu jej slov možno vycítiť, čím všetkým prešla a akú cenu zaplatila za úspech, ktorý v mnohých nezainteresovaných vyvoláva aj závisť. Detstvo a roky dospievania strávila vo Vozakanoch, kde otec mal krčmu a mama sa starala o domácnosť. „Otec začal podnikať, hneď ako to bolo možné,“ spomína. „Mali sme aj tri prevádzky, reštauráciu, krčmu, záhradníctvo. Od detstva mňa aj sestru zapriahal do roboty a učil nás zodpovednosti a šetrnosti. Spomínam si, keď boli u nás hody, dostala som sto korún, ktoré som hneď minula na rôzne kolotočiarske „šperky“. Keď to otec videl, veľmi sa nahneval. Vysvetlil mi hodnotu peňazí a prikázal m,i aby som to teraz napravila. Tak som si otvorila svoj prvý butik a nielenže som získala peniaze späť, ale som aj zarobila. Vďaka otcovej krčme sa zo mňa stala kvalifikovaná barmanka, čašníčka a kým moji rovesníci chodili po diskotékach, ja som pracovala. Nie vždy sa mi to páčilo, ale dnes chápem, že vychovať dieťa k zodpovednosti a vštepiť mu úctu a lásku k práci je to najcennejšie dedičstvo, aké môže rodič svojmu potomkovi dať. Aj ja sa snažím vychovávať svoje deti rovnakou metódou.“
Najlepšia jazyková škola
Vo Vozokanoch sa hovorí prevažne po maďarsky, a tak jej otec rozhodol, že ak sa chce na Slovensku uplatniť, musí ovládať úradnú reč. „Nerozmýšľal dlho, na akú jazykovku ma zapíše,“ smeje sa. „Vybral hneď tú najlepšiu, na ktorej musí uspieť každý. Keď som mala 14 rokov, počas letných prázdnin mi otec našiel brigádu v bratislavskej tlačiarni. Vysadil ma pred tlačiarňou s jedným kufrom a povedal, že tam mi vysvetlia všetko - kde budem bývať, čo budem robiť a ako sa dostanem domov na víkendy. Samozrejme, nikto tam maďarčinu neovládal, tak ako ja som nevedela ani slovo po slovensky. No, uplynuli sotva dva mesiace a už som komunikovala v slovenčine.“ Okrem jazyka sa naučila aj to, že keď človek niečo chce, nesmie sa vzdať. “V osemnástich som sa sama zamestnala vo vydavateľstve inzertných novín, vychádzali v náklade 20 tisíc kusov. Keď som s nimi prišla do tlačiarne, často tu ohŕňali nos, či sa im preto oplatí pustiť rotačku. Stála som nad nimi dovtedy, kým to nespravili, lebo som si bola vedomá, že to je jednoducho moja práca. Som za ňu zodpovedná a musím ju doviesť do konca.“
Neskôr si založila vlastnú agentúru. Keď zistila, že tlačiareň, pre ktorú jej agentúra pracuje, jej začala preberať zákazníkov, namiesto strácania času hnevom a zlosťou si zvolila inú cestu. „Rozhodla som sa pre Budapešť. Vedela som, že tu nájdem klientelu, keďže som nemala jazykovú bariéru. A vyšlo to.“ Na otázku, či sa tak trochu nespoliehala aj na povestnú galantnosť Maďarov, zareagovala úsmevom. „Je pravda, že odsunú stoličku a pomôžu do kabáta, ale zase majú iné rozmary, s ktorými musí človek počítať a naučiť sa ich akceptovať,“ povedala.
Navigraf
Budapeštianske skúsenosti boli naozaj veľmi cenné a otvorili jej dvere do sveta veľkého podnikania. Od roku 2004 je majiteľkou vlastnej, úspešnej tlačiarne Navigraf, ktorá prosperuje a kríza-nekríza dokáže uživiť takmer stovku ľudí.
Aj k zamestnancom má svojský prístup. „Začala som podnikať v polygrafickom priemysle, o ktorom som toho naozaj veľa nevedela. Ak som chcela niečo dosiahnuť, musela som sa naučiť počúvať svojich zamestnancov, diskutovať s nimi, prijímať kompromisy. Len tak som dosiahla ich rešpekt, čo sa zákonite podpísalo na prosperite firmy.“ Určite to nebolo vždy ľahké, prišli aj ťažšie chvíle. Natália má však svoju filozofiu, ktorú vyjadruje krédo: „Treba vždy kráčať rovno po ceste, ktorú si človek zvolil. A treba na nej vydržať. Keď prídu problémy, napohľad aj neriešiteľné, netreba uvažovať nad tým, ako to vzdať, ale ako ich prekonať.“
Autor: kah
Foto: archív N. V.
Poslať nový komentár