V tejto škole nemusia sedieť žiaci na svojom mieste, byť ticho a len poslušne počúvať strojový výklad pedagóga pred tabuľou. V triedach to žije.
Keby si však pedagogička Silvia Oleníková pred niekoľkými rokmi nepostavila hlavu a nezačala meniť veci k lepšiemu, popradské súkromné bilingválne gymnázium by pravdepodobne neexistovalo. Príbeh strednej školy s netradičnými metódami vzdelávania je predovšetkým jej príbehom.
Učiteľkou sa túžila stať od detstva. Nechcela však učiť na základnej ani na strednej škole, chcela sa venovať deťom v materskej škole, pretože malé deti zbožňuje. V detstve si často predstavovala, ako sa s detičkami hrá, ako ich učí pesničky, ako s nimi maľuje a šantí na dvore. Bohužiaľ, keď sa rozhodovala, kam ďalej na strednú školu, rodičia nemali pre jej sen pochopenie. „Rodičia mi vraveli, že byť učiteľkou je to najhoršie povolanie, aké som si mohla vybrať. Pedagógovia vraj nie sú ocenení ani spoločensky ani finančne, nehovoriac o tom, že pri toľkých deťoch prídem o rozum. Tak som sa rozhodla pokračovať v štúdiu na Strednej ekonomickej škole, ktoré ma však vôbec nebavilo,“ vysvetľuje Silvia Oleníková. Po skončení strednej si tajne podala prihlášku aj na pedagogickú fakultu, jej plány však nečakane zhatil riaditeľ školy. Keďže na vysokú školu ekonomickú ju neprijali, nastúpila do zamestnania. V Tatravagónke pracovala ako administratívna sila, ale popri úradníckej robote neprestala snívať o tom, že sa raz stane učiteľkou. Potom sa zamilovala, vydala a otehotnela. Osudový zlom nastal krátko po návrate z materskej dovolenky. „Veľmi som túžila dostať sa do školy. Začala som preto obvolávať všetky školy v meste, či by ma nezamestnali do administratívy. Pani riaditeľka zo Základnej školy na Tajovského ulici v Poprade mi povedala, že administratívnu silu nepotrebuje, ale zišiel by sa jej učiteľ na zastupovanie učiteľky telesnej výchovy a dejepisu. Prišlo to ako blesk z jasného neba, nedokázala som túto ponuku neprijať,“ spomína Silvia Oleníková.
Splnila si sen
Silvia Oleníková začala učiť aj bez potrebného vzdelania a skúseností. Hodili ju do vody, bez toho, aby vedela plávať. 
„Na telesnej som vyfasovala chlapcov. Na prvej hodine mi nebolo všetko jedno, ale nakoniec som ich zvládla,“ smeje sa pedagogička. Čerstvej kantorke sa však nepáčil systém, akým sa deti vzdelávajú, a rozhodla sa učiť po svojom. Žiadne zbytočné memorovanie a nekonečné písanie poznámok, ale aktívna práca žiaka na hodine, logické myslenie, väčšia komunikácia s učiteľom. S takýmto prístupom začala vytŕčať z priemeru a to sa mnohým jej kolegom nepáčilo. Ale výsledky jej žiakov hovorili o tom, že učiť sa dá aj inak. A keďže mala v sebe nadšenie, vedela, čo chce a je poriadne tvrdohlavá, rozhodla sa, že si doplní potrebné vzdelanie. Už ako matka ročného dieťaťa začala študovať na vysokej škole, aby si neskôr založila vlastnú, Tatranskú alternatívnu školu (TAŠ). „Vôbec som nevedela, do čoho idem, ale nakoniec to celé papierovanie okolo toho nebolo až také strašné, osvedčilo sa aj to, že sily spojili dve nadšené učiteľky, ja a Julka Jakubcová Ondrejíčková, ktorá ma s novovytvorenou rodinou po prvom roku školy opustila a odsťahovala sa,“ vysvetľuje Silvia Oleníková. Tatranská alternatívna škola bola už od svojho vzniku mimoriadne obľúbená. Učilo sa v nej totiž úplne inak ako na klasických školách. Popradčanky s dohľadom skúseného pedagogického experta na humanistickú výchovu Mirona Zelinu vytvorili vlastný vzdelávací model, pri ktorom sa kládol dôraz na osobnosť dieťaťa. Učilo sa v tematických, 90-minútových blokoch, deti vypracúvali samostatné projekty, nemuseli počas hodiny sedieť iba v laviciach, nezvonil zvonec, na vyučovacej hodine sa mohli zúčastniť aj rodičia a na vysvedčeniach mali deti namiesto známok slovné hodnotenie. Okrem základnej školy založila aj materskú školu a pred piatimi rokmi aj úspešné bilingválne gymnázium, ktoré je pokračovaním TAŠ.
