Mladý Košičan dobyl kanadskú operu

Keď prišiel JÁN VACULÍK do Kanady, mal osemnásť rokov a jedinú túžbu – stať sa operným spevákom. Pre legálneho vysťahovalca, ale bez práce a ovládania jazyka, to nevyzeralo až tak ružovo, ako sa na prvý pohľad môže zdať myšlienka lepšieho života za hranicami. A jednoduché to ani nebolo...

„Skončil som konzervatórium a chcel som ďalej pokračovať v štúdiu operného spevu. V jeden deň však u nás zasadla rodinná rada a rodičia sa nás so sestrou opýtali, čo by sme povedali na to, keby sme sa vysťahovali do Kanady. Samozrejme, že som bol proti,“ spomína dnes s úsmevom mladý operný spevák Ján Vaculík a dodáva, že v podvedomí už tušil, že je rozhodnuté. Na rodičov sa aj trochu hneval, pretože si nevedel predstaviť, čo bude v ďalekej Kanade robiť,  najmä ak vedel, že na Slovensku by za z neho po štúdiu operného spevu, keďže ho učitelia označovali za talentovaného, mohol stať možno aj známy operný spevák. Vtedy ešte netušil, že mu jeho rodičia otvárajú cestu na dosky najväčšej kanadskej opery v Toronte.

Vysoké účty
Keď sa s Jánom Vaculíkom chvíľu zhovárame, mám pocit, že úspechy z nášho mladého speváka musím ťahať. Po pár minútach mi to nedá a na rovinu mu poviem, nech sa mi sám pochváli. Zasmeje sa a povie, že je len skromný rodák z Košíc.
Tento skromný mladý muž so svojím barytónom dobyl svetové operné pódiá, spieval pred európskym, americkým aj ázijským publikom a je stálym členom najväčšieho operného súboru v Kanade – Canadian Opera Company, a to má len dvadsaťdeväť rokov.
Pred vyše desiatimi rokmi rodina Vaculíkovcov opustila svoj život v Košiciach a vybrali sa, ako vždy verili, za tým lepším až za oceán. „Mali sme zabezpečené len ubytovanie v jednej torontskej bytovke, nič viac. Rodičia začínali úplne od nuly. Otec ako vyštudovaný elektrotechnický inžinier začal pracovať na stavbe, každé ráno cestoval sedemdesiat kilometrov do práce, a mama, ktorá na Slovensku pracovala ako inštrumentárka na operačných sálach, sa zamestnala vo fast foode,“ hovorí Ján Vaculík o začiatkoch v cudzej krajine a dodáva, že sestra dokončovala v Kanade strednú školu a on sa prihlásil na štúdium na vysokej umeleckej škole, aby mohol pokračovať v opernom speve. Keďže neovládali anglický jazyk, ako legálni vysťahovalci mali zabezpečené po večeroch jazykové kurzy. Ján prezrádza, že i napriek tomu Kanaďanom zo začiatku takmer vôbec nič nerozumel. „Otec sa spoliehal, že niečo z anglického jazyka ešte zo školy viem, tak sme išli zriadiť domácu telefónu linku. Intuitívne som na vetu operátorky, ktorá sa končila vysokou intonáciou, odpovedal vždy yes. No a stalo sa, že nám na konci mesiaca prišiel obrovský účet za služby, ktoré som objednal,“ smeje sa Ján.  

Bohémsky život
Zistil, že na jednej torontskej univerzite by mohol študovať spev, a tak sa tam išiel prihlásiť. Školné však bolo vysoké. „Rodičia chceli, aby som ďalej študoval a finančne ma podporovali. Už počas štúdia som získaval platené angažmány, ktoré mi aspoň trochu pomohli,“ hovorí Ján o sedemročnom štúdiu, počas ktorého okúsil aj bohémsky život umelcov. Samozrejme, zapáčilo sa mu to. Chodil do opery, na vystúpenia a večierky, spoznal veľa priateľov z iných krajín, ktorí sa neskôr stali aj jeho kolegami. Prijali ho medzi seba i preto, že Toronto je známe kozmopolitné mesto, kde žije veľa cudzincov. „Hudba mi otvárala iný pohľad na život. V klasike som našiel nové emócie, precítenie, ktoré sa odrážalo aj v životnom štýle. Tým sa stala pre mňa hudba,“ zdôveruje sa Ján, ktorý vedel, že v meste s dva a pol miliónmi obyvateľov nebude ľahké presadiť sa. „Rodičia ma naučili nevzdávať sa svojich snov. A denne mi to dokazovali. Mama sa naučila po anglicky, urobila si skúšky a mohla sa tak vrátiť k svojej profesii. Dnes pracuje v torontskej nemocnici, moja sestra je tiež zdravotníčka a otec pracuje tiež vo svojom odbore,“ hovorí Ján, ktorý zdôrazňuje, že je za tým veľa driny, odriekania, šetrenia financií a uskromňovania sa, ale aj pochybností, pretože najmä zo začiatku sa cítil stratený.    

V opere až na tretíkrát
Podľa vzoru rodičov sa však ani on nevzdal. V speve sa neustále zdokonaľoval, získal štipendium od štátu a dostal sa do zboru v torontskej opere. „Ročne sa tam hlási štyristo ľudí a vezmú dvoch. Mne sa to podarilo,“ hovorí s úsmevom mladý spevák a dodáva, že mal vyššie ciele. Pre každého operného speváka je totiž dôležitá aj sólová dráha. „Po prvom konkurze za sólistu ma nevzali. Nebolo to ani na druhý pokus. Neodradilo ma to a išiel som skúsiť šťastie po tretí raz. Skákal som od radosti, keď ma  nakoniec vzali,“ opisuje Ján svoju cestu za sólovou dráhou v najväčšej kanadskej opere. Dnes účinkuje vo viacerých vystúpeniach, stvárňuje postavy v najznámejších svetových operách, napríklad árie z Carmen či Eugena Onegina, a koncertuje. Zážitkom bolo preňho turné po Číne, ktoré však bolo i náročné, pretože za pätnásť dní odspieval desať koncertov. V kanadskom hľadisku, ak sa dá, vždy sedí jeho manželka Silvia, ktorá je síce Slovenka, ale od svojich siedmich rokov žije s rodinou v Kanade. „Na Slovensko sa vždy rád vraciam, aj keď môj život je už v Kanade, kde mám svoju rodinu,“ hovorí Ján, ktorému sa ako jednému z mála mladých slovenských operných spevákov podarilo preraziť v zahraničí.

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Tony Štefunko, archív J. V.