Karel Roden: Svoje problémy si riešim sám

Máte úplnú pravdu, šlo asi o najnáročnejšie nakrúcanie v mojom živote, keďže sme pracovali deväťdesiatpäť dní v obrovskom nasadení. Viac ako štyri mesiace som na Barrandov chodil ako niekam do továrne. Ráno na šiestu a domov až niekedy po ôsmej večer. Nakrúcali sme od pondelka do piatka a dokonca aj v sobotu Pracovali sme cez zimu, neustále zavretí v ateliéri a ja som niekoľko mesiacov ani nevedel, ako vyzerá denné svetlo.

Nakrúcali sme prevažne v dlhých záberoch, čo mi umožňovalo byť na pľace pánom vlastného času. Hral som rýchlo či pomaly, presne tak, ako som chcel, alebo ako som si to dohodol s režisérom. Práve pri tomto seriáli je jasné, že svoj zmysel môžu mať v deji aj odmlky či ticho. A to mi pri bežnej filmovačke niekedy chýba.

Toto nakrúcanie nebolo ľahké, už len preto, že sme robili s tromi režisérmi. Zdeňkom Zelenkom, Markom Najbrtom a Jardom Fútom, a seriál má svoju danú, pevnú štruktúru, Niečo v ňom odznie a v niektorej z ďalších epizód sa to zopakuje alebo sa nejako na to nadväzuje. Moja postava vlastne stále reaguje na pacientov, ktorých má proti sebe. A v rámci terapie s nimi hovorí občas akoby od veci. Lenže pravý zmysel tých divných replík sa objasní až v niektorej ďalšej časti. Navyše, ako psychoterapeut som sa musel stále prejavovať mimoriadne empaticky, nemohol som byť povýšenecký, čo si vyžadovalo veľkú hereckú koncentráciu. Ja som si povolanie psychoterapeuta vážil už aj predtým a teraz som na vlastnej koži zistil, aké to môže byť v reáli náročné. Lekár si musí vypočuť a analyzovať desiatky cudzích, často nešťastných osudov a časť z toho trápenia sa nabaľuje chtiac-nechtiac na jeho podvedomie, a tak sa môže stať, že lekár potom potrebuje pomoc od kolegu, ako to bolo aj v prípade mojej postavy.

Na psychoterapeuta treba mať slušné peniaze a ja osobne by som asi takto neinvestoval. K terapeutovi by som zašiel až v nevyhnutnom prípade, keby som si nevedel pomôcť sám. Na riešenie podobných problémikov a problémov by ste mali mať dobrých priateľov. Ja som, našťastie, žiadne podobné, vážne problémy nemal. Viem, že napríklad v USA je navštevovanie psychoterapeuta bežnou vecou, ale môj osobný názor je taký, že keď sa človek s každou hlúposťou beží zveriť psychoterapeutovi, stáva sa mäkším a menej odolným a nevie už vyriešiť ani normálne veci, čo trošku  „zapáchajú“ životom. Odborne som sa na úlohu zvlášť nepripravoval, no prečítal som si dve knihy od Irvinga Yaloma, ktorý patrí k reprezentantom takzvanej gestalt-psychológie. Intenzívne sme však o mojej postave diskutovali s režisérom Zelenkom, ktorý sa v danej problematike solídne orientuje, keďže otec jeho ženy je psychológ. On je ako režisér pozorný, vnímavý a ústretový a myslím si, že sme si dobre porozumeli.

Ten seriál je dobre vymyslený už v origináli. A jeho česká verzia je výborne napísaná. Pri nakrúcaní dlhých záberov som sa musel venovať tomu, čo hovorím, ako to hovorím, ale napríklad aj ako sedím, prečo a kam sa v tom-ktorom momente pohnem alebo pozriem, ako sa poškriabem na zátylku. Pretože som snímaný aj odzadu, museli mať moje pohyby logickú časovú nadväznosť a kontinuitu. Práca na tej postave nebola od prvého do posledného záberu jednoduchá a myslím si, že znamenala pre mňa čosi, čo som pred kamerou ešte doposiaľ nezažil.

rámček