„Nebolo to vždy jednoduché. Celý ten proces ma stál veľa síl, odriekania. Keby som dnes vedela, čo to všetko bude obnášať, ako aj to, že závisť je sprievodcom každého úspechu a pokroku, už by som do toho asi nešla. Ale to, že som dokázala spustiť niečo nové, čo malo úspech, je pre mňa zadosťučinenie, nehovoriac o tom, že som si svoj sen splnila,“ uzatvára Silvia Oleníková.
Nerobí policajta
Martina Šturcelová učí na súkromnom bilingválnom gymnáziu štvrtý rok anglický jazyk. 
Hovorí, že v porovnaní s bývalým pôsobiskom sa to terajšie nedá porovnať „Je to tu úplne iné, pestrejšie, ale o to náročnejšia je príprava na hodinu. Necítim sa ako učiteľka, ale skôr ako manažérka projektu. Pre mňa je však dôležitejšie, že tu nerobím policajta, ale naozaj učím. Študenti, ktorých učím, sú pokojnejší, vnímavejší a oveľa ľahšie sa s nimi komunikuje,“ vysvetľuje sympatická pedagogička. Martina Šturcelová, nie je jedinou učiteľkou anglického jazyka. Na súkromnom bilingválnom gymnáziu ich učí niekoľko, vrátane zahraničných lektorov. Je to nevyhnutnosť, pretože v prvom ročníku majú študenti až štrnásť hodín angličtiny do týždňa. Okrem toho tu vyučujú predmet, ktorý v iných školách nenájdete. „Volá sa komunikačná výchova a žiaci sa učia, ako žiť s ostatnými ľuďmi, tvoriť si hodnoty života, poznať sám seba a vedieť poznať a pochopiť iných, hovoria tomu, že získavajú zručnosti pre život. Učia sa formulovať a riešiť problémy, vyjadrovať a obhajovať vlastné názory a stanoviská. Skrátka, učia sa, ako byť kvalitným človekom,“ ozrejmuje riaditeľka školy Soňa Svienta.
Žiak je osobnosť
Budovu súkromného bilingválneho gymnázia ľahko prehliadnete. Sídli uprostred najväčšieho popradského sídliska Juh III, v jednom z krídel obrovskej Základnej školy. Dôležitejšie ako obal je však vnútro. Jeho študenti patria k tým najlepším a najnadanejším z metropoly pod Tatrami a jej okolia. 
Nie je ich veľa, v triedach sedí spolu 112 chlapcov a dievčat. Tlmený hluk počuť takmer z každej učebne. Takmer na každom predmete nájdete žiakov pracovať v skupinách, o každej úlohe živo diskutujú medzi sebou aj s učiteľom. Z atmosféry v triede cítiť, že pedagóg je ich partner a nie človek, ktorý ich v jednom kuse napomína, hrozí vykázaním z učebne či zlou známkou. Otvorené laptopy sú samozrejmosťou, takisto aj komunikácia na hodinách.
Na prvom poschodí gymnázia, pár metrov od kancelárie konateľky, je niekoľko mäkkých kresiel a dve pohodlné gaučové súpravy. Tu sa študenti stretávajú a debatujú a nielen počas prestávok. Krátke rande si tu dali aj tretiačka Rebeka a piatačka Dominika. „Cítim sa v tejto škole veľmi dobre. Nie je nás tu veľa, s každým sa poznám, nie som tu len do počtu, ako na školách, kde sú stovky žiakov. Sme tu ako jedna rodina,“ vysvetľuje čiernovlasá Dominika. Blonďavá Rebeka dodáva, že najväčším rozdielom medzi týmto a klasickým gymnáziom je v prístupe učiteľov k žiakom. „Síce som osobne nezažila, ako to chodí na iných stredných školách, ale z rozprávania kamarátov viem, že je to tam často veľmi direktívne. Tu na vyučovaní môžeme pracovať samostatne alebo v skupinách, nik na mňa netlačí. Učitelia ma berú ako osobnosť, rešpektujú ma, vážia si môj názor, i keď nie vždy s ním súhlasia,“ hovorí o prístupe pedagógov Rebeka.
Šance, že sa tieto dievčatá dostanú na vysnívanú vysokú školu, a to nielen na Slovensku, sú pomerne vysoké. Veď v uplynulom školskom roku, keď súkromné gymnázium opustili prví absolventi, sa na vysokú školu dostalo až 97 percent z nich. Takým úspechom sa môže pochváliť len máloktorá škola.
Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív gymnázia
Poslať nový komentár