Po Móricovi Beňovskom sú pomenované dve vzdialené ulice: vo Vrbovom, kde sa narodil, a tisíce kilometrov ďalej -¬ v Tananarive, hlavnom meste Madagaskaru, kde padol v boji. Na vzdialených kontinentoch bol hlavným hrdinom rušných udalostí, v ktorých sa preukázal ako schopný moreplavec a diplomat i odvážny dobrodruh. Láske žien nepodliehal – skôr ony jemu.
Mimoriadne hrdí sú na Beňovského vo Vrbovom, kde prežil jediné pokojné obdobie svojho života – detstvo v rodine generála Samuela Beňovského a Terézie, rodenej Révayovej. Podľa otca si aj Móric vybral vojenskú dráhu v uhorskej armáde. Slúžil na Spiši, kde sa ako osemnásťročný mladík prvý i posledný raz v živote búril proti náboženskej neslobode. 
V čase, keď Habsburgovci podporovali rekatolizáciu, on sa tvrdohlavo hlásil k protestantskej viere, za čo ho v Spišskej Sobote súdili ako kacíra. V rozsudku sa písalo: „Sám sa od svätej katolíckej viery odštiepil, vyhlásil sa za odpadlíka a tak sa proti dôstojnej časti viery dopustil zločinu prvého stupňa.“ Pred uväznením ušiel do Poľska, no ešte predtým sa stihol zamilovať do šestnásťročnej spišskej Nemky Zuzany Hönschovej. Bola to prudká, neopatrná láska, lebo dievča otehotnelo. Jej milý sa ukázal ako čestný muž: v roku 1768 sa so Zuzanou tajne, proti vôli jej rodičov, zosobášil, aby novorodenec Samko nezískal biľag nemanželského syna. Sadol na koňa, a už ho nebolo! S manželkou sa opäť uvideli až o štyri roky – v Paríži. V Krakove sa nerozvážne zamiešal do vojny medzi Poľskom a Ruskom. Jeho oddiel zajali donskí kozáci a korbáčmi ich hnali do mesta Kazaň. Beňovský sa po druhý raz prejavil ako majster útekov – než sa kozáci spamätali, ušiel im do Petrohradu, kde sa dal najať na holandskú loď. Tak ako dobrodruhovia zväčša bývajú, aj Móric bol trocha vystatovačný: so svojím vydareným útekom sa pochválil kapitánovi lode, a ten ho udal. „Pán Beňovský?“ prekvapila ho v kajute cárska polícia. S putami na rukách sa dostal medzi zajatcov, ktorých hnali do tábora na nehostinnej Kamčatke.
V čase, keď Habsburgovci podporovali rekatolizáciu, on sa tvrdohlavo hlásil k protestantskej viere, za čo ho v Spišskej Sobote súdili ako kacíra. V rozsudku sa písalo: „Sám sa od svätej katolíckej viery odštiepil, vyhlásil sa za odpadlíka a tak sa proti dôstojnej časti viery dopustil zločinu prvého stupňa.“ Pred uväznením ušiel do Poľska, no ešte predtým sa stihol zamilovať do šestnásťročnej spišskej Nemky Zuzany Hönschovej. Bola to prudká, neopatrná láska, lebo dievča otehotnelo. Jej milý sa ukázal ako čestný muž: v roku 1768 sa so Zuzanou tajne, proti vôli jej rodičov, zosobášil, aby novorodenec Samko nezískal biľag nemanželského syna. Sadol na koňa, a už ho nebolo! S manželkou sa opäť uvideli až o štyri roky – v Paríži. V Krakove sa nerozvážne zamiešal do vojny medzi Poľskom a Ruskom. Jeho oddiel zajali donskí kozáci a korbáčmi ich hnali do mesta Kazaň. Beňovský sa po druhý raz prejavil ako majster útekov – než sa kozáci spamätali, ušiel im do Petrohradu, kde sa dal najať na holandskú loď. Tak ako dobrodruhovia zväčša bývajú, aj Móric bol trocha vystatovačný: so svojím vydareným útekom sa pochválil kapitánovi lode, a ten ho udal. „Pán Beňovský?“ prekvapila ho v kajute cárska polícia. S putami na rukách sa dostal medzi zajatcov, ktorých hnali do tábora na nehostinnej Kamčatke.ZBOHOM, FANTÁZIA!
Po niekoľkomesačnej strastiplnej ceste v roku 1770 dorazili do trestaneckého tábora v Boľše, kde sa barón Beňovský stal atrakciou číslo jeden. Mal na to všetky predpoklady: bol mladý, spoločensky uhladený, ovládal základy latinčiny i francúzštiny. 
