Posledný veľký rozhovor pre Slovenku s hokejistom Pavlom Demitrom
19.09.2011, 10:01
Keď som pred dvoma rokmi dostala za úlohu spraviť rozhovor s PAVLOM DEMITROM, v tom čase s hokejistom kanadského Vancouver Canucks, prežíval ťažké obdobie. Bol po operácii ramena, no i napriek tomu, že bol na Slovensku, robili sme ho netradične po telefóne - medzi procedúrami počas jeho dvojtýždňovej rehabilitácie. Pavol bol ústretový, priznal, že keď nemohol dlhšie hrať, bol to veľký nápor na psychiku. Aj keď jeho kariéra v tom čase visela na vlásku, pôsobil pokojne. Dokonca sa tak rozhovoril, že sme sa rozhodli priniesť s ním profilový rozhovor. Keď som mu písala esemesku, či súhlasí, sám mi zavolal, a vtedy sme vlastne prešli takmer celým jeho životom. Veľmi si prial siahnuť na Stanley Cup, hrať na ZOH v Kanade... Z celého rozhovoru bolo cítiť, že hokej je okrem rodiny preňho najdôležitejší. Ponúkam vám jeho krátenú verziu.
Kým ste ešte nemali deti, manželka Majka vás zvykla chodiť podporovať. Prezradíte, čo robí?Po absolvovaní vysokej školy ekonomickej odišla so mnou do Ameriky, kde ešte študovala psychológiu. Stará sa však najmä o naše dve deti. Má toho dosť, nenudí sa. Mám úžasnú manželku, s ktorou si veľmi dobre rozumiem. Doma sa o hokeji vôbec nebavíme a som rád, že to nerozoberáme, najmä, keď sa nám niečo nepodarí. Skôr si zájdeme na nejakú dobrú večeru alebo ona niečo dobré uvarí.
Kde medzi vami preskočila iskra?
Za všetko môže zmrzlina, na ktorú som ju pozval v jedno leto u nás v Trenčíne... Bol to dobrý krok, v manželstve som nadmieru spokojný.
Ste hokejový útočník, hotový lev na ľade, ale technický talent vraj nemáte. Ako je to s drobnými opravami vo vašej domácnosti?
Máte dobré informácie... Žiarovku však vymením... na ostatné práce si radšej zavolám majstrov remeselníkov.
Rozprávate sa s manželkou aj o tom, čo bude po hokeji?
Veľakrát sme to preberali. Som spolumajiteľom Dukly Trenčín. Neviem, dokedy ešte budem hrať hokej, ale určite sa mu budem venovať aj po skončení hokejovej kariéry, ale inou formou.
Po kom ste zdedili vzťah k hokeju?Narodil som sa v Dubnici nad Váhom, kde bol úžasný hokej. Otcova rodina bola športovo založená. Mamina bola predavačkou, otec pracoval v ZŤS v Dubnici, no bol profesionálnym futbalistom a do osemnástich rokov hrával hokej. Ako štvorročný som začínal s futbalom, potom nastal zlom, keď mi ho tréner totálne znechutil, a dal som sa na hokej. Na ľade som stál po prvýkrát ako štvorročný, prvý hokejový zápas som hral ako šesťročný. Profesionálne hrám hokej od pätnástich. Odmalička som žil športom – hrával som aj tenis, no do hokeja som bol zažratý. Nikdy som ani nad ničím iným neuvažoval. Začal som chodiť na stredné odborné učilište s maturitou, ktoré som však nedokončil. V tom čase som dostal ponuku hrať v NHL, využil som ju a odišiel do Ameriky.
V Trenčíne, kde máte trvalý pobyt, žijú aj vaše dve sestry?
Nie, iba staršia. Obidve sú už vydaté a majú rodinu. Mladšia žije v Grécku, kde jej manžel hrá profesionálne futbal.
Vaša mamička sa o vás nebála, keď ste odchádzali ako osemnásť ročný do NHL, je známe, že sa tam hrá tvrdší hokej ako u nás?
Vaša mamička sa o vás nebála, keď ste odchádzali ako osemnásť ročný do NHL, je známe, že sa tam hrá tvrdší hokej ako u nás?U nás ma zranenia obchádzali, takže bola pokojná. Avšak v Amerike som mal už viac vážnych zranení – dvakrát som si zranil oko a takmer som oslepol, mal som zlomenú čeľusť, nos, najdlhšie bolo zranenie ramena. Rodičia by možno aj chceli, aby som s hokejom prestal, ale to je môj život...
Čo bolo najťažšie po príchode do Ameriky?
Jednoznačne jazyk, po anglicky som nevedel ani slovo, v škole som sa učil iba ruštinu. Nevzdával som sa však, keďže som vždy túžil hrať v NHL, a do pol roka som už po anglicky hovoril. V Amerike sú úžasné podmienky na hokej, chcel som to využiť naplno. Jediné negatívum je, že sme často preč od rodiny.
