Monika slovo nuda nepozná

Monika je určite iná ako ostatné deti, a to už na prvý pohľad. Od narodenia je telesne postihnutá, pohybovať sa môže iba za pomoci vozíčka. Meria čosi vyše metra a váži iba trinásť kilogramov. Je taká drobučká, že sa vo veľkom vozíku doslova stráca. Napriek svojej útlej postave a krehkosti ju však neprehliadnete. Ako to už v takýchto prípadoch chodí, o čo menej jej Boh nadelil pri telesnej stránke, o to viac pridal na intelekte, láskavosti a bezprostrednosti. Týchto vlastností má Monika na rozdávanie.

„Monika strašne rada konverzuje. Najlepšie sa cíti v spoločnosti ľudí. Čím ich je viac, tým lepšie. Každý deň sa ma pýta, kto k nám príde na návštevu a teší sa, keď má niekto prísť. Preto u nás doma musí stále niekto byť,“ smeje sa Monikina mama Mariana Štrauchová. Okrem rodičov a o päť rokov mladšieho brata Lukáša robia spoločnosť malej Spišiačke najmä jej kamarátky a spolužiačky z triedy. Monika totiž napriek svojmu hendikepu tak ako ostatné deti od šiestich rokov navštevuje Základnú školu Zdeňka Nejedlého v Spišskej Novej Vsi. „A už od druhej triedy som vôbec nepotrebovala asistentku,“ pochváli sa a koketne sa pousmeje. Jej mama súhlasne prikyvuje. „Je to tak. Asistentka jej pomáhala len v prvom ročníku s technickými vecami, napríklad na toalete. Monika je v škole v podstate samostatná, ak jej treba pomôcť, urobia to spolužiačky alebo učiteľky. Ja ju iba priveziem a odveziem,“ dodáva dvojnásobná mama. A čo robí Monika, ak náhodou k Štrauchovcom nik nezavíta? Hrá sa na počítači, s bratom si zahrajú Človeče, nehnevaj sa alebo si s mamou zamastia karty. A keď k Štrauchovcom nik nechodí a vonku je pekne, ide sa na prechádzku alebo bicykel, či skôr trojkolku. Okolo Moniky sa musí stále niečo diať, slovo nuda nemá veľmi v láske.

Mariana a Ján vždy túžili po rodine. Správu, že k nim priletí bocian, preto prijali s nadšením. V tehotenstve nemala budúca mamička žiadne komplikácie, až na jeden moment. V druhom trimestri ju na týždeň skolil vírus chrípky. Ešte dva týždne pred pôrodom bol, aspoň podľa dovtedajších lekárskych vyšetrení, plod v absolútnom poriadku. Dva týždne pred plánovaným príchodom Moniky na svet sa však všetko zmenilo. „Bola som na prehliadke na ultrazvuku a lekár mi povedal, že sa mu zdá, že dieťatko má podozrivo veľkú hlavičku. Navyše, nevidel chrbticu. Povedal mi, že to môže byť vážne a poslal ma do košickej nemocnice. Tam nám potvrdili diagnózu rázštep chrbtice a upozornili nás na to, že k tejto chorobe sa môžu pridružiť aj iné,“ hovorí absolventka hotelovej akadémie. Štrauchovcov správa o tom, že sa im narodí postihnuté dieťa, sprvu zdrvila a zaskočila. Priznávajú, že nevedeli, čo ich čaká. Vedeli iba to, že ide o neliečiteľnú diagnózu, že Monika nebude môcť nikdy chodiť a celý život bude odkázaná na pomoc iných. Bohužiaľ, ďalšia „jóbovka“ prišla od lekárov po pôrode. Malá Novovešťanka má hydrocefalus, chorobu ľudovo nazývanú vodnatieľka, keď slovami laika do mozgovo-lebečnej dutiny uniká mozgovomiechový mok a tlačí na najdôležitejší orgán v tele. Monika tak tesne po narodení musela absolvovať tri operačné zákroky, do parády si ju zobrali najskôr chirurgické a potom aj neurochirurgické tímy. „Boli to pre nás ťažké chvíle. Stále sme si kládli otázky, prečo sa to stalo. Lekári hovorili, že to mohol spôsobiť vírus, ale asi to tak malo byť,“ zamyslí sa Ján Štrauch.

Ako sa ukázalo, Monika, hoci iná, sa stala pre svojich rodičov i okolie požehnaním. Už od malička bola veselá, milá, spoločenská a veľmi inteligentná. Akoby si ona sama nechcela pripustiť svoj hendikep a túžila sa zaradiť sa medzi zdravých tak, aby to ani nezbadali. „Myslím, že sme s ňou nemali vážnejšie problémy. Keď mala päť rokov, museli sme absolvovať ďalšie operácie, chodievali sme s ňou na rehabilitácie. Pobyt v nemocnici neznášala najlepšie, najviac sa bála injekcií, pretože sestričky jej na tenkých rúčkach nevedeli trafiť ihlou žilu niekedy ani na tretí raz,“ vysvetľuje s úsmevom mama. Aj vďaka Monikinej družnej povahe sa ju rozhodli rodičia dať do materskej školy. Nechceli, aby sedela doma. Útle dievčatko medzi svojich rovesníkov rýchlo zapadlo, nezriedka ani nechcelo ísť zo škôlky domov. „Zo škôlky si toho veľa nepamätám, iba to, že sme sa veľa hrali a chodili na prechádzky. Ale spoznala som tam veľa kamarátok, s ktorými sa stretávam dodnes,“ podotkne Monika. Keď začala chodiť do školy, splnil sa jej veľký sen. Spolužiakov, podobne ako iných ľudí, odzbrojila svojím úsmevom, šarmom, bezprostrednosťou a inteligenciou, takže si ju hneď obľúbili. A náklonnosť je stále obojstranná. „Do školy som sa veľmi tešila, veľmi sa mi tam páči. Mám dobrých spolužiakov aj pani učiteľky, všetci mi veľmi pomáhajú. Najradšej mám angličtinu, slovenský jazyk a hudobnú výchovu,“ vyratúva šiestačka, ktorá sa do školy tak zamilovala, že sa ešte donedávna chcela stať učiteľkou.

Sympatické dievčatko má do života smelé plány. Už dnes sa snaží od niektorých vecí odbremeniť svojich rodičov. Okrem hygieny sa zvládne už aj sama obliecť. Keď vyrastie, chcela by sa osamostatniť úplne. Vrásky na čele robí Štrauchovcom Monikina nízka váha, vraj nechce jesť. „Keď sa na ňu človek pozrie, pomyslí si, že jej nedávam jesť, ale nie je to tak. Uvarím jej všetko, čo si rozkáže. Najradšej ma grilované veci, ktoré robíme vonku, v záhrade. Niekedy dokáže zjesť všetko a niekedy vymýšľa. Prečo nevie pribrať, neviem, ale keby bola silnejšia, pomohlo by jej to, dokázala by sa sama dlhšie pohybovať na vozíku. Takto jej musíme pomáhať. Preto jej stále hovoríme, že musí jesť, jesť a jesť,“ prízvukuje mama.

Cez prázdniny oslávila Monika jedenáste narodeniny. Medzi darčekmi nesmel chýbať jeden špeciálny, náušnice. Malá slečna je totiž vášnivou zberateľkou týchto špeciálnych ozdôb ľudského tela. Doma má už úctyhodnú zbierku, vyše tristo párov. Takou sa nemôžu pochváliť ani mnohé celebrity. Náušnice vystavuje v špeciálnej škatuli na dvoch stojanoch, každý kúsok mala aspoň raz na sebe. Paradoxom je, že záujem o zbieranie v nej spustil otec, ktorý jej jedny náušnice kúpil, pretože šperky a bižutéria sa jej dcére vždy páčili. Odvtedy si Monika z každého rodinného výletu donesie nové kúsky a náušnice jej nosia ako darčeky k sviatkom alebo iba tak pre radosť už aj kamarátky. „Náušnice mi doniesla priamo z Anglicka aj moja učiteľka angličtiny, veľmi som sa im potešila,“ pochváli sa malá Spišiačka. Pokiaľ ide o jej koníčka, žiadnu konkrétnu métu, akou je napríklad zápis do Guinnessovej knihy rekordov, nemá. Skôr by raz chcela skúsiť šperky a bižutériu sama vyrábať.

Jeden darček dostane Monika už čoskoro aj od nadácie Televízie JOJ počas galavečera Noc splnených prianí. Štrauchovci sa rozhodovali medzi dovolenkou a špeciálnym vertikálnym vozíkom, ktorý by Monike pomohol pri rehabilitácii. Nakoniec dostal prednosť vozík, ktorého kúpu si rodina nemôže dovoliť. Usmievavá princezná musí totiž čo najviac spevnieť a zosilnieť, aby si mohla splniť svoje sny aj ona.

Foto: autor, archív Štrauchovcov