Niekedy sa pýtam, či je to všetko pravda

Niekedy sa naozaj sám seba pýtam, či je to všetko pravda. A ako som to všetko zvládol, ako som to stihol. Pýtam sa, ako som to robil. Je pravda, že vtedy som mal na starosti iba spev, študovanie nových rolí, cesty... A bol som mladý.

Vtedy som naozaj prvýkrát stál na divadelných doskách. Teda divadelných ako divadelných... V našej dedine sa hrávalo len ochotnícke divadlo. Ale aj tak to pre mňa veľa znamenalo. Predsa len stáť na pódiu a spievať, to bolo niečo. Otec ma tam vyložil a posmelil: Peter, zaspievaj! Mal som však takú trému, že ma takmer nebolo počuť, tak som to zopakoval ešte raz.

Zo školy sme boli na opernom predstavení v Národnom divadle. To bol pre mňa taký silný zážitok, že sa mi o tom niekoľko nocí snívalo. Od tej chvíle som chodil s tranzistorom na uchu. Televízor sme nemali, rádio bola jediná príležitosť počúvať vážnu hudbu. Nenechal som si ujsť žiadny koncert, ktorý vysielali. Nemôžem povedať, že pre mňa odvtedy nejestvovalo nič iné len opera, ale rozhodne som ňou už bol nainfikovaný. Páčili sa mi pekné výkony, pekné hlasy, najmä tenorové výšky. Veľmi ma v tom podporoval aj otec, ktorý mi zo služobných ciest začal nosiť nahrávky zahraničných spevákov.

To je pravda. V našom kraji ľudia nemali ani poňatia, čo je to opera. Možno jeden, dvaja o nej počuli. A spomedzi chalanov hudba zaujímala jediného, Vlada Franca z neďalekej dediny Radobica, s ktorým sme sa nakoniec spolu dostali aj na bratislavské konzervatórium a vyštudovali operný spev. No on sa potom venoval inému žánru.

To by ste sa čudovali, ale je pravda, že so starším bratom sme hrali aj v dedinskej kapele. Už ani neviem, aký sme mali názov, ale viem, že sme veľmi chceli napodobniť Beatles. Pár mesiacov sme fungovali ako taká dedinská gitarová skupina, ale rozpadlo sa to. Jeden chalan išiel na vojnu, druhý sa oženil. Skončili sme a gitara išla do kúta. A do popredia sa dostal môj vysnívaný svet opery.

Keď už bolo jasné, akú mám predstavu o živote, otec ma naozaj veľmi podporoval v tom, aby som šiel na konzervatórium. On sám kedysi chcel študovať hru na husliach, ale nemal šancu, neboli na to totiž peniaze. Aj keď zo začiatku to bola skôr mamička, kto ma provokoval, že keď už si toľko doma pospevujem, aby som sa prihlásil do televízie. Nech o mne vedia. Chcela mať zo mňa Karla Gotta. Ale keď som si spev potom vybral ako budúce povolanie, zneistela. Komediant? Veď z toho nevyžiješ, skončíš ako žobrák. Našťastie, jej obavy sa nenaplnili. A keď videla, aký som neoblomný v tom, čo chcem robiť, napokon aj ona súhlasila. Obaja chodili na všetky moje vystúpenia. Ale keď som sa jej pýtal, ako sa jej to páčilo, väčšinou mi povedala, Petrík, ani neviem, ja som mala za teba takú trému, že som nič nevnímala. Hovorím jej – mama, to je dobrý znak, keď to takto so mnou prežívaš. Znamenalo to totiž, že moju voľbu definitívne schválila a prijala za svoju.