Existujú medzi hokejistami za morom skutočné priateľstvá?
Existujú. V Amerike sme boli super trenčianska partia. Aj teraz, keď sme porozhadzovaní po mužstvách, sme na telefóne každý deň.
V roku 2003 ste sa v ankete Zlatý puk stali najlepším hokejistom Slovenska. Slovensko ste reprezentovali na majstrovstvách sveta, z tých v roku 2003 ste si odniesli bronz, ZOH, Svetovom pohári. Máte zrátané všetky góly, ktoré sa vám počas vašej kariéry podarilo streliť?
Ja to nerátam, ale v Amerike sú super štatistiky. Tak som sa dozvedel, že tam som nastrieľal okolo 330 gólov, za čo som získal okolo 760 kanadských bodov.
Začína s hokejom aj váš syn? Boli by ste radi, keby pokračoval vo vašich šľapajach?
Občas prídu na hokej spolu s manželkou, niekedy chodieva aj na tréningy. Hokej ho baví, ale hrá aj futbal, chodí na karate. Nebudem ho do ničoho tlačiť, ani mu to vyhovárať, ale radšej by som bol, keby hrával futbal.
Dozvedela som sa, že máte na tele tri tetovania a na jednom z nich – na zápästí – je práve synovo meno Lucas...
Mám už viac tetovačiek. Na ruke mám obidve naše deti.
Dvojča od dcérky Zary – Tobias vám zomrelo. Pokúsite sa ešte o jedno dieťatko?
Už nie.
Trocha odbočím... Ako hokejový hráč máte svoj imidž – holú hlavu. Vraj si ju holíte kvôli aerodynamike...
To určite nie... Hlavu som si začal holiť, keď som mal asi dvadsaťštyri rokov. Málo vlasov mám po svojom otcovi. Keď mi z vlasov pomaličky ubúdalo a začali sa mi robiť tzv. kúty, dal som ich napokon celkom dolu.
Ste v klube spravodlivo plešatých?
Nie, lebo ja nie som celkom plešatý, ja si len pravidelne hlavu holím. Keď som si nechal narásť vlasy na také dva-tri centimetre, nebolo to najhoršie. Manželke sa to veľmi páčilo, ale ja som sa vrátil k holej hlave.
Od manželky nosíte na krku prívesok pre šťastie...
Áno, dostal som ho k 35. narodeninám. Dala ho pre mňa vyrobiť. Je to taký starodávny peniaz, na ktorom je šálka kávy a moje iniciály. Bez kávy, slepačieho vývaru a kuracích pŕs s ryžou nevyjdem na ľad. Je pravda, že keď sa mi dlhšie nedarí, tak obmením prílohu – namiesto ryže si dám špagety, ale to kura musí byť vždy. Veľmi dobrú atmosféru mi vedia pripraviť aj manželka s deťmi. Niektorí sa pred zápasom prežehnajú, ja potrebujem tieto životabudiče. Nie som veriaci, ale zato dosť poverčivý...
Len v sezóne 2003/2004 ste zarobili 6,5 milióna dolárov. S Vancouver Canucks ste podpísali dvojročnú zmluvu na 8 miliónov dolárov. Vraj vlastníte Bondovo auto, ktoré môže ísť rýchlosťou až 320 km/hod. Na čo ešte premieňate zarobené peniaze?
Mám tri veľké záľuby: hodinky, staré vína a autá. Myslím si, že každý chlap má rád autá. Mám to šťastie, že hrám hokej a dobré auto si môžem dovoliť. Ale nepreháňam to. A tiež sa aj rád pekne oblečiem.
Ako hráč máte číslo 38. Aj ste ho ešte niekde inde ako v hokeji použili?
Mám ho na svojich autách. Keď som začínal, mal som možnosť vybrať si číslo. Chcel som mať 74, teda posledné dvojčíslo z dátumu môjho narodenia. Keď som však ako osemnásť ročný prišiel do Ameriky, bol som taký vystresovaný, že namiesto 74 som povedal 58. S týmto číslom som sa tu však akosi nemohol presadiť. Keďže, ako som už povedal, som trocha poverčivý, dal som si v jednej reštaurácii vyveštiť, a tá pani mi povedala, že nie päťka, ale trojka s osmičkou je veľmi silné číslo. Možno preto sa mi tak nedarilo. Odvtedy mám číslo 38.
Čo vám hokej dal a naopak vzal?
Robím niečo, čo zbožňujem, a som za to aj veľmi slušne platený. Ale hokej sa nehrá pre peniaze, ale preto, že ho máme radi.
Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Autor videa: Tony Štefunko
miluje ta cele slovensko,navzdy....25 september, 2011 - 00:05 poslal admin.
miluje ta cele slovensko,navzdy....
Poslať nový komentár