Predstavme si, ako sa v pevnosti ďaleko od civilizovaného sveta museli nudiť manželka i slobodná dcéra veliteľa tábora! Zrazu sa tam objaví muž, ktorý sa im zdvorilo ukláňa, svetaskúsene im rozpráva o vzdialených krajoch a mestách. Veliteľ tábora i pravoslávny kňaz sa s ním dohovorili, že ich deti bude učiť po francúzsky. Pre Beňovského nebolo ťažké zaujať svoju žiačku – peknú veliteľovu dcéru Afanáziu, ktorej náruč práve túžila po vhodnom mužovi. Historik Jonathan Manthorpe o nej píše, že „ju spaľovala mocná sexuálna túžba po uhorskom barónovi, hoci vedela, že má v Európe manželku“. Dobrodružný muž iste už krátko po príchode rozmýšľal nad novým útekom; ani vo sne mu neprišlo na um pripútať sa k temperamentnej Ruske (ako sa to zdá z idealizovaného filmu Igora Ciela Vivat, Beňovský! v hlavných úlohách s Jozefom Adamovičom a Božidarou Turzonovou). Zorganizoval v pevnosti vzburu a s niekoľkými desiatkami druhov ušli na plachetniciach cez Ochotské more a Behringovu úžinu do východného Tichomoria. Opustíme Beňovského v jeho námorníckych dobrodružstvách a pripojíme sa k nemu v roku 1772 v Paríži, kde vstúpil do francúzskej armády.
Predstavme si, ako sa v pevnosti ďaleko od civilizovaného sveta museli nudiť manželka i slobodná dcéra veliteľa tábora! Zrazu sa tam objaví muž, ktorý sa im zdvorilo ukláňa, svetaskúsene im rozpráva o vzdialených krajoch a mestách. Veliteľ tábora i pravoslávny kňaz sa s ním dohovorili, že ich deti bude učiť po francúzsky. Pre Beňovského nebolo ťažké zaujať svoju žiačku – peknú veliteľovu dcéru Afanáziu, ktorej náruč práve túžila po vhodnom mužovi. Historik Jonathan Manthorpe o nej píše, že „ju spaľovala mocná sexuálna túžba po uhorskom barónovi, hoci vedela, že má v Európe manželku“. Dobrodružný muž iste už krátko po príchode rozmýšľal nad novým útekom; ani vo sne mu neprišlo na um pripútať sa k temperamentnej Ruske (ako sa to zdá z idealizovaného filmu Igora Ciela Vivat, Beňovský! v hlavných úlohách s Jozefom Adamovičom a Božidarou Turzonovou). Zorganizoval v pevnosti vzburu a s niekoľkými desiatkami druhov ušli na plachetniciach cez Ochotské more a Behringovu úžinu do východného Tichomoria. Opustíme Beňovského v jeho námorníckych dobrodružstvách a pripojíme sa k nemu v roku 1772 v Paríži, kde vstúpil do francúzskej armády.Spišiačka Zuzana musela byť bystrá žena, keď našla spôsob, ako manželovi Móricovi doručiť smutnú správu, že ich syn Samko zomrel. Túžba utešiť svoju prvú lásku ho nabádala k tomu, aby ju po štyroch rokoch odlúčenia pozval do Paríža. Peknou pointou ich opätovného stretnutia bolo narodenie dcéry Žofie. Stala sa jedinou pokračovateľkou Beňovského rodu, lebo neskôr zomrela aj druhá dcéra Rozália. Žofia sa vydala za Rudolfa Očkaya z Vrbového.
V ČOM BOL LEPŠÍ?
Beňovský nebol typom muža, čo by sedel pri ženinej sukni. Horúčkovite pripravuje plán na kolonizáciu Madagaskaru, ktorý predostrie francúzskemu kráľovi, známemu pôžitkárovi Ľudovítovi XV. Bol svetaskúsený, videl, ako si Tichomorie kolonizujú Angličania, a tak vedel kráľa šikovne navnadiť. Písal mu: „Veličenstvo, objavím na Madagaskare bane na železo, meď, zlato, striebro, kryštály, topásy a iné drahokamy, zabezpečím príjem do kráľovskej pokladne z kávy, bavlny, cukrovej trstiny, korení...“ Spomenul aj vzácne produkty ako ebenové drevo a ambru, dôležitú prísadu pri výrobe voňaviek. Milovníkovi prepychu Ľudovítovi XV. to muselo znieť veľmi lákavo – bez dlhého rozmýšľania vymenoval Beňovského za vojenského veliteľa a dal mu k dispozícii dobrovoľníkov, ochotných vyplávať kolonizovať Madagaskar. Vždy vedel vychádzať s ľuďmi a dlho to zvládal aj na ostrove. Nechýbala mu diplomatická prefíkanosť: svojim dôstojníkom radil, aby využívali slabôstky miestnych náčelníkov, ktorí „slopú a prahnú po strieborných výložkách“. Za bezcenné ozdoby sa tak vzdávali svojho nerastného bohatstva . Veliteľ dal na ostrov doviezť aj mladých Francúzov, ktorí sa ženili s domorodkami. Lepší od iných kolonizátorov bol v tom, že dal vybudovať na ostrove prístav, cesty, nevnucoval domorodcom žiadne nové náboženstvo, naopak, radil im, ako si majú zjednotiť vlastný spisovný jazyk. Pre tieto zásluhy ho vyhlásili za svojho kráľa.