To nie, ale počas toho roka, keď som chodil k profesorke Černeckej, sme prežili aj dramatické chvíle. Raz ma vyhrešila, že som spieval aj tanečné piesne, hoci som jej sľúbil, že nebudem. Urazil som sa a vyhlásil, že k nej viac na hodiny spevu neprídem. Keď sa to však dozvedel môj učiteľ klavíra, ktorý ma k nej poslal, najbližšiu nedeľu sa k nám ohlásil na návštevu a zhrozený sa na mňa pozrel: „Ty si povedal, že nebudeš chodiť na spev? Však ja ti ukážem!“ Prebehla veľká debata s rodičmi a nakoniec som sa rozhodol, že sa predsa len vrátim. Pani profesorka bola šťastná, ale tvrdila mi, že to čakala, lebo vedela, že ja bez spevu nevydržím.

Po ročnej príprave u profesorky Černeckej ste sa postavili pred prijímaciu komisiu bratislavského konzervatória a boli ste prijatý, hoci pätnásťročného študenta tam dovtedy nemali.

Neviem, ako to je teraz, ale vtedy naozaj nikdy neprijali nijakého chlapca pred osemnástymi narodeninami. Čakali totiž, kým sa hlas ustáli. V našom prípade s Vladom Francom však aj sám riaditeľ Zdenko Nováček jednoznačne skonštatoval, že k tomu už došlo a hlas je definitívne usadený.

Vo veku, keď iných ešte len prijímali na školu, vás už angažovali na slovenskej prvej opernej scéne, v Národnom divadle.

Jeden z našich profesorov počas piateho ročníka išiel, bez toho, aby sme o tom vedeli, do SND a poradil im, aby si na predspievanie zavolali dvoch chlapcov z konzervatória – Juraja Hurného, ktorý je dnes v Grazi, a mňa. Prišli sme, ukázali, čo vieme, a boli prijatí. Bol som ako v siedmom nebi. Najradšej by som tam bol od rána do večera. Nikdy som necítil únavu a stále by som bol spieval. Bolo pre mňa veľkou cťou, že vzápätí som dostal prvú väčšiu postavu, a to Lenského v Eugenovi Oneginovi.

Nie je to náhodou presne to isté predstavenie, ktorému operný svet za vás vďačí? Nezískal vás pre operu počas onoho pamätného školského výletu práve Onegin?

Presne tak. To bola skutočne taká zhoda náhod alebo osud, že som debutoval práve  postavou v tejto opere. Ale vtedy, keď som dostal túto príležitosť, som si to neuvedomoval. To mi došlo až spätne.

Otec kolegu Ďura Hurného, ktorý videl, že máme talent, nám často hovoril, že tie naše hlasy treba niekde ukázať, že by bolo dobré, aby sme sa dostali za hranice a skúsili nejaké štúdium v zahraničí. Do hudby bol doslova zamilovaný, dokonca sa poznal so slávnym talianskym tenorom Benjaminom Giglim. Keďže bojoval na talianskom fronte a hovoril perfektne po taliansky, zisťoval nám možnosti práve na Apeninskom polostrove. Do pozornosti nám dával najmä Palermo, spomenul síce aj milánsku La Scalu, ale s tým, že to si zrejme netrúfneme. Asi som ho prekvapil, lebo ja som mu povedal: „Ja to skúsim.“ Usmial sa nedôverčivo popod fúzy, ale podal mi prihlášku. Asi o desať dní mi prišla z Talianska odpoveď, že konkurz je vtedy a vtedy, aby som prišiel. Viac mi nebolo treba.

Možno ma trochu odhováral, bol by totiž rád, keby sme šli obaja s Jurajom spolu. Ja by som aj šiel do toho Palerma, veď to bola úžasná príležitosť. Ale stále mi niečo hovorilo – Scala, to predsa len znie inak. Každý operný spevák túži spievať v tých najkrajších a najslávnejších domoch. Vedel som, že to musím skúsiť. Keď neprejdem, nič sa nestane. Konkurencia bola taká silná, že by sa bolo na čo vyhovoriť.

Prišiel som až do druhého kola, kde bolo asi šesťdesiat spevákov, z toho dvadsaťdva tenorov, dvaja basisti a dvaja barytonisti. Ostatné boli ženské hlasy. A spomedzi tých šesťdesiatich nás zobrali štyroch. Už keď som odchádzal z konkurzu, riaditeľka štúdia mi prezradila, že stopercentne budem prijatý, ale nemám o tom hovoriť, kým to nedostanem na papieri. Tak som to prezradil len budúcej manželke. Nakoniec sme to oslávili svadbou, ktorú sme mali naplánovanú presne o mesiac. Bolo to veľmi rušné obdobie. Hneď po svadbe som totiž odišiel na súťaž do Ženevy a keď som sa vrátil, zbalil som sa na rok do Milána a svoju čerstvú novomanželku som musel nechať doma. To bolo hrozné.

Pamätám si, že sme si poplakali. Bolo nám strašne. Ale nešlo to, aby išla so mnou. Musím však  povedať, že moja žena od prvej chvíle chápala, čo je pre mňa dôležité. Nikdy mi nerobila scény, že niekam nemôžem ísť, lebo ona bezo mňa nevydrží. Aj keď si to vždy odtrpela. Celý život sa pre mňa obetovala.

Určite. Ona je pod nimi podpísaná veľkými písmenami napísanými mesiacmi odriekania a samoty. Nechce sa mi ani počítať, koľko ich bolo.

Jedného dňa sa medzi nami stážistami rozšírila správa, že na hodinu príde Luciano Pavarotti. Sedeli sme tam jedenásti a doslova s otvorenými ústami sme hltali, čo hovoril. Keď sa pomaly zberal na odchod, vraví: „No, amici, kto z vás mi zaspieva?“ Všetci sme zvesili hlavy a tvárili sa, že tam nie sme, tak riaditeľka hovorí: „Nech zaspieva Peter Dvorský.“ Namietal som, že sa necítim vo svojej koži. A on na to: „Typický tenor, zasa chorý.“ A dal mi zaspievať A te, o cara z Puritánov. Keď som skončil, Pavarotti vstal a hovorí: „Priatelia, pokojne môžem odísť z La Scaly, tu mám svojho nástupcu.“ Bolo to príjemné gesto, pochvala od takého veľkého speváka. Zabavili sme sa. Ale keď to zopakoval v rozhovore v novinách, kde hovoril o talentoch a znova ma označil za svojho legitímneho nástupcu, to ma skutočne potešilo. Ak som to dovtedy mohol brať len ako takú zdvorilostnú frázu, potom už nie, veď si to už mohol dvakrát rozmyslieť, či to povie, alebo nie. Vedel totiž, pred kým to hovorí.

Z milánskych štúdií ste sa síce vrátili domov, ale nie na dlho. Stačilo jediné hosťovanie operného súboru SND vo Viedni s predstavením Gounodovho Fausta a Margaréty a už vás nechceli pustiť domov.

Bolo to pre mňa naozaj prelomové predstavenie. Ešte v ten večer ma oslovili traja manažéri s  ponukami. Volksoper mi doslova otvorila dvere do sveta. O pár týždňov som tam začal nahrávať Janáčkovu operu Káťa Kabanová a tam za mnou prišli páni z vedenia viedenskej Štátnej opery a prosili ma, či by som neprišiel na druhý deň na predspievanie. Súhlasil som a na druhý deň ma čakal priamo riaditeľ opery Egon Seefehlner s tým, že odo mňa chcú áriu Speváka zo Straussovho Ružového gavaliera. Ale to som nikdy nespieval! namietal som. A oni, že nevadí, že to môžem spievať priamo z nôt. Odspieval som to teda priamo z listu. Len, čo som skončil, riaditeľ sa ku mne rozbehol, objal ma a hovorí: „Ste angažovaný, zajtra máte predstavenie!“ Dokonca mi ponúkli interný úväzok. Na skúšky do šesťdesiat kilometrov vzdialenej Viedne som chodieval aj s päťhodinovou rezervou. Ale občas aj tak na mňa museli čakať. Nepopieram, že to bolo frustrujúce, ale Slovensko som napriek tomu nechcel opustiť. Žila tu moja rodina a každý odchod od nej som absolvoval so stiahnutým hrdlom.

Je pravda, že v deň účinkovania som ešte o štvrtej popoludní sedel vo Viedni na talianskom veľvyslanectve bez víz. Ak by nezasiahol minister kultúry, tak neviem, ako by to dopadlo. Do Scaly som nakoniec dorazil necelú hodinu pred predstavením. Nebol čas ani na trému, hoci som bol prvým slovenským tenoristom, ktorý kedy stál na tejto scéne. Keď som dospieval áriu, kde som podržal vysoké cé, na chvíľu bolo hrobové ticho a mne sa zdalo, že to trvá celé hodiny. Boli to tri najstrašnejšie sekundy v mojom živote, netušil som, ako bude nevyspytateľné milánske publikum reagovať. Potom však začali ľudia revať, tlieskať... Nechcel som veriť vlastným ušiam. Marta sedela vzadu v lóži a po tvári jej tiekli slzy dojatia. Dodnes to považujem za svoj najkrajší spevácky zážitok.

Samozrejme. Aj keď toho bolo tak veľa, že často som si nestačil baliť kufre. Dnes si uvedomujem, aká je mladosť zázračná vec. Človek je plný energie, hlas slúžil ako hodinky.

Súhlasím, že to chcelo odvahu, ktorú si u nich vážim. Každý má v sebe však niečo špecifické, niečo svoje, čo môže ponúknuť iba on. História má mnoho príkladov, keď nasledovanie niekoho z rodiny bolo výhodou, ale aj keď to bolo naopak. Dcéra veľkého Benjamina Gigliho bola napríklad výborná, ale nikdy neprekročila tieň svojho otca. Ale niekedy sa stal aj opak. Takže všetci mali a majú šancu ukázať dokonca aj to, že sú lepší. To by ma tešilo. Držím im palce.

Že je rozhodne na čo spomínať. Ale myslím, že si ešte dlho budem klásť otázky, čo som urobil a čo som neurobil, kde som urobil chybu a kde mi čo vyšlo. Je totiž naozaj na čo spomínať. Osud mi doprial nielen talent, ale aj veľkú dávku šťastia a za to som mu nesmierne vďačný. Lebo okrem nadania a veľkej usilovnosti je v našej profesii šťastena nevyhnutná. Bol by som rád, keby ešte pri mne chvíľu postála a pomohla mi urobiť pre operu na Slovensku to najlepšie, čo sa dá.

Keď som Petra Dvorského pred pár rokmi chcela požiadať o rozhovor, našla som si číslo do jeho riaditeľskej kancelárie, vytočila ho a na jazyku mala pripravené dlhé vysvetľovanie jeho asistentke, prečo by som tak veľmi chcela, aby si na mňa našiel čas. Nič z toho som nepotrebovala, telefón zdvihol on sám a v priebehu pár sekúnd povedal áno. Zázrak! hovorila som si vtedy. Keď som sa o rozhovor snažila pred pár dňami znova, mala som však malú dušičku. Zázrak som si už predsa vyčerpala, akú mám teda šancu, aby si na mňa našiel čas znova, a to v dňoch, keď oslavuje svoje životné jubileum? Ale pochopila som, že okolo nevšedných ľudí je nevšedných vecí dostatok neustále. Ďakujem, maestro. Nielen za rozhovor, ale za všetko, čo ste dokázali a spravili preto, aby nás povedať, že sme Slovákmi, naplnilo toľkou hrdosťou. V posledných týždňoch som mnohokrát myslela na to, ako si niekedy uvedomíme, koho máme medzi sebou, až keď už je neskoro. Keď už mu to nemôžeme povedať, nemáme šancu poďakovať sa, vzdať poklonu, len spomínať. Nemienim opakovať túto chybu, preto chcem, aby ste vedeli už teraz, že si veľmi dobre uvedomujeme, vedľa koho žijeme. A je nám cťou.

Foto: archív SND a archív P. Dvorského