Ak niečo dostala rodina Šebestovcov bohato nadelené, tak to je talent. Katarína Brychtová je úspešnou herečkou, žiadanou moderátorkou. Jej brat Juraj Šebesta je už zavedený prozaik, ktorému práve vyšiel nový román pre -násťročných Venussha.
Ste známy spisovateľ, vaša sestra Katka Brychtová vydala taktiež knihu. Radila sa s vami ako so skúseným autorom, pomáhali ste jej či inšpirovali nejakým spôsobom?
Katka je veľmi samostatná profesionálka. Knižka, ktorú vydala, priniesla niektoré z príbehov relácie Pošta pre teba, na ktorej roky robí, a tak som jej, samozrejme, v tomto nemusel nijako radiť. Bol som naopak rád, že vie presne, čo chce a vie aj, ako na to. Spýtala sa ma akurát na to, či by som jej vedel poradiť nejakého priechodného vydavateľa, keďže mám v tejto brandži už priateľov a trocha sa tam orientujem. Knihu si napísala sama, nepotrebovala pri tom ani mňa, ani nikoho iného a ja som bol rád, keď sme sa stretli na jej krste, kde som bol ako každý iný, veselý divák s kyticou, šťastný, že moja sestra zasa niečo skvelé dokázala. Nepochybujem o tom, že keby sa Katka pustila aj do beletrie, tak napíše čosi zaujímavé. Je to kreatívna a inteligentná žena s rozhľadom a ja som pyšný, že je mojou sestrou.
Ste zrejme rodinne založený, aj vo svojej ďalšej knižke rozoberáte problematiku rodiny, vaša Venussha je komiksovým románom pre tínedžerov a ich poľutovaniahodných rodičov. V čom dnešných rodičov treba ľutovať? Je váš román nenápadným návodom, ako si všímať pubertiaka, čo máme doma?
„Poľutovaniahodní rodičia“ je zámerný dvojzmysel. Naše deti nám dávajú zabrať, to určite, ale možno ešte viac my im. Podľa mňa, ak v rodine niečo nefunguje, väčšinou za to môžu rodičia. Skúsme sa zamyslieť, ako často svoje deti doslova buzerujeme, prenasledujeme, ako ich stále podceňujeme. Nepoznáme ich a nevieme s nimi komunikovať – aj preto sme poľutovaniahodní.
Čo si ako autor, otec a manžel myslíte o rodine v dnešných časoch? Preceňuje sa či nedoceňuje jej význam?
S rodinou je to ako s demokraciou. Máme kopu pripomienok, ale nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Možno v budúcnosti skúsim niečo na túto tému v žánri komického sci-fi, nejakú kolektívnu výchovu či striedanie rodičov po roku, dvoch. Ale obávam sa, že v realite to aj tak všetko končí pri tom, že nejaký pár je zamilovaný a chcú mať spolu deti.
O mladej generácii sa vraví, že ich knižky priveľmi nezaujímajú. Máte syna a dcéru, ktorí vás pri písaní inšpirujú, ale určite aj kritizujú. Tak kde je pravda o nových digitálnych deťoch?
Posledné dve knižky som skutočne napísal preto, aby som sa viac zblížil s vlastnými deťmi. A z lásky k nášmu psovi. (smiech) Aj syn, aj dcéra čítajú a píšu, takže v tomto možno patria k menšine, ale inak sú to typické deti svojej doby. Dcéra strávi na Facebooku hodiny denne. Deti dnes spolu komunikujú oveľa viac, než my kedysi. Možno aj preto sú vyspelejšie, riadia sa akýmsi spoločným rozumom a skúsenosťami. A tak sa lepšie orientujú, sú sebavedomejšie, a teda aj bezočivejšie k rodičom. (smiech)
Ste riaditeľom knižnice, ale aj spisovateľom, máte teda dve povolania. Alebo si do kancelárie chodíte oddýchnuť od slov?
To by bolo fajn, pouvažujem o tom, o nejakej telocvični v kancelárii, ale zatiaľ to tak nefunguje. Alebo ste to mysleli tak, že v noci píšem a cez deň sa chodím do práce vyspať? Akože zamknem a stiahnem rolety... No, mne vyhovuje skoršie vstávanie a moja kancelária je pre kolegov stále otvorená. Zatiaľ som teda spisovateľom popri zamestnaní a musím pracovať na oboch frontoch. A to nerátam rodinu, to je asi najväčšie bojisko... (smiech)
Nemrzí vás tak trochu, že hoci máme skvelých spisovateľov, hudobníkov, maliarov, hercov, národ sa v čase slobody baví na bezzubých primitívoch či silikónových dievčinkách, ktorí sú ako kultúra prezentovaní v najrozličnejších televíznych šou? Čo je to, znak toho, že národ masovo hlúpne?
Nech sa ľudia zabávajú, ako chcú, len nech je aj priestor na hodnotné veci. Ten by mal byť najmä vo verejnoprávnej telke, lebo hodnoty sú aj v zábave aj v sci-fi alebo fantasy. Dnešná doba mi pripomína záverečnú fázu Rímskej ríše. Tam mali tiež všetky možné reality šou, gladiátorov, repliky slávnych bitiek, aj sa súložilo priamo na javisku. Úplne zanikla tragédia, ako ju poznáme z gréckej antiky. To všetko „ladilo“ s reálnym úpadkom Rímskej ríše. Možno aj nás čaká na troskách súčasnej civilizácie niečo nové.
Myslíte si, že štát by mal robiť pre kultúru viac?
Nechcem tu vyplakávať, možno len treba zmeniť systém. Ľudia akceptujú, že vrcholových športovcov, ktorí nás reprezentujú, treba zaplatiť. Avšak predstava, že štát by mal plne dotovať nejaké polročné štipendium špičkovému spisovateľovi, ktorý nás tiež reprezentuje, uhradiť mu náklady na živobytie, len na to, aby za ten čas mohol napísať knihu, doslova vytočí kopu ľudí. Skúste dať niečo takéto do novín, hneď sa na vás v diskusii vrhnú ako na jasného darmožráča a príživníka.
Veľa umelcov tvrdí, že svoje dielo vytvárajú vlastne preto, lebo ich poháňa nejaká neviditeľná sila a že jednoducho musia... Aké sú vaše pohnútky?
Ja tiež musím... Ale chcel by som konečne poriadne zarobiť... (smiech) Na napísanie ďalšej knihy.
Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: archív J. Š.
Poslať nový komentár