Francúzsko sa usilovalo ovládnuť aj neďaleký ostrov Mauricius, ktorého guvernér, rytier de Ternay, i správca Maillart sa obávali Beňovského konkurencie a závideli mu jeho popularitu medzi domorodcami. Ohovárali ho pred ministrami v Paríži, ktorí uverili, že veliteľ sleduje na Madagaskare vlastné zištné ciele a v roku 1776 ho odvolali. Na krátky čas sa vrátil do rakúskej monarchie. Aj kráľovná Mária Terézia sa už dopočula o slávnom mužovi: udelila mu milosť za odsúdenie v Spišskej Sobote aj grófsky titul. Ale túlavé topánky ho neudržali dlho vo Viedni. Ešte v Paríži sa zoznámil s americkým veľvyslancom Benjaminom Franklinom, odcestoval teda spolu s manželkou a novou nádejou do Spojených štátov, do mesta Baltimore, kde ponúkol Američanom svoje služby. Tí však mali vlastné starosti, veď práve boli vo vojne s Anglickom! Kráľ sa v roku 1785 znova vrátil na „svoj“ ostrov, tentoraz v spoločnosti odvážneho francúzskeho poručíka Lasalla. Hoci prišiel nevyzbrojený (kapitán jeho lode mu ušiel aj s nákladom zbraní), jeho konkurenti poslali výstražnú depešu do Paríža. Nový francúzsky kráľ Ľudovít XVI. sa nezaujímal, aká je skutočná situácia na Madagaskare. Nechal ministrom voľnú ruku, aby vyslali proti Beňovskému ozbrojené komando. Ozbrojenci ho prepadli v pralese, kde v roku 1886 prišiel o život.Z Madagaskaru sa v roku 1960 stala nezávislá Malgašská republika. V roku 1996 sa tam vybrala slovenská výprava, vedená Františkom Kelem, aby objavili hmatateľné stopy po Beňovského živote, čo sa im aj podarilo. Výprava filmového režiséra Dudláka sa tam zasa usilovala nájsť jeho hrob. Zatiaľ neúspešne. V našej rubrike si spolu s čitateľmi pripomíname dve výročia kráľa, pochádzajúceho z Vrbového: 265. výročie narodenia a 225. výročie smrti.
Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív
Vazena pani Remiasova, so4 november, 2011 - 11:15 poslal Dzobo (bez overenia).
Vazena pani Remiasova,
so zaujmom som si precital Vas clanok v casopise SLOVENKA zo dna 05.10.2011. Neviem, ci si precitate tento moj komentar. Dufam, ze ano. Mam k nemu vsak 2 pripomienky. Prva - v titulku clanku je prva nepresnost minimalne v pocte ulic vo svete, ktore su pomenovane po nasom rodakovi z Vrboveho. Vami spominana ulica pomenovana po Benovskom v hlavnom meste Madagaskaru ANTANANARIVO (alebo byvaly Vami spominany nazov Tananarive) nie je jedina ulica na Madagaskare. Minimalne dalsou ulickou je "RUE BENIOWSKY" v pristavnom meste ANTSIRANANA (skor pozname stary nazov DIEGO SUAREZ). Ulicka sa nachadza len par desiatok metrov od francuzskeho konzulatu v tomto meste. Osobne som navstivil spolu s manzelkou tuto ulicku pocas nasej navstevy tohoto mesta zaciatkom januara 2011 (zastavka pocas plavby). Mam samozrejme aj nejake foto, ak by bol zaujem..... Druha pripomienka je k roku umrtia (skoro na konci clanku). Zrejme vdaka preklepu "zil" Benovsky o 100 rokov dlhsie..... (miesto roku 1886 spravne rok 1786). S pozdravom zostava MJ, Bratislava
Poslať nový komentár