VRÁTILA SA Z PARÍŽA?

Ja som sa nevrátila. Budem tu len hosťovať v muzikáli, ktorý budemať premiéru v novembri.Z nitrianskeho divadla, kamsomnastúpila, somsi po troch rokoch zobrala neplatené voľno a odišla som do Francúzska na stáž, s cieľom naučiť sa po francúzsky. No a zostala somtamcelých šestnásť rokov.

Stretli ste tamsvoju lásku?

Aj lásku, aj prácu.Najprv somrobila v UNESCO projekty pre deti,manažovala slovenských umelcov vo Francúzsku a naopak. Keď som sa už ako tak udomácnila vo francúzštine, skúsila som prvý kasting a vybrali ma.Nakrútila som prvú televíznu inscenáciu, a toma posunulo ďalej.Osemrokov som pôsobila v Molierovom divadle, v Comedie Française som robila asistentku réžie,mala som aj zopár filmových príležitostí, ale neboli to veľké postavy.

Dá sa porovnať francúzske divadlo so slovenským?

Ťažko, lebo tamnie je repertoárové divadlo. Pripraví sa jedno predstavenie, a to sa hrá každý večer, až kým ho nestiahnu. Len v Paríži je registrovaných 600 divadiel, takže sa tam hrá naozaj všetko. Ani tam však pre hercov nie je ideálna situácia, ako by sa zdalo, všetci sú prakticky na zmluvy.V niektorých divadlách nie sú herci platení ani počas skúšobného obdobia...

Prečo ste sa rozhodli práve pre Francúzsko?

Študovala som v Prahe – najprv na bábkoherectve, odkiaľ som prestúpila na herectvo do ročníka Věry Galatíkovej. Z Česka sommala veľa kontaktov, pôsobila som aj v Divadle na provázku v Brne a jedného dňa prišla ponuka, že vo Francúzsku je možnosť stáže, tak somto skúsila.Odišli sme tamaj s českýmhercom Vladom Javorským, ktorý v súčasnosti pôsobí v pražskom Národnom divadle. Keďže som tam ničomu nerozumela, prihlásila som sa na Sorbonu na kurz francúzštiny a literatúry, jazyk sami zapáčil.Medzitým som sa tam zaľúbila do Francúza, vydala, ale aj rozviedla.No a keďže je môj súčasný partner Slovák, s ktorýmsomsa zoznámila počas organizovania festivalu poézie, divadla a hudby Capalest v Banskej Štiavnici, kde som bola osem rokov riaditeľkou a on bol sponzorom, pohybujem sa už asi päť rokov medzi Parížom, kde sa venujemnajmä poézii, a Nitrou, ktorá jemojímrodnýmmestom– tumámrodinu.

Ako ste sa dostali k herectvu?

Nepochádzam z divadelníckej rodiny.Otec jazdil na autách,mama bola riaditeľka vmaterskej škole, brat je hokejista. Všetci moji kamaráti z detstva však boli deťmi nitrianskych hercov alebo režisérov, takže som s nimi odmalička chodievala do divadla, ktoré somsi postupne zamilovala.Robili sme spolu amatérske divadlo, založili divadielko Faux pas. Po nástupe do DAB v Nitre somvyrastala na Božke Slabejovej,Dušanovi Lencim,Milanovi Kišovi,Mariánovi Slovákovi, EvkeMatejkovej...Keď somodišla do Paríža, všetci tamsomnou žili, aj keď o tomnevedeli...

Do akých postáv vás obsadzujú režiséri?

Vo Francúzsku som hrala postavy, ktoré mali slovanský alebo taliansky pôvod – napríklad slovanské špiónky. Zo slovenských filmov bol posledným film Ticho po búrke Stana Párnického v roku 1998. V divadle som mala možnosť robiť aj s Romanom Polákom, Jožkom Bednárikom,KarolomSpišákom.Mala

som šťastie, že somhrala rôznorodé postavy, a tak nepatrímmedzi zaškatuľkované herečky.

Prezraďte, akýmsmerominklinujú vaše deti?

Vlastné zatiaľ nemám, ale môj partner ich má šesť, takže sa nenudím...

Foto